K trilógii Antona Hykischa o tereziánskom a posttereziánskom období a o zástoji Slovákov v habsburskej ríši
Bezhlavý čas, tak nazval svoj ostatný román (Bratislava: IKAR 2022) Anton Hykisch, vynikajúci spisovateľ, románopisec, autor literatúry faktu a kníh pre deti a mládež, publicista, politik a diplomat, ktorého autorské portfólio predstavuje vyše 30 kníh; áno aj dnes žijeme, obrazne vyjadrené, bezhlavý čas – hoci Hykischovo dielo rozpráva o konci 18. storočia, keď v Európe vrcholí Francúzska revolúcia vyúsťujúca do popravy kráľa a kráľovnej, narastajúceho teroru, násilia a nových vojen, a v habsburskej ríši začína po neúspešnom reformátorovi Jozefovi II. vládnuť jeho brat cisár Leopold II., možno predpokladať, že i rozbúrená súčasnosť tak trocha autorovi napovedala pri voľbe názvu knihy. Nech je to už akokoľvek, dejiny vždy so sebou nesú stopy predchádzajúcich období. Ozaj vábivo strhujúci, hykischovsky majstrovsky vyobrazený, je samotný úvod, v ktorom splynie v milostnom akte nový cisár so svojou milenkou Líviou („Vzrušenie sa nedalo zahatať, žena ho strhla na seba a už sa stal väzňom, žalárnikom násilníkom, dobyvateľom, nie, nie, už sa nedá odolať, všetko ide mimo nás, mimo plánu, dve telá sú napnuté na prasknutie, drobné prekážky, nezrovnalosti hravo zdolávame, bližšie, ešte bližšie, do seba, áno na ostrie noža, vpich dýkou“ /s. 12/).
Najnovší Hykischov historický román organicky nadväzuje po istom časovom odstupe na jeho predošlé knihy o tereziánskom období – Milujte kráľovnú (1984, 1988, 1998, 2012, 2018) a Verte cisárovi (2016) – a spolu tak vytvárajú takpovediac trilógiu o významnom úseku našej histórie v ére osvietenstva. Bolo by preto chybou, keby sme sa o nich nezmienili, keby sme ich nedali do vzájomných súvislostí a kontextov.
Milujte kráľovnú
Už prvé dobové recenzie na román Milujte kráľovnú z roku 1985 naznačujú, že kniha bola výrazným obohatením slovenskej prózy, „Hykischovi sa podarilo vykresliť realisticky presvedčivú fresku, zaľudnenú desiatkami postáv“ (Vladimír Petrík). Podľa kritikov vo všeobecnosti je to historicky jedinečné a súčasne výnimočné prozaické dielo.
Pred čitateľom defilujú postavy Márie Terézie, jej manžela Františka Lotrinského (skôr v úlohe finančníka a podnikateľa ako veľkovojvodu a cisára) a ich detí, ďalej cisára Karola VI. (otca Márie Terézie), pruského kráľa Fridricha II., s jeho hosťom, mysliteľom Voltairom, hudobného skladateľa Christopha Willibalda Glucka, reformátora opernej hudby, Wolfganga Amadea Mozarta, Antona Václava Kaunica, českého grófa, vyslanca v Paríži, neskôr prvého cisárskeho kancelára, mimoriadneho znalca zahraničnej politiky, Józsefa Batthyánya (Jozefa Baťána), ostrihomského arcibiskupa, kardinála (dal postaviť v Bratislave Primaciálny palác), Antona Grassalkovicha (Grasalkoviča), strážcu uhorskej koruny (dal postaviť Grasalkovičov palác), francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., markízy Pompadourovej, Jeana Jacquesa Rousseaua, cárovnej Kataríny II., ale i postavy z horného Uhorska, dnešného územia Slovenska – Adama Františka Kollára, študenta Trnavskej univerzity, nádejného jezuitu (z rádu zakrátko vystúpil), neskoršie cisárskeho radcu, riaditeľa Dvornej knižnice vo Viedni, prezývaného aj slovenský Sokrates, polyhistora Mateja Bela, autora slávneho viaczväzkového diela Notititia Hungariae novae historica-geographica, Samuela Mikovínyho, chýrneho kartografa, ilustrátora Belových Notícií, Pavla Doležala, Skaličana, učiteľa evanjelickej školy v Prešporku, autora prvej slovenskej gramatiky Mluvnica slovensko–česká z roku 1746, Samuela Timona, historika, autora knihy Obraz dávneho Uhorska, barokového spisovateľa Daniela Krmana, študentov Antona Bernoláka, neskoršieho kodifikátora bernolákovčiny, Juraja Fándlyho a Jozefa Ignáca Bajzu, budúcich spisovateľov píšucich v rodnom jazyku, Juraja Papánka, historika, autora diela Historia gentis Slavae atď.
