Spracovanie národnej bezpečnostnej stratégie patrí k „povinnej jazde“ účinkovania prezidentov USA. Dokument sa spracúva od druhej polovice 80. rokov na základe Goldwater-Nicholsovho zákona o reorganizácii ministerstva obrany zo 4. októbra 1986. Prvú národnú bezpečnostnú stratégiu pripravila administratíva Ronalda Reagana 1. januára 1987.
Všeobecné otázky tvorby a využívania národných bezpečnostných stratégií v činnosti administratív prezidentov USA
Stratégie sa mediálno-politicky spájajú s menami prezidentov, ale sú to dokumenty, ktoré spracúvajú ich administratívy, pričom zvláštnu úlohu majú pri tom poradca pre národnú bezpečnosť, Rada národnej bezpečnosti a ďalší odborníci, ktorých mená sa spravidla nezverejňujú. Na stratégiu národnej bezpečnosti nadväzujú a rozvíjajú ju ďalšie bezpečnostné, resp. vojensko-politické dokumenty (stratégie a doktríny).
Od druhej polovice 80. rokov administratíva každého prezidenta v každom z ich funkčných období predložila aspoň jednu stratégiu. Administratíva R. Reagana pripravila spolu dve stratégie a Georgea Busha st. tri. Bill Clinton predložil sedem stratégií a ako nóvum ich doplnil aj o prívlastky (trikrát to bola stratégia angažovanosti a rozšírenia, tiež trikrát stratégia pre nové storočie a raz stratégia pre globálny vek). „Zvyky“ B. Clintona sa neujali a od čias vlády Georgea Busha ml. sa v každom funkčnom období spracovala len jedna stratégia a nepridával sa k nej prívlastok. Začala sa zverejňovať v druhom roku pôsobenia prezidenta. Administratíva D. Trumpa sa však poponáhľala a stratégiu predložila už na konci prvého roka jeho mandátu v decembri 2017.
Administratíva najstaršieho, ale v zahraničnej a bezpečnostnej oblasti hyperaktívneho prezidenta USA Joa Bidena v prvom roku novú stratégiu tiež nepredložila. Považovala však za potrebné rýchlo sa „zbaviť dedičstva“ D. Trumpa a asi chcela Američanov aj presvedčiť, že prezident nie je „ospalý Joe“. Tak už na začiatku marca 2021, zhruba poldruha mesiaca po príchode k moci, zverejnila Dočasné usmernenie stratégie národnej bezpečnosti (Interim National Security Strategy Guidance). Vyjadrila najmä víziu nového prezidenta o „spolupráci“ USA so svetom, pokiaľ sa pripraví nová stratégia. Toto od čias spracovávania stratégií pri zmene v kresle neurobil žiadny iný novo nastupujúci prezident. Bol to nielen úder veľkému mýtu o konsenze v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky liberálnych demokracií, ale i pripustenie silnejúceho rozdelenia spoločnosti USA.
Prezident J. Biden sa všemožne snaží vyvolať dojem prezidenta, rozhodnutého urobiť Ameriku znovu veľkou, ale iným spôsobom ako D. Trump. Vládcovia Washingtonu zbožňujú slogany a J. Biden prišiel s heslom „Amerika je späť“, čo adresoval najmä EÚ. Zorganizoval samity, vytvára nové spojenectvá v rôznych regiónoch. NATO chce posilniť o dlhodobo neutrálne štáty. Najnebezpečnejšou aktivitou sa stala proxy vojny USA s Ruskom na Ukrajine.
Doma sa však J. Bidenovi príliš nedarí, jeho podpora v prieskumoch verejnej mienky je nízka. V spleti protichodných čísiel, ktoré sa uvádzajú o ekonomike USA, to nevyzerá na obnovenie neoliberálmi zbožňovaného rastu. Podľa niektorých prieskumov je viac ako polovica obyvateľov USA presvedčená o tom, že ekonomický vývoj v štáte nejde správnym smerom.
Riadnu stratégiu prezidentská administratíva predložila 12. októbra 2022. Poniektoré zlé jazyky, popr. neprajníci J. Bidena, ktorých je neúrekom, hoci to západné médiá hlavného prúdu radi prehliadajú, tvrdia, že aj termínom predloženia stratégie sa chcú zvýšiť nádeje demokratov na udržanie väčšiny v Kongrese. Sú aj zdroje, ktoré tvrdia že zverejnenie stratégie sa chystalo už skôr, ale ju „pozdržalo“ narastajúce napätie okolo Ukrajiny. To, že stratégia vychádza v čase konania 20. zjazdu Komunistickej strany Číny, považujem len za náhodu.
