Uskutočnenie referenda ukázalo niekoľko vážnych čŕt národa aj politickej sféry. Rozoberme si ich postupne.
1. Veľmi nízka účasť (trochu viac ako štvrtina potenciálnych účastníkov) je jednoznačným vysvedčením neschopnosti národa vládnuť si suverénne. Existujú iba dva skutočné nástroje demokracie (vlády ľudu): voľby a referendá, všetko ostatné je prejavom zákulisných dohovorov mocných. V skutočnosti asi štvrtina občanov nemá o politickú moc a jej prejavy záujem, štvrtina sa referenda zúčastnila, takže ostáva približne polovica občanov, ktorí nechcú uplatňovať demokratické nástroje, ale ukrývajú sa za rozhodnutia politikov. V referende sa môže človek vyjadriť v podstate tromi spôsobmi: buď súhlasí s návrhom, nesúhlasí s návrhom, prípadne hlasovací lístok znehodnotí (napríklad zaškrtne všetky možnosti). Takže je nepravdou tvrdenie, že ide o nejaké stranícke aktivity. Prečo väčšina občanov rezignovala na demokraciu?
2. Politické vládne špičky nemajú radi demokraciu. To je vážne poznanie, hoci tušili sme to už dávnejšie. Referendum je vážna aktivita, ktorej by mali politici rozumieť a verejne sa ho zúčastniť. Ak prezidentka, predseda parlamentu, aj predseda vlády ignorujú referendum, prečo sa sami označujú za demokratov? Veď nimi nie sú! V strachu o svoje mastné korytá dali jasne najavo svoju závislosť na významných kreslách, do ktorých im svojím hlasovaním pomohli občania vo voľbách.
3. Politická opozícia totálne zlyhala hneď vo viacerých smeroch. Najprv sformovanie referendovej otázky: tá má byť stručná a zrozumiteľná. Referendum nie je vedeckou konferenciou! Treba sa poučiť v krajinách, kde sa konajú častejšie referendá, napr. vo Švajčiarsku, Francúzsku či v USA. Občan nemusí mať a vo väčšine prípadov ani nemá právnické vzdelanie, takže nemusí rozumieť zložitému rétorickému cvičeniu s paragrafmi. Po druhé opozícia nevenovala dostatočnú pozornosť aktivizácii k referendu – ako je možné, že viac ako polovica občanov chce predčasné voľby, no k ich uzákoneniu sa dostaví iba necelá polovica z nich. Navyše opozícia nedokázala zaktivizovať ani všetkých svojich priaznivcov – veď súčet priaznivcov všetkých opozičných strán prevyšuje súčet účastníkov referenda! Niektorí opoziční politici dávali jasne najavo, že referendum je ich majetkom. Nie je.
4. Na Slovensku neexistujú nezávislé médiá, ktoré by mali širší vplyv. Asi dostali pokyn k obchádzaniu tejto vrcholne demokratickej formy politiky. Každý deň skloňujú prezidentské voľby v Česku, jednotlivé vraždy ukazujú niekoľko dní po sebe, okrajových politikov si dokonca pozývajú do relácií, no referendum úspešne zamlčovali. Kto ich diriguje?
5. Opozícia referendom posilnila pozície prezidentky, ktorá síce hlas ľudu odmietla, no tvrdí, že by chcela predčasné voľby – naozaj? Takže parlament zrejme prijme zákon, ktorý skráti svoje volebné obdobie, no nebude to zásluhou opozície, ale naopak zásluhou časti vládnych politikov a prezidentky. Naozaj to opozícia chcela dosiahnuť?
* * *
Vládni politici sa doslova handrkujú o možnosti predčasných volieb a nahlas vyslovujú názory o ich konaní od mája až po október – je to úprimné, alebo zahmlievajú svoju túžbu zostať vo vládnych kreslách? Myslím si, že to druhé. Vládne strany (okrem Kollára) sa boja aj prezidentkinho práva vytvoriť si svoju, pardon, úradnícku vládu. Predseda parlamentu by asi zostal vo funkcii, no väčšina členov vlády by bola vymenená a premiér určite.