Naprieč historickými udalosťami
Staneme sa svedkami osláv nástupu Márie Terézie na cisársky trón (november 1740: celá Viedeň sa tešila, šťastlivci pri morovom stĺpe cisára Leopolda I. mali možnosť napiť sa zo striekajúcej fontány mladého vína), kráľovskej korunovácie Márie Terézie v Prešporku a Prahe, korunovácie Františka Lotrinského za cisára vo Frankfurte nad Mohanom, návštev Františka Lotrinského v šaštínskom kaštieli, v sídle miestnej manufaktúry, jeho ciest na Holíčsky zámok, návštev mladého Jozefa a Leopolda v Banskej Štiavnici, uzatvárania rodových manželstiev a ich značne uvoľnených zväzkov; zoznámime sa s technickými novinkami Maxa Hella a Karola Hella, s prestavbou Bratislavského hradu, vrátane zrúcania hradieb okolo mesta, precítime utrpenie vojakov pri bojoch o Prahu a vôbec v sedemročnej vojne, prekvapí nás strategická vyspelosť mladej cisárovnej v úsilí získať na svoju stranu popredných uhorských šľachticov, najmä Mikuláša Pálffyho (Pálfiho), obdivujeme pokrokovosť tereziánskych reforiem (vytvorenie katastrov, vydanie všeobecného školského poriadku, zjednotenie merného systému a meny), sledujeme kroky Jozefa II. ako cisára, spoluvládcu Márie Terézie, prežívame atmosféru svadby francúzskeho dauphina, neskôr Ľudovíta XVI. s Máriou Antoinettou (dcérou Márie Terézie), zarmúti nás neočakávaná smrť Františka Lotrinského, ktorá ho zastihne v Innsbrucku.
Pravda, v knihe nájdeme oveľa bohatšie priehrštie ľudských osudov a dejinných udalostí, ktoré výrazne ovplyvnili vývoj v celej Európe. Predovšetkým sa však stretávame s reťazením nevýslovnej biedy, hladu a ústrkov zbedačeného ľudu.
A ešte niečo k románu: neobyčajne nápadito vyznieva zaradenie epilógu na úvod knihy, v ktorom Mária Terézia na smrteľnej posteli prostredníctvom vnútorného monológu bilancuje svoj život a svoje vládnutie (s pokračovaním v závere diela): „Vo chvíli smrti vládcov nebeské počítače fungujú bleskovo, ukladajú sa do nich tisíce mŕtvych a ťažko ranených. (…) Panebože, najmenej sedemdesiattisíc mŕtvych, najmenej stotisíc zmrzačených, to je pol milióna nešťastných rodín, vdov, sirôt, tulákov, chovancov budúcich robotární, manufaktúr, sirotincov, starobincov, invalidovní, kláštorov… Prečo umreli? Za slobodu? Za Boha? Za rodinu? Proti útlaku? V sebaobrane? Úbohí neosvietení mŕtvi osvietených kráľov!“(vydanie z roku 1998, s. 414). Tak to cítil autor, ale cítila to tak aj cisárovná?
Ako vynikajúci rozprávač so zmyslom pre básnickú metaforu sa Hykisch prejavil najmä v pasážach o fiktívnom bratovi Adama Františka Kollára Ignácovi a o jeho fiktívnej milenke Zorici. Ukázalo sa, že tam, kde autora nezväzujú fakty, doslova žonglérsky narába so slovom a so spisovateľskou fantáziou.
Nebolo ľahké v spleti známych, menej známych i neznámych faktov vystavať sujet knihy, oddeliť podstatné od nepodstatného, prehrabávať sa v záľahe materiálov, dokumentov a spisov, nájsť a pospájať ohnivká, ktoré na seba nadväzujú. Sám autor o tom napísal: „Po rozsiahlej študijnej príprave som prvú osnovu románu načrtol počiatkom roka 1981. Písanie mi zabralo vyše tri roky. Nezaobišlo sa bez kurióznych situácií. Na individuálnu študijnú cestu do Viedne som nemohol ani pomyslieť. Internet ešte neexistoval a strávil som nie hodiny, ale týždne čakaním na niektoré vypýtané knihy z Univerzitnej knižnice v Bratislave. Študovať som ich smel len prezenčne, dlho do záverečných hodín, výpisky som si robil ručne do zošitov“ (Písať znamená ostať. Bratislava: Slovenské centrum PEN 2020, s. 100 – 101 ). A oplatilo sa: všetka korešpondencia Habsburgovcov je autentická, rovnako autentický je Pascalov text o cenzúre: „A čím nás nespravodlivejšie cenzurovali, čím násilnejšie nám chcú zobrať slovo, tým hlasnejšie musíme kričať dovtedy, kým nepríde taký pápež, ktorý si vypočuje obe strany a než spravodlivo rozhodne, preskúma názory starej cirkvi“ (Milujte kráľovnú 1998, s. 95). Autentické sú i mnohé ďalšie texty doslova vydolované z hlbín archívov, ktoré nepochybne oslovia aj dnešného čitateľa. A potom, že sa história neopakuje…
Kniha mala veľký úspech, svoje dejiny v nej našli Slováci, Česi, Rakúšania, Prusi, Maďari, južní Slovania atď. Preložili ju vo viacerých vydaniach do češtiny i nemčiny.
