Americký portál 19FortyFive publikoval článok Douga Bandowa s názvom Áno, obviňujte Putina z ukrajinskej vojny (ale Západ nie je bez viny). Doug Bandow je vedúcim pracovníkom Cato Institute, pôsobil ako špeciálny asistent prezidenta Ronalda Reagana a pravidelne publikuje v National Interest, Wall Street Journal alebo Washington Times. Vystupoval ako komentátor na ABC, CBS, NBC, CNN, Fox News Channel a MSNBC.
Bandow v žiadnom smere neznižuje vinu Putina za vojnu na Ukrajine, ale tento konflikt dáva do širšieho geopolitického a historického kontextu. Východiskom jeho úvahy je myšlienka z Wall Street Journal: „USA by na tom boli dnes oveľa horšie, keby Putin dobyl Ukrajinu.“ Bandow súhlasí, ale hovorí, že táto pravda nie je úplná.
Podľa jeho názoru by bolo „oveľa lepšie, keby USA nepomohli pripraviť pôdu pre hroznú vojnu, ktorá teraz zúri medzi Ukrajinou a Ruskom.“ Upozorňuje, že USA nesplnili sľuby, dané Gorbačovovi a Jeľcinovi o nerozširovaní NATO na východ. Napriek obviňovaniu Putin nie je Hitler a neexistujú žiadne dôkazy že by chcel dobyť svet, alebo obnoviť Sovietsky zväz. Putinove územné akvizície po dvoch desaťročiach pri moci sú Krym a vplyv na niekoľko štátov: Abcházsko, Južné Osetsko a separatistické územia na Donbase.
Putin podľa Bandowa rozhodne nie je priateľom slobody ani demokracie, ale je potrebné venovať pozornosť aj vývoju jeho postojov. Ako príklad uvádza Putinov „zmierlivý“ prejav z roku 2001 v nemeckom Bundestagu oproti jeho prejavu na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007. V jeho postoji k Západu došlo k výraznému posunu.
USA nevyužili rozpad ZSSR k presunu zodpovednosti za obranu Európy na európske krajiny, čo by vytvorilo aj nové bezpečnostné prostredie, uvádza Bandow. „Moskovskí nacionalisti by mali ťažkosti s tvrdením o hrozbe zo Západu, zatiaľ čo spojenci by mali silnú motiváciu vybudovať nový bezpečnostný poriadok, ktorý by zahŕňal aj Rusko. Zostávajúca úloha Ameriky by bola oveľa menšia…“ Podobný proces „presunu vojenskej zodpovednosti“ sa mal uskutočniť aj v Ázii a na Blízkom východe. Bandow píše, že: „Nenastal by žiadny arogantný a bezohľadný unipolárny moment – s inváziou do Iraku, intervenciou v Líbyi a desaťročiami konfliktu v Afganistane – počas ktorého zomreli tisíce amerických a spojeneckých vojakov a desaťtisíce bolo zranených, státisíce civilistov bolo zabitých a milióny bolo vysídlených. Viac peňazí by sa investovalo do ekonomiky USA a išlo by na uspokojenie potrieb Američanov. Boli by tak najviac hrdí na to, čo dosiahli doma, a nie na pochybné aktivity ich vlády v zahraničí.“
Bandow považuje za chybu prísľub členstva v NATO Gruzínsku a Ukrajine. „Prezident George W. Bush – vodca, zodpovedný za katastrofálnu vojnu v Iraku, možno najhoršiu zahraničnopolitickú chybu Ameriky za posledných 60 rokov – bezohľadne spochybňoval červené línie Moskvy.“ Bandow pripomína, že americká administratíva mala informácie o rizikách tohto postupu. Uvádza vyjadrenie Fiony Hillovej, ktorá ako spravodajská dôstojníčka pre Rusko a Euráziu bola súčasťou tímu, ktorý pri brífingu pre prezidenta G. Busha varoval, že priblíženie týchto krajín k NATO „pravdepodobne vyvolá preventívnu ruskú vojenskú akciu“.