Uvedomujú si občania SR možnosť tohto aktu čistej monovlády? Naozaj väčšina občanov akceptuje obnovenie nejakej „liberálnej diktatúry“, teda vlády vybraných politických subjektov – no nevybraných občanmi?
Čo je potrebné v súčasnosti? Ako zmierniť trapas referenda a jeho možné negatívne dôsledky? Jedine občianskou aktivitou. Potrebujeme intelektuálnu, duchovnú, aj kultúrnu elitu, ktorá nájde spôsob ako aktivizovať občanov k vládnutiu, potrebujeme akčné politické strany proslovenského zamerania a médiá s celoplošným dosahom a objektívnym spravodajstvom. Inak Slovensku nepomôžu ani predčasné voľby.
(Úvodné foto: Pixabay)
One thought on “Čo ukázalo referendum”
Zopár poznámok:
1./ Opozícia v zostave SMER a HLAS nemajú odozvu a podporu u mladších generácií (od 20 do 50 rokov). Mladé generácie ich vnímajú ako grupirovky (sofistikovaných) zbojníkov, podvodníkov a rozkrádačov štátnych a verejných zdrojov. Preto vítajú, že sa v súčasnosti zatvára a vyšetruje lumpáreň a osoby na úrovni, ktorá predtým bola nedotknuteľná. Referendum, ktoré by len vrátilo k moci staré politické kádre a ich zaužívané (nežiadúce) praktiky, neoslovilo mladšie generácie. Okrem toho, propagácia referenda bola slabučká, či už úmyselne a cieľovo alebo či mimovoľne. Všetci sa tak zaoberajú zvadami a diskrepanciami medzi sebou, že nikto (ani SMER ani HLAS) nebol schopný sa zamyslieť na tému referenda z pohľadu občanov.
2./ Fico sám po sebe (už) dlhší čas nemá čistý kredit (ten už nenávratne stratil) a mladšie generácie ho majú za prešpekulovaného pokrytca, rozkrádača a lumpa zarovno s ostatnými, ktorým umožňoval sa takto paraziticky správať a konať.
3./ Pelegriny nie je typ vodcu, ktorý by oslovoval masy občanov. Je to vlažný „vedúci“ (námestníckeho typu) bez akejkoľvek vodcovskej charizmy. Celý HLAS je len skautska odvodenina od SMERu. Pelegriny prepásol (ďalšiu) šancu propagovať referendum, ako aj predtým prepásol šancu, aby kreatívne pripravil HLAS do komunálnych volieb (minimálne v Bratislavskom kraji, v Bratislave ako meste a v mestských častiach ). Miesto toho všetko išlo ľahkým živelným samospádom, a tomu zodpovedajú aj výsledky.
4./ Žiadny intelektuáli za viac ako 30 rokov nedokázali sa zmysluplne a systémovo „samozmobilizovať“ a byť „svetlom“ politiky. To je idealistická premisa, ktoré pekne znie, ale je to (filozofická) ilúzia. V realite spoločensko-politickej praxe majú väčšiu šancu strední a väčší podnikatelia (ktorí vyrástli na voľnom trhu a nemajú za sebou parazitické a korupčné škandály, špekulatívne konkurzy alebo reštrukturalizácie a podobne), pokiaľ by im už došlo, že im svedčí historická úloha založenia pravicovej politickej strany, ktorá bude sa primárne venovať potrebám ekonomiky Slovenska. Kto iní lepšie rozumie ekonomike než tí, ktorí sú činnými aktérmi na trhu a sú teda jeho priamou (tvorivou) súčasťou (?). Dozrieva čas, aby podnikatelia nabrali na sebe aj politickú identitu (a zodpovednosť) a obsadili pravú časť politického spektra. Obyvateľstvo (občania) budú mať pre to pochopenie, a je to lepšie a transparentnejšie riešenie než akési len sprostredkované ovplyvňovanie (lobingom s nedostatočným efektom) spoza chrbta politických strán.
Vlado Spišský.