Verte cisárovi
Pod dojmom takejto skvelej vizitky a priaznivom čitateľskom ohlase sa rodila druhá kniha Verte cisárovi. Autor na margo vzniku románu uviedol: „Zhromaždený materiál k dielu o Márii Terézii sa priam núkal na ďalšie pokračovanie. Zaujalo ma zákulisie života Jozefa II., smrť jeho blízkych (zomrela mu prvá aj druhá manželka, ako aj všetky deti), deficit lásky, pokračujúca osamelosť ambiciózneho vládcu, ktorý sa pokúša prehnanou aktivitou nájsť zmysel života. Predčasný koniec jeho života a jeho reforiem naznačil, že milióny ľudí nemožno obšťastniť bez lásky, trpezlivosti a najmä bez ich súhlasu a porozumenia“ (Písať znamená ostať. Bratislava: Slovenské centrum PEN 2020, s. 122). Áno, to je v politike doteraz živý problém a v tom spočíva, nazdávam sa, hlavný odkaz knihy pre súčasné generácie.
Knihu opätovne ocenila i literárna kritika. Napríklad Igor Hochel v roku 2017 konštatuje: „Slovenský ,živel‘ je vo Verte cisárovi prítomný prostredníctvom viacerých postáv. Sú nimi predovšetkým Jozef Ignác Bajza, Anton Bernolák a Juraj Fándly. (…) Je im vyhradená takmer rovnaká epická plocha ako samotnému Jozefovi II. (…) Hykisch nás tým učí, že naše dejiny mali aj svoju vznešenejšiu, ba i aristokratickú podobu, že sme v tej Viedni či Budapešti neboli prítomní len ako nádenníci, ale – hoci v menšej miere – aj ako intelektuáli“ (Písať znamená ostať. Bratislava: Slovenské centrum PEN 2020, s. 123).
Áno, v románe ožívajú viaceré postavy z knihy Milujte kráľovnú, dávajú hlbšie nahliadnuť do vyvrenín svojej duše, vyvrením niekedy láskavým, inokedy krutým a odmeraným, obnažujú charaktery, zápasia s nástrahami osudu uviaznutí v pancieri človečenskej nátury. Hneď v úvode sledujeme dialóg (krátko po smrti Márie Terézie v decembrovom vianočnom čase roku 1780) medzi kardinálom, arcibiskupom Ostrihomskej arcidiecézy so sídlom v Trnave, Jozefom Batthánym (Baťánim), a mladým kaplánom generálneho vikariátu Jozefom Ignácom Bajzom. Arcibiskup sa pýta, kam najprv udrie cisár Jozef II.? Podľa neho to bude úder zameraný proti cirkvi, na duše samotných kňazov. Táto otázka sa vinie celým románom, spory okolo nej patria medzi dominantné.
O reformách
Zakrátko, v roku 1781, prichádzajú na rad významné a zásadné reformy, predovšetkým ide o Tolerančný patent o zrovnoprávnení nekatolíckych náboženstiev. Jozef II., vyznávač francúzskeho osvietenstva, vyhlásil obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov evanjelického, augsburského (luteránskeho), reformovaného helvétskeho (kalvínskeho) a pravoslávneho (ortodoxného) vyznania s rímskymi katolíkmi. Stúpenci týchto vyznaní mohli vlastniť majetok, venovať sa remeslám, stať sa občanmi miest, získať akademické hodnosti a zastávať verejné funkcie. Väčšina katolíckych cirkevných hodnostárov sa proti tomu ostro postavila, videli v tom ohrozenie cirkvi samej. Poukazovali napríklad na cisárovo nariadenie o zákaze priamej komunikácie biskupov so Svätou stolicou, na rušenie kontemplatívnych (rozjímajúcich) reholí a kláštorov (všeobecne sa vedelo, že žobraví mnísi vymáhali od poddaných sedliakov potraviny, dary, vlastne nové cirkevné dane). Hykisch túto problematiku umne dávkuje do jednotlivých kapitol knihy, vkladá ju do dialógov, úvah a citátov („Osadenstvo kláštorov chcem prinútiť, aby išli medzi ľudí, na fary, do dedín, opustených osád, do škôl, nemocníc, chudobincov.“) Pápež Pius VI. sa vyberie do Viedne, aby vraj napravil zblúdilú ovečku. Lenže cisár, a autor to dobre vystihol, nie je nijaký politický nováčik, pripraví pre Svätého Otca slávnostné vítanie v jednotlivých mestách (jasajúci dav urobí svoje) a bohatý štvortýždňový program. Zdá sa, že je ruka v rukáve. Obe strany majú pocit, že zvíťazili… A Jozef II. ďalej pokračuje aj v niektorých bizarných zákazoch: zakazuje zapaľovať sviečky pred relikviami, predávať posvätené ružence a sviečky („A čo? Veď aj Kristus vyhnal kupcov z chrámu, poprevracal im stoly.“). Mŕtvi sa smú pochovávať iba nahí, natretí vápnom a do spoločného hrobu, vychádza nariadenie o rušení hrobov a cintorínov v katastroch obcí a miest, nesmú sa používať individuálne náhrobky. Každá farnosť dostane jednu truhlu, vyrobenú z mäkkého dreva a bez ozdôb, v ktorej sa mŕtvola prinesie až k hrobu, vyprázdni sa a vráti sa na ďalšie použitie.