Podľa Bandowa Spojené štáty neprejavili voči Rusku žiadnu „strategickú empatiu“. Na objasnenie uvádza hypotetický príklad, že Čína založí v Latinskej Amerike Alianciu južného Pacifiku, bude obhajovať pouličný puč proti zvolenej proamerickej vláde v Mexiku a pošle úradníkov do Mexico City, aby vyjadrili svoju podporu novému prezidentovi a vláde. Pozve novú administratívu, aby sa pripojila k aliancii, pričom sa očakáva, že bude nasledovať rozmiestnenie čínskych jednotiek. Bandow uvádza, že v takejto situácii by: „Reakciou amerických politikov bola čistá hystéria. Nepredstierali by, že akceptujú demokratické rozhodnutie mexického ľudu uplatniť svoje právo vstúpiť do medzinárodných organizácií podľa vlastného výberu.“
Bandow pripomína aj vlastný americký prístup k okolitému svetu: „Keby USA neformálne zaobchádzali s ruskou sférou vplyvu ako s americkou Monroeovou doktrínou, Ukrajina by mohla prejsť poslednou z mnohých politických kríz s nedotknutým územím. Ak by spojenci predtým nenavrhli členstvo Kyjeva v NATO, takmer určite by sa vyhli hnevu Moskvy. To by znamenalo žiadne zabratie Krymu, žiadnu intervenciu na Donbase a žiadnu totálnu inváziu o osem rokov neskôr.“
USA a jeho spojenci ale uskutočňovali politiku bez ohľadu na hlasy z Moskvy a ruské výhrady nebrali vážne. Moskva nedôverovala žiadnym neformálnym uisteniam a veľa predchádzajúcich prísľubov bolo porušených. Západné ubezpečenia pre Ukrajinu (a Gruzínsko) o ich vstupe do NATO nikdy neprestali prichádzať. Putinove požiadavky v marci 2022 zašli oveľa ďalej za rozšírenie NATO, ale uznanie jeho najvážnejších a dlhodobých požiadaviek by preukázalo hodnotu diplomacie a podporilo pokračovanie rokovaní. To by naklonilo misku váh v Kremli proti rozhodnutiu o vojne, o ktorom spravodajské informácie uvádzali, že o ňom boli pochybnosti až do konca. „Stručne povedané, existovalo veľa kľúčových bodov, v ktorých by odlišné rozhodnutia USA a spojencov pravdepodobne nechali Európu v mieri. To by bolo lepšie pre Ameriku, Európu a najmä Ukrajinu.“
Doug Bandow svoju úvahu uzatvára slovami: „Vladimír Putin nesie zodpovednosť za zahájenie vojny a hrôz, ktoré z nej vyplynuli. Vina za tento konflikt je však široko zdieľaná. Západní predstavitelia nemôžu uniknúť svojej úlohe pri vytváraní podmienok, za ktorých sa vojna stala pravdepodobná a možno dokonca nevyhnutná. Vlády spojencov, ale najmä Washington, by sa mali poučiť zo svojich chýb. Nemali by sme opäť znášať katastrofálne následky konfliktu, ktorému sa dalo vyhnúť.“
Článok v angličtine TU
Jedna odpoveď
Nazdávam sa, že je už najvyšší čas, ak nie už dávno neskoro, začať jasne pomenúvať vinníka alebo iniciátora takmer všetkých vojnových tragédií v posledných desaťročiach a neznižovať jeho zodpovednosť relativizovaním odkazmi prípadnej spoluviny ďalších účastníkov konfliktov. Na tomto základe aj dôkladne revidovať zahranično-politické vzťahy vrátane spojeneckých záväzkov a hľadať partnerov na dôkladnú obnovu medzinárodného práva a podmienok mierového spolunažívania štátov.