Keby sme boli jednoducho, ale rozhodne prowashingtonskí, tak by nám na charakteristiku bidenovskej stratégie stačilo zhrnutie: USA má poslanie viesť svet a určovať pravidlá jeho fungovania v súlade so svojimi národnými záujmami a na základe svojich hodnôt a zásad. Keby do fungovania sveta hovorili Číňania a Rusi, bolo by to zlé i nebezpečné. Aké máme šťastie, že tu je Amerika!
Myslíme si, že v dnešnom Washingtonom schaotizovanom (už ho netreba ani fanatizovať) svete sa nájde dosť osôb (aj medzi súčasnými slovenskými vládnymi i mimovládnymi elementmi), ktoré by s takýmto zhrnutím súhlasili. Všetky odlišné názory by považovali za potrebné zaradiť medzi konšpirácie, hoaxy a pod. A ich nositeľov by pre istotu označili za dezolátov atď.
Našťastie, ako hovorí slovenská ľudová múdrosť: Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Platí to aj v politike. Tak i názory washingtonského establišmentu väčšina sveta neberie doslovne tak, ako vypadnú z úst či textov jeho predstaviteľov. Sú vnímané v širšom kontexte, najmä v spojení s tým, čo administratíva od svojho nástupu už porobila.
Širšie súvislosti tvorby a realizácie stratégií národnej bezpečnosti
Všetky stratégie sa točia vlastne okolo jedného jediného bodu – presvedčiť svet, že mu majú vládnuť USA a nebrániť sa tomu. Na chválu ich tvorcov treba uviesť, že na túto tému vždy urobia také slohové cvičenia, aby sa to „sugestívne“ podalo trochu ináč, ako to bolo minule. Iná vec je, či sa pri tom zohľadňuje, že svet sa mení, a to nie práve v súlade s washingtonskými prianiami, uvedenými v predchádzajúcich stratégiách.
Už dlhšie sa pochybuje o tom, či USA majú vo svete hegemóniu. Uznáva sa však, že stále sú jedinou superveľmocou, ktorá výrazne ovplyvňuje fungovanie sveta. Tvorcovia stratégie (je to len línia, v ktorej nie sú presne stanovené kroky či opatrenia) majú v týchto podmienkach právo na „americký“ názor a víziu. A keď je niečo príliš komplikované, použije sa zaklínadlo „My to musíme robiť tak, lebo sme Amerika“. Variácie na túto tému sú nevyčerpateľné a autori im vedia dať aj „šmrnc“. Výhodou stratégií je, že po zverejnení vyvolajú na nejaký čas vlnu zvýšeného záujmu, ale neskôr sa už takmer vôbec, najmä oficiálne, nehodnotia.
Význam stratégií napriek ich úlohe pri realizácii a zdôvodňovaní zahraničnopolitickej a bezpečnostnej línie netreba preceňovať, hoci ich zverejnenie vyvolá veľa mediálno-politickému šumu. Možno sme sa ocitli už príliš v zajatí „globálnych schém“, kde sú všade prítomné prvky veľkých plánov a dianie hodnotíme prioritne cez tento uhol pohľadu. Neraz očakávame racionalitu aj tam, kde sa nepoužíva, najmä keď sa spolieha na silu v rôznych podobách a jej zastrašovací efekt.
Ak zoberieme do úvahy dialektiku protirečivého prepojenia a podmienenosti vývoja, možno konštatovať, že každá stratégia je nielen modelová (výberová), ale aj nedokonalá. Základnou príčinou je, že poznanie stavu spoločnosti (sveta) je vo viacerých oblastiach (najmä politickej, ekonomickej a bezpečnostnej), napriek kolosálnemu množstvu neraz protirečivých faktov, neúplné. Okrem toho aj veľké „analytické tímy“ stav i pozíciu štátu a z nich vyplývajúce „výzvy“ pre konanie štátnych orgánov (ich možnosti) interpretujú subjektívne (ak sa niečo spracováva pre vodcov a vládnuce elity – či už v USA, ČĽR, RF, ale aj na Slovensku, vždy sa do rôznej miery snaží vyhovieť ich predstavám). Je len školometským opakovaním, že vo veľkých sociálnych procesoch sa nijaký plán nedá realizovať na 100 %. Pri realizácii akéhokoľvek plánu (i stratégie) pôsobia aj rôzne „protisily“ – napr. súperi a konkurencia, pred ktorými je potrebné brániť sa či súťažiť s nimi, čo pôsobenie sťažuje. A napokon veľkou historickou silou, ktorá nerešpektuje stratégie a plány, je „pani Náhoda“.