Ako inak, tým sa to nekončí. Cisár dá uzavrieť všetky nepoužívané miestnosti v Hofburgu („stačí mi jedna spálňa a kabinet, kde budem pracovať“), uvoľniť v ňom jednu celú chodbu („kontrolná chodba bude otvorená denne – okrem nedele – povedzme od desiatej do jednej, možno i dlhšie, zhromaždia sa na nej prosebníci, kritici, ukrivdení… budem naprávať chyby…“), rozkáže zatvoriť zámok Schönbrunn, vykoná personálne zmeny v rámci rodiny, zruší kráľovské korunovácie.
A autor Hykisch? V niektorých múdrych reformách mu drží palce, nad inými sa iba pousmeje… Na strane 165 to charakterizuje prostredníctvom cisárovej repliky takto: „Preto Tolerančný patent, aj patent o zrovnoprávnení židov. Každý bohatý musí prispieť na správu spoločných vecí. Chystáme súpis domov, dielní, výrobní. Súpis všetkej pôdy. Kataster. Aj šľachtici a statkári budú platiť dane. Jednotná ríša. Mocnosť Európy. Žiadne starobylé kráľovstvá, kniežatstvá, vojvodstvá, provincie, župy. Akéže zvolávanie stavovských snemov?! Žiadne smiešne staré zvyky. Uctievať neživé predmety, koruny, diadémy, kniežacie klobúky je modlárstvo.“ V tomto duchu sa nesie i Patent o zrušení nevoľníctva (v Rakúsku a Česku roku 1781 a v Uhorsku 1785).
Aktivity slovenských vzdelancov
V knihe sa vo viacerých kapitolách, ako sme už spomínali, stretávajú slovenskí seminárni študenti Anton Bernolák, Alexander Rudnay (neskôr to dotiahol až na ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska), ďalej kaplán generálneho vikariátu Jozef Ignác Bajza a farár Juraj Fándly. Študentov zastihneme, ako za dverami trnavskej seminárnej knižnice spievajú pri Štedrej večeri slovenské koledy, v kúte sedí Bajza. Nie náhodou sa rozprávajú o rodnej reči: Máme slovenskú gramatiku? Slovník? Musí byť nejaká regula, inak bude chaos. Aké písmo použijeme? Ako a kto preloží Bibliu? A to je ďalší dôležitý motív knihy – lebo Bajza si už zvolil vlastnú regulu. Rodí sa ďalšie jablko sváru. Píše totiž prvý román, vôbec prvý v reči svojho národa, s názvom René mláďenca Príhodi a Skúsenosťi, podľa vlastnej (ne)gramatiky, inak povedané, na vlastnú päsť. A kniha po schválení cisársko-kráľovským cenzorom aj roku 1783 vyšla. Bajza, vtedy už farár v Dolnom Dubovom, číta po večeroch svojím farníkom úryvky z románu, číta im so zadosťučinením, lebo písanie preňho znamená „chytať myšlienky, tie rýchle motýle miznúce v diaľke, premeniť ich na slová a prišpendliť na papier, znehybniť ich ako v herbári“ (s. 253). Jestvuje vari väčšia radosť? Lenže… lenže po čase prichádza Bernolák s kodifikovanou bernolákovčinou a jeho družina Bajzu k tomu neprizve; navyše Juraj Fándly vydá roku 1789 dielo Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích, prvé dielo v bernolákovskej slovenčine. A vtedy sa Bajza zachová ako žiarlivý spisovateľ. Keď mu cirkevná vrchnosť zastaví vydanie druhé zväzku Reného…, bývalý jozefinista sa obráti o stoosemdesiat stupňov, chce si pred predstavenými napraviť reputáciu, hľadá chyby vo Fándlyho knihe, sliedi v tlačiarni a udá ho.
Hykisch sa s pochopením pozerá na cisárovo úsilie humanizovať a poľudštiť spoločnosť, uľahčiť život poddaným, poskytnúť im viacej slobody, vziať šľachte do očí bijúce privilégiá: „Budúcnosť moderného štátu zaručia úradníci bez rodových výsad, nebudú podliehať šľachticom, jedine panovníkovi. Štát budú spravovať vzdelaní úradníci, z radov meštianstva a oslobodeného roľníctva. Aj cirkev musí osviežiť svoj aparát“ (s. 95). Cítiť v tom klokot revolučných osvieteneckých čias, ale i ozvenu Jozefových ciest v prestrojení ako gróf Falkenstein medzi ľudí, do krčiem, zafúľaných hotelíkov, dokonca aj nevestincov, kde okrem iného hľadal i potešenie. A raz pri takej ceste videl, ako sa odtrhli mreže z okien viedenského činžiaka a vypadúvali z nich deti, „bezbranné deti v tisícoch zamestnané v nových textilných fabrikách po celom Rakúsku aj v Čechách. Tiež za tie som zodpovedný…“ (s. 138).
Po takto získaných skúsenostiach sa rozhodne uvoľniť i slobodu tlače, vedeniu tajnej polície radí: „Nechajte kaviarenských hrdinov, spisovateľov, pisárikov, nech si píšu. Nechajte tlačiarov, nech ich táraniny vytlačia. Aspoň tu budeme mať čierne na bielom. Jasná reč“ (s. 72). Na druhej strane však uvažuje rozšíriť počet špicľov (nepripomína vám to niečo?). Pomôže mu to pri odhaľovaní organizátorov vzbury v Sedmohradsku, ktorých v hlbokých mukách aj popravia. Na ľudskosť vo väzniciach sa zabudlo… a zabúda sa doteraz. Na „scéne“ sa však v tejto súvislosti objavuje nová postava, kňaz a vedec Jozef Ignác Martinovics (Martiniovič), špeh, ktorý svoju hru rozohrá na dve strany.
Autor sa empaticky vcítil do postavenia a položenia Jozefa II., do jeho samoty, smútkov, akejsi vnútornej opustenosti z chorôb, ktoré ho ustavične sužovali. Spoločnosť mu pravidelne robilo iba päť kňažien (Kaunicová, Claryová, Kinská, Mária Lichtensteinová, Eleonóra Lichtensteinová, ktorá odmietala jeho očividnú náklonnosť), vyžaloval sa im, podebatovali si o politike a umení, zahral im na spinete. Popritom udržiaval korešpondenciu s bratmi a setrami, dokonca sa s Leopoldom (vtedy toskánskym veľkovojvodom) dohodol, že pošle svojho šestnásťročného syna Františka (následníka trónu po Leopoldovi) do Viedne „na cisárske učňovské roky“.
Dej v knihe plynie podľa náčrtu jeho základných kameňov, ktoré Hykisch premyslel do všetkých detailov, predovšetkým ale pútavo pre čitateľa: ďalšia prestavba Bratislavského hradu pre potreby generálneho seminára, ktorý sa stane útočiskom pre študentov z presťahovaného viedenského Pázmanea a ktorého pôdu využijú mladí seminaristi na posilnenie vlastenectva svojich národov. Staneme sa účastníkmi vysviacky Antona Bernoláka, Mozartovej návštevy v Prahe, cesty Jozefa II. a jeho synovca do Ruska a ich stretnutia s Katarínou Veľkou, ale i ich odchodu na bojové pole, medzi vojakov zapojených do vojny s Osmanskou ríšou. Choroba prinúti cisára vrátiť sa…
Hykisch neobyčajne dramaticky vystaval posledné kapitoly, v ktorých cisár postupne umiera. Zoslabnutý Jozef II., zmietaný bolesťami, sa dozvie nelichotivú správu o stave sprostredkovania mieru s Osmanskou ríšou, o príprave Pruska na vojenský vpád do Čiech, o hrozbe odtrhnutia celého Uhorska. Pred Maďarmi ostal sám, porazený, ponížený. „Sedel som v kresle, na hrudi tiesnivá bolesť, usiloval som sa nakašľať, srdce mi búchalo, nevládal som ani stisnúť pery. Som úbožiak…“ (387)! Prehre, zúfalej pokore, sa nedalo zabrániť. Okrem Tolerančného patentu a Patentu o zrušení nevoľníctva odvoláva všetky svoje nariadenia.
Bezhlavý čas
Po erotickom začiatku knihy, spomenutom v úvode tejto eseje, sa Hykisch zaoberá analýzou a osudom Jozefových reforiem, úvahy vkladá do úst dvoch slobodomurárov Lívia (Jozefa Hajnóczyho), rodáka z Modry, vukovarského podžupana, ústavného právnika, a Oktaviána, obaja sa obávajú, že jozefinizmu odzvonilo. Naopak, arcibiskup Jozef Batthány (Baťáni) sa teší, že nový cisár vráti krajinám a provinciám dávne výsady a privilégiá, každý má vraj predložiť svoje želania, túžby, spísať ich, všetko sa prerokuje na krajinských snemoch.