Ak sme sa už pustili do sociálno-filozofických úvah o protirečivosti vývoja a nemožnosti komplexného, ale, žiaľ, ani vedeckého riadenia súčasných globálnych procesov v celku, treba poukázať aj na nebezpečenstvá, ktoré z toho vyplývajú. Prvým je, že aj pri realizácii zámerných, dôkladne premyslených krokov sa môže vývoj po čase „odchýliť“ a prináša neželané následky (na ich označenie v západnej terminológii sa v záujme zníženia ich negatívneho vnímania používa prívlastok kolaterálne). No a najhoršie je, ak sa procesy, ktoré sú spojené najmä so zištnými záujmami a cieľmi, vymknú z rúk „riadiacich síl“. Toto riziko narastá najmä v podmienkach málo prehľadnej až chaotickej situácie, v ktorej na svetovej úrovni alebo vo veľkom regióne zápasí viacero protikladných síl. Historické príklady vzhľadom na nejednoznačnosť ich možnej interpretácie nebudeme radšej uvádzať.
Všeobecná charakteristika Stratégie národnej bezpečnosti 2022
Stratégia má 48 strán (pre porovnanie stratégia administratívy D. Trumpa mala 55 strán a B. Obamu – prvá 52 a druhá 29 strán). Zaujímavé je, že na webovej stránke správ Bieleho domu sa uvádza, že ide o Národnú bezpečnostnú stratégiu administratívy Bidena a Harrisovej .
Po úvode s podpisom prezidenta má stratégia 5 častí, ktoré sú ďalej členené. Piata časť je len záverom na jednej strane. Podľa poradcu prezidenta pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana stratégia vychádza z predpokladu, že v súčasnosti sú pre USA vo svete dve navzájom prepojené strategické výzvy – geopolitická konkurencia a spoločné nadnárodné hrozby. V dokumente sa na ne reaguje využívaním všetkých prvkov národnej moci USA.
Zastavíme sa pri obsahu stratégie podrobnejšie, ale ináč ako v zjednodušenom, ale aj oslavnom washingtonskom podaní – s určitým nadhľadom v širších súvislostiach a samozrejme kriticky.
(Poznámka: Text uvedený kurzívou obsahuje voľne preložené formulácie, použité v stratégii. V niektorých prípadoch sú mierne skrátené.)
Úvod stratégie, podpísaný prezidentom USA
Úvod sa začína konštatovaním, že svet je v bode zlomu. Reakcia USA určí smerovanie sveta a ovplyvní bezpečnosť a prosperitu budúcich amerických generácií. Pre vytvorenie obrazu o duchu stratégie uvádzame niekoľko záverov patetického charakteru, ktoré sú podané značne spupne, so skrytým dešpektom voči svetu, ktorý nie je dosť „proamerický“.
Celý Západ aj so svojimi najbližšími spojencami dnes netvorí viac ako štvrtinu obyvateľstva sveta, ktoré je však najbohatšie. A opäť uvedieme slovenskú ľudovú múdrosť, že sýty hladnému neverí. Nemožno však nevidieť, že aj na Západe (a samozrejme, aj v USA) žije stále časť obyvateľstva tiež v chudobe. Stratégia tak predstavuje vlastne len pohľad mocných a bohatých síl (elít) USA, ktoré si nárokujú hovoriť za všetkých Američanov, ale celý nezápadný svet by ich mal, keď už nie poslúchať, tak aspoň počúvať, ale sa aj báť.
Zdôrazňuje sa, že potreba amerického vedenia sveta je taká, ako ešte nikdy nebola. Neexistuje žiadna iná krajina, ktorá by mala lepšiu pozíciu na vedenie sveta ako USA. Strach Bidenovcov (ale aj Trumpovcov) z Číny však stále narastá a stala sa nebezpečenstvom č. 1.