V deji sa opätovne objavujú postavy Antona Bernoláka, Jozefa Ignáca Bajzu, Juraja Fándlyho, Juraja Palkoviča, Alexandra Rudnaya a niektorých ďalších slovenských intelektuálov. Reči sa vedú okolo bernolákovčiny, o Fándlym, ktorý napísal tretí a štvrtý zväzok satirickej knihy o deformáciách rehoľníctva. Bajza sa zase stáva terčom kritiky za to, že odovzdal na arcibiskupskom vikariáte v Trnave odcudzený rukopis svojho oltárneho spolubrata a že vyfabrikoval spis Anti-Fándly. Bernolák, tajomník trnavského arcibiskupského vikariátu, pracuje na viaczväzkovom Slovníku slovenskom česko-latinskom, nemeckom-uhorskom, Palkovič, kaplán z Vindšachty, pokračuje v preklade Písma svätého a všetci v Slovenskom učenom tovarišstve rozmýšľajú nad tým, ako zlepšiť postavenie slovenského ľudu. Cestu vidia v knihách a časopisoch, lebo slová sú silnejšie ako delá. S násilím, so zavraždením francúzskeho kráľa a kráľovnej hlboko nesúhlasia, no to neznamená, že sa im nepáčia všetky Jozefove reformy. Ani im nie je idea rovnosti, bratstva a slobody cudzia, pravda, bez násilia a prenasledovania cirkvi…
František napráva chyby
Nový panovník Leopold II. dorazil z Florencie do Viedne 12. marca 1790, čiže dvadsať dní po bratovej smrti; cíti sa mocný, odpočinutý, plný energie. Rozkáže uviesť Hofburg do pôvodného stavu (postŕhať laty spred uzavretých salónov, zvinúť zaprášené plachty z kresiel a pohoviek, potvárať okná, zamiesť z balkónov holubí trus, obnoviť základné pravidlá protokolu). Syn František mu referuje o pohrebe, bolo to hrozné, ľudia hádzali na truhlu smeti a opľúvali ju. Nie, nemôže pokračovať v bratovom úsilí zmeniť svet za dvadsaťštyri hodín. Chce to iný prístup, treba ukončiť vojnu, vzdať sa Belehradu, ukončiť nepriateľstvo s Pruskom, v Čechách odvolať daňovú a urbársku reformu, vrátiť Čechom svätováclavské korunovačné klenoty, zvolať stavovské snemy, ďalej posilniť tajnú políciu a najmä obnoviť korunováciu… Píše o tom všetkom súrodencom. A zakrátko aj tak koná, v apríli 1790 Leopolda korunujú za arcivojvodu Rakúska, v októbri (Frankfurt nad Mohanom) za cisára, v novembri (Dóm sv. Martina v Prešporku) za uhorského kráľa a v septembri 1791 na Pražskom hrade za českého kráľa.
Tajnosti kaviarní
Hykisch v ďalšej časti preukazuje zmysel pre dramatické napätie nastolením témy o tajnostiach kaviarní – do dejovej línie sa zapája tá najpríhodnejšia postava, už spomínaný Martinovics (Martinovič), záhadný abbé, Srb, vyskočený františkán, člen krúžku tajných cisárových spolupracovníkov, ktorý sa dožaduje cisárskeho prijatia naliehaním na riaditeľa dvorského divadla Gotthardiho. Vraj potrebuje v Pešti krytie, profesúru, titul, aby sa mohol votrieť do spoločnosti uhorských jakobínov. Napokon sa dohodnú… V tom istom čase sa odohráva stretnutie diplomatov v parížskej kaviarni Café de Foy, rokujú o záchrane francúzskej kráľovskej rodiny. Zdá sa, že kráľ sa môže zachrániť len ako tichý poslušný monarcha. Inak hrozí vyhlásenie republiky. Vo viedenskej kaviarni Frauenhuber pre zmenu natrafíme vo vášnivej debate na slobodomurárov Lívia a Orfea (Františka Kazinczyho, uhorského šľachtica, maďarského jazykovedca a spisovateľa), horlivých stúpencov jozefinizmu a osvietenstva. V debate sa zamýšľajú nad možnosťou radikálnych reforiem v Uhorsku.
Čitateľ si pri čítaní tejto pasáže akiste uvedomí, že autor z vlastnej skúsenosti vie, kde sa varí politika, kde sa ukúva stratégia a taktika politického boja. Zažil to nielen ako poslanec parlamentu, ale i ako diplomat v Kanade.
Bola to vražda?