Zrejme na povzbudenie voličov na začiatku novembra sa J. Biden chváli, že sa urobila generačná investícia do modernizácie národnej infraštruktúry a historické investície do inovácií, ktoré majú posilniť konkurenčnú výhodu USA v budúcnosti. Hovoriť o takomto „grandióznom“ kroku na základe necelého 22 mesačného vládnutia, je na úvahu o zmysle tvorcov stratégie pre realitu. A to necháme bokom, aký je súčasný stav americkej ekonomiky, ale akosi ružové to nie je. A to ešte Washington využíva na svoje obohacovanie lokajstvo súčasných vodcov EÚ a väčšiny jej členských štátov, ktorí sú ochotní nakupovať nielen americké zbrane, ale aj energie aj na úkor znižovania životnej úrovne svojich obyvateľov. Voči doláru v posledných mesiacoch výrazne pokleslo euro i libra.
Svet od druhej svetovej vojny prešiel turbulentným protirečivým vývojom, ale J. Biden si myslí, že sa mu dnes podarilo oživiť bezkonkurenčnú sieť aliancií a partnerstiev, podporujúcich a posilňujúcich princípy a inštitúcie USA, ktoré umožnili toľko stability, prosperity a rastu za posledných 75 rokov. Iste, zanikol ZSSR a socialistické štáty v Európe, ale kto mal podiel na vzniku al-Kaídy, Talibanu, Islamského štátu a pod.? Ktovie, ku vzniku akých nových, dosiaľ nepoznaných extrémistov, povedie zástupná vojna USA s RF na Ukrajine?
Stratégia požaduje, aby sa pokračovalo v demonštrácii toho, ako je trvalé vedúce postavenie Ameriky pri riešení výziev s jasnou predstavou najlepším spôsobom zabezpečenia amerického ľudu. Ináč povedané, aby sa „americký ľud“ mal čo najlepšie, treba byť naďalej svetovým žandárom a brániť rozvoju všetkého, čo nie je v súlade so záujmami USA…
Zaujímavé sú aj niektoré myšlienky zo záverečného odseku: Ide o 360-stupňovú stratégiu… Spojené štáty majú všetko, čo potrebujeme, aby vyhrali súťaž pre 21. storočie. Z každej krízy vychádzame silnejší. Nič nie je nad naše kapacity. Guráž J. Bidena je závideniahodne veľká, ale výsledky jeho pôsobenia zatiaľ nepresviedčajú ani Američanov. Západ a najvernejších „nezápadných“ spojencov síce „dotiahol“ k veľkej spolupráci – pod zástavou boja proti ruskej agresii. Potrebuje ich však aj na vedenie zápasu s Čínou. Ako vždy pri takýchto veľkých projektoch vzniká „vrtácka“ otázka: Nie je toto sústo príliš veľké?
Nedá nám nevrátiť sa k záveru, že USA z každej krízy vychádzajú silnejšie, ktorý vyvoláva pochybnosti o zmysle pre realitu nielen u J. Bidena ale aj u tvorcov stratégie. V čom vlastne USA zosilneli po krachu vojny v Afganistane? Možno to však nebola len kríza, ale čosi omnoho, omnoho horšie. A ako USA ekonomicky zosilneli po kríze v roku 2008?
O prvej časti stratégie
Prvá časť stratégie je nazvaná Súťaž o to, čo bude ďalej. Má päť bodov: Naša trvalá vízia, Naša trvalá úloha, Povaha súťaže medzi demokraciami a autokraciami, Spolupráca pri riešení spoločných výziev v ére konkurencie a Prehľad nášho strategického prístupu.
Oproti minulosti možno konštatovať zmenu slovníka v tom, že sa už neútočí na „totality“, ale módnym sa stáva boj s „autokraciami“. Dá sa dodať „kvízová otázka pre politikov i obyvateľov Slovenska“, kde na „ceste“ medzi demokraciou a autokraciou sa ocitla hegeromatovičovláda, podporovaná čaputovčinou, z konania ktorej amerikanofília trčí ako v minulosti slama sedliakovi z čižiem. Stačí na zaradenie medzi demokracie bezpodmienečná podpora prianí bidenovského Washingtonu? Patrí tam aj rusofóbia ako oficiálna štátna politika?