Udalosti v knihe letia galopom, poháňa ich spoločenský virvar, ženie ich bič revolučného pohybu vo Francúzsku. Leopold II. a pruský kráľ Fridrich Willhelm II. podpisujú deklaráciu o podpore Ľudovítovi XVI. A do toho všetkého udrie ako blesk z jasného neba náhla cisárova smrť (február 1792). Prirodzená smrť, alebo vražda? O pár mesiacov zomiera jeho manželka Mária Lujza (Ludovika), dcéra španielskeho kráľa (porodila šestnásť detí).Chaos v ríši a ešte väčší vo Francúzsku…
Komplikovaná situácia pre každého autora, ako sa s tým vyrovná Hykisch, ako spojí nespojiteľné, ako rozmotá klbko protirečivých faktov? Presvedčíme sa, že bravúrne. K novému cisárovi Františkovi II., už ženatému s Máriou Terezou, čakajúcou druhé dieťa, je vľúdny, chápe jeho úmysel dôkladne si premyslieť ďalšie kroky, lež veličenstvo zabúda, že v jeho blízkosti sa pohybuje prefíkaný Martinovics (Martinovič), ktorý rád chytá ľudí do svojich sietí. Dobrodruhovi zahrá do karát i fakt, že francúzsky kráľ práve vyhlásil pod tlakom Národného zhromaždenia vojnu rakúskej monarchii. A konfliktom hrozí i Uhorsko, ktoré volá po väčšej samostatnosti.
Čas aj bez nôh letí ako divý, revolučné myšlienky majú krídla, cisár sa od šéfa polície Pergena dozvedá, že sa rozmnožujú verbálne útoky na panovníka, schádzajú sa nepriateľské krúžky, vo Viedni pracuje centrálny výbor demokratov, na čele je barón Andreas von Riedel, matematik, niekdajší Františkov učiteľ, otcov cisársky poradca. A Martinovics (Martinovič)? Ten je akýsi čudný, azda aj podozrivý, nastala chvíľa, keď treba zasiahnuť…
Z románu možno vybadať, a to je dôležitý aspekt, dosah Francúzskej revolúcie a osvietenstva na vnútorné pomery monarchie, ale i na myslenie slovenských vzdelancov. Kto sa ako zachová? Koho strhne víchor brutality? Po porážke Francúzov pri Verdune sa v krajine galského kohúta rozpúta jakobínsky teror. Začiatkom augusta zatknú kráľovskú rodinu, cvendžanie gilotíny odsekáva hlavy, aj hlavy mnohých kňazov. Francúzsko sa stáva republikou. Vo februári 1793 skončí pod gilotínou aj kráľ, v októbri kráľovná. A v onom čírení i zahmlievaní charakterov sa dostáva k slovu osvedčené pravidlo, podľa ktorého revolúcia požiera vlastné deti (Danton, Robespierre, Marat).
Lepkavá ozvena sa šíri rýchlo, abbé Martinovics (Martinovič) píše anonymný otvorený list cisárovi Františkovi II., obviňuje ho, že Habsburgovci poslali na popravisko všetkých hrdinov uhorských dejín: Rákocziho (Rákociho), Thökölyho (Tököliho), Bocskaya (Bočkaja), legendami opradená Mária Terézia sa iba líškala národu, aby sa vyhla rebélii. A on je vraj iba bábkou v rukách svojich kabinetných ministrov. Zakrátko zaťuká na Martinovicsove (Martinovičove) dvere (očakával to) príslušník hradnej stráže a odvedie ho k cisárovi. Vraj, či vie, že sa Viedňou šíria rozličné pamflety? Áno vie, ale zatiaľ sa mu nepodarilo zistiť ich autorov. Cisár chce od neho viac sledovacej aktivity, je presvedčený, že si ho kúpi menovaním za opáta Szászvára. Špeh však vajatá, neprináša informácie, skôr klame alebo mlčí. Cisárova dôvera puká ako zvetraný kameň.
Faust nad Dunajom
Medzitým sa však Demokritos, Faust na Dunajom (Martinovič), duša uhorských jakobínov, jeden za najinteligentnejších ľudí mocnárstva, stretáva s Líviom (Hajnóczym), v tom čase úradníkom kráľovskej komory, padnú si do nôty, výsledkom je výzva občanom Uhorska aj založenie Spoločnosti reformátorov, ktorá by mala pripraviť povstanie, pretvoriť spoločnosť na francúzsky spôsob. Rozhodia siete na všetky strany…
Riedelov krúžok vo Viedni sa zase hotuje zvrhnúť cisára; polícia je však v strehu, všetko sa naostatok prezradí – v sparnom júli 1794 zatýkajú nadránom baróna Riedela a jeho spoločníkov, vo väzení vypočúvajú aj Martinovicsa (Martinoviča), vypočúvajú ho do úmoru, vo dne i v noci. Napokon sa prizná, definitívne sa tak stane 14. augusta, o niekoľko dní skončí v putách i Jozef Hajnóczy a ďalší, revolúcii oddaní reformátori. Po krutých výsluchoch prevážajú uhorských jakobínov do Budína…
Mesačná noc
Anton Hykisch pri popise dejinných udalosti postupuje prísne neutrálne, drží si odstup a nadhľad, nestraní, nedrukuje, ani nekarhá, neodsudzuje, nedvíha prst. Princíp objektivity mu to nedovolí. Bytostne to cítiť aj v jednej zo záverečných kapitol nazvanej Mesačná noc, v ktorej prokurátor vyvedie Hajnóczyho z cely (za asistencie službukonajúceho vojaka) von na prechádzku,aby sa s ním krátko pred vynesením rozsudku nerušene porozprával. Debatujú o demokracii a slobode, väzeň zápalisto, z hĺbky srdca, obhajuje osvietenecké myšlienky, prokurátor bráni mocnárstvo a kráľa. Hajnóczy sa nedá nalomiť: „Sú hodnoty, ktoré nemôžem popustiť ani poprieť“ (s. 415) Autor v tomto prípade skôr súcití s Hajnóczym, ako by s ním sympatizoval.