Zastavíme sa len pri poslednom bode tejto časti stratégie – prehľade strategického prístupu. Začína sa tým, že cieľ stratégie je jasný – USA chcú slobodný, otvorený, prosperujúci a bezpečný medzinárodný poriadok (s. 10). Môže sa pri tom pripustiť v medzinárodnom poriadku niečo, čo je „neamerické“? A o tom, čo je sloboda, otvorenosť, prosperita a bezpečnosť vo svete, ktoré Washington víta, nás presviedča aj súčasná brutálna, protiľudová vláda štvorkoalície, ktorá má už len dve strany (považovať Za ľudí ešte za vládnu stranu, je nielen politologicky nezmysel, ale aj výsmech zdravému rozumu, avšak moc na dnešnom Slovensku je taká).
Dosiahnutie cieľa stratégie vyžaduje tri línie úsilia:
1) Investovať do základných zdrojov a nástrojov americkej moci a vplyvu;
2) Vybudovať čo najsilnejšiu koalíciu národov na posilnenie kolektívneho vplyvu na formovanie globálneho strategického prostredia a na riešenie spoločných výziev;
3) Modernizovať a posilniť armádu tak, aby bola vybavená na éru strategickej konkurencie s hlavnými mocnosťami, pri zachovaní schopnosti narušiť teroristickú hrozbu pre vlasť (s. 11).
Prístup USA zahŕňa všetky prvky národnej moci – diplomaciu, rozvojovú spoluprácu, priemyselnú stratégiu, hospodársku štátnosť, spravodajstvo a obranu – a je postavený na niekoľkých kľúčových pilieroch. Uvádza, že:
Po prvé, prelomila sa deliaca čiara medzi zahraničnou a domácou politikou (s. 11).
Po druhé, spojenectvá a partnerstvá po celom svete sú najdôležitejším strategickým aktívom a nevyhnutným prvkom, ktorý prispieva k medzinárodnému mieru a stabilite (s. 11).
Po tretie, ČĽR predstavuje pre Ameriku najvýznamnejšiu geopolitickú výzvu. Ďalej sa uvádza, že Rusko predstavuje bezprostrednú a pretrvávajúcu hrozbu pre regionálny bezpečnostný poriadok v Európe a je zdrojom narušenia a nestability na celom svete. Aj iné menšie autokratické mocnosti konajú agresívnym a destabilizačným spôsobom – Irán a KĽDR (s. 11 – 12).
Po štvrté, na svet sa nepozerá len cez prizmu strategickej konkurencie a usiluje sa o pozitívny program na podporu mieru a bezpečnosti a na podporu prosperity v každom regióne (s. 12).
Po piate, globalizácia priniesla Spojeným štátom a svetu obrovské výhody, ale teraz je potrebná jej úprava, aby sa vyrovnalo s dramatickými globálnymi zmenami. … USA majú pozitívny program pre globálnu ekonomiku s využitím ekonomických výhod 21. storočia, pričom sa zároveň budú presadzovať záujmy amerických pracujúcich (s.12).
Napokon spoločenstvo národov, ktoré zdieľa americkú víziu budúcnosti medzinárodného poriadku, je široké a zahŕňa krajiny na každom kontinente (s. 12).
Uzaviera sa to tým, že toto desaťročie bude rozhodujúce pri stanovovaní podmienok súťaže s ČĽR, zvládaní akútnej hrozby, ktorú predstavuje Rusko a úsilí riešiť spoločné výzvy, najmä klimatické zmeny, pandémie a ekonomické turbulencie (s. 12 – 13).
Túto časť možno považovať aj za akési jadro stratégie, lebo časť II sa venuje objasneniu úsilia pri troch líniách postupu, ktorými sa má dosiahnuť hlavný cieľ a časť III sa zameriava na to, ako využiť prvky národnej moci pri prekonaní strategických konkurentov, podnecovaní kolektívnych akcií pri riešení globálnych výziev a vytváraní pravidiel pre technológie, kybernetickú bezpečnosť a obchod a ekonomiku.
Stručne o ďalších troch častiach stratégie
Časť II stratégie nesie názov Investovanie do našej sily. Pozostáva z troch bodov a má hlbšie členenie ako časť I.