Martinovicsa (Martinoviča), Hajnóczyho a ďalších troch odsúdia na sťatie mečom. Poprava sa uskutočnila 20. mája 1795. Neskôr ešte popravili dvoch právnikov, lebo nechceli odvolať pripravovaný návrh ústavy. Postupne prichádzali ďalšie rozsudky, ďalšie tresty smrti, ale aj omilostenia.
Vo Viedni to bolo inak. František II. síce vydal 5. januára 1795 výnos o treste smrti za velezradu, ale keďže sa skutok stal pre vydaním výnosu, Riedel a jeho spoločníci dostali doživotné väzenie v okovách. Aj tu však ďalej vynášajú rozsudky, mnohí jakobíni putujú do žalárov, prechádzajú nevýslovným utrpením…
Autor končí dielo otázkami: „Kto bol víťaz a kto porazený? Kto mal pravdu a kto hlásal lži. Musíme sa opýtať dejín a vlastného svedomia“ (s. 466).
Otázkami, ktoré majú trvalú platnosť.
Román Antona Hykischa Bezhlavý čas je pútavou a dramatickou freskou o pohnutých udalostiach v našich dejinách na konci 18. storočia. Svojimi inšpiratívnymi a aktuálnymi myšlienkami nepochybne výrazne zarezonuje aj v mysli dnešného čitateľa, lebo mu pripomenie mnoho problémov, s ktorými musí ľudstvo ustavične zápasiť. Ak sa z neho čo len trocha poučíme, nastúpime na cestu vnútorného víťazstva nad sebou samými.
Písať znamená ostať
Hykischova „trilógia“ patrí medzi unikátnu spisbu pôvodnej slovenskej literatúry. Vyznačuje sa kompozičnou vycibrenosťou a nápaditosťou, štylistickou čistotou a virtuozitou, obdivuhodným zmyslom pre detail, jazykom príznačným pre dané obdobie, zmyslom pre poetickosť obrazov, neopakovateľných metafor, niekedy prechádzajúcich do poetickej prózy, akejsi prózy v poézii a poézie v próze – a ako svojho času napísal Miloš Ferko, múzickejší čitatelia si tu nájdu „vybrnkaný rytmus dialógov a úsečných krátkych dynamických replík, ako aj precízne skomponované desať- až dvanásťriadkové vety vnútorných monológov“ (Písať znamená ostať. Bratislava: Slovenské centrum PEN 2020, s. 123 – 124) .
Autor zaľudnil knihy toľkými reálnymi postavami, že ťažko nájsť v tomto žánri ekvivalent. Hádam si ani nedokážeme predstaviť, koľko materiálov musel preštudovať, koľko dní musel presedieť nad rozličnými výpiskami, nad náčrtmi kníh, aké nesmierne množstvo historických faktov si musel osvojiť, zaradiť ich do súvislostí, časových a dobových kontextov. A to už nehovoríme o tisíckach hodín písania, toho písania, ako on hovorí, ktoré znamená ostať, o nedospaných nociach, snoch, ktoré sa prekrývali s precitnutím a vnukli mu inšpirácie. On sám a jediný prežíval radosti a bolesti románových postáv, videl ich také, aké sú. Z mäsa a kostí.
A čo je takmer neuveriteľné, ostatné dielo Bezhlavý čas dokončil ako 89-ročný.
Bravó, Tonko!
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 1 – 2/2023)
One thought on “Nad románmi Antona Hykischa: Nájde ľudstvo silu prekonať bezhlavý čas?”
Pane Dinko, moc děkuji za tuto vyčerpávají a brilantní recenzi na dílo pana Antona Hykischa. Pokorně přiznávám, že se s upozorněním na jeho dílo a zejména pak tuto tématiku setkávám poprvé, ve školách všech stupňů, které jsem absolvoval (pravda v Čechách) tato oblast byla oním bílým místem. Přitom se jedná nejenom o celoevropské téma, ale i o vztah našich zemí k císařství a jeho politice.