Prvý bod Investovanie do národnej sily na udržanie konkurenčnej výhody sa člení na pasáže o implementácii modernej priemyselnej a inovačnej stratégie, investovaní do ľudí a posilňovaní demokracie. Stratégia je špecificky „konzistentná“, lebo posilňovanie demokracie nemá priamo ekonomický charakter, aj keď je spojené s dvomi ďalšími pasážami na výsosť ekonomickými. Avšak v zahraničí, ktoré má byť závislé na Washingtone, treba na posilňovanie rôznych podôb demokracie na „americký“ spôsob veľa investovať. Svoje o tom vedia v médiách, mimovládnych organizáciách i časti akademických kruhov, ktoré sa rôzne opierajú o finančnú podporu z USA.
Z pasáže o posilňovaní demokracie uvedieme len jednu myšlienku: Nie vždy sme žili podľa našich ideálov a v posledných rokoch bola naša demokracia spochybňovaná zvnútra (s. 16). Pamätníkom to môže pripomínať frázy z čias perestrojky v ZSSR, ale ide aj o ostrú kritiku predchádzajúcej prezidentskej administratívy. Nechceme „slovíčkariť“, ale oslavovaná jednota amerického ľudu, v záujme ktorej sa ide J. Biden „roztrhať“, v tomto kontexte môže vyzerať už aj ako stratená vec. O zbožnom prianí viesť jednotný ľud naznačujú prívlastky náš, naša, naše, naši, ktoré sú takmer na každej strane textu a spravidla viackrát. Všetky ódy majú slúžiť najmä tomu, aby si „dobroprajné“ predstavy bidenovskej administratívy osvojili všetci Američania.
Druhý bod sa venuje využitiu diplomacie na vybudovanie najsilnejších možných koalícií. Ide o aktivity v oblastiach transformačnej spolupráce, inkluzívneho sveta a prosperujúceho sveta. Poukážeme na myšlienky z úvodnej pasáže tohto bodu, kde sa píše: Na vyriešenie najťažších problémov, ktorým svet čelí, musíme dosiahnuť výrazne vyššiu úroveň spolupráce. Kľúčom k tomu je uvedomiť si, že jadrom našej inkluzívnej koalície sú partneri, s ktorými nás najviac spájajú spoločné záujmy. Americké zmluvné spojenectvá s inými demokratickými krajinami sú základom našej stratégie a ústredným prvkom takmer všetkého, čo robíme, aby bol svet viac mierový a prosperujúci (s. 16 – 17). Ako však prispieva súčasná politika USA k mieru a prosperite v Európe, vyzerá aktuálne celkom ináč. Sú zdroje, ktoré sarkasticky poukazujú na to, že to smeruje k tomu, aby sa EÚ výrazne oslabila ako sila konkurujúca USA.
Tretím bodom v tejto časti je modernizácia a posilnenie armády. Táto pasáž sa začína slovami: Americká armáda je najsilnejšou bojovou silou, akú kedy svet poznal. Amerika nebude váhať použiť silu, keď to bude potrebné na obranu našich národných záujmov (s. 20). Myslíme si, že po tomto netreba už nič komentovať.
Na konci časti na s. 22 je zaradený zarámovaný text (podobá sa na zvýraznenie textov v učebniciach) s názvom Integrované odstrašovanie. Vyberáme z neho: Spojené štáty americké majú životný záujem na odvrátení agresie zo strany ČĽR, Ruska a ďalších štátov. Ide o to, aby sa vytvorila bezproblémová kombinácia schopností presvedčiť potenciálnych protivníkov, že náklady na ich nepriateľské aktivity prevažujú nad ich výhodami. Vyžaduje sa integrácia:
a/ v doménach (uvádzajú sa ako vojenské /pozemné, vzdušné, námorné, kybernetické a vesmírne/ a nevojenské /ekonomické, technologické a informačné/);
b/ v regiónoch;
c/ v celom spektre konfliktov;
d/ v rámci vlády USA s využitím celej škály výhod,
e/ so spojencami a partnermi.
V časti III stratégie sú charakterizované globálne priority. Je to tiež v hlbšom členení ako časť II. Prvý bod sa nazýva Konkurujúca Čína a obmedzujúce Rusko a oba štáty objasňuje v samostatných pasážach. Poukazuje sa na to, že ČĽR a Rusko sú stále viac vzájomne prepojené, ale výzvy, ktoré predstavujú, sú v dôležitých ohľadoch odlišné. Uprednostníme zachovanie trvalej konkurenčnej výhody pred ČĽR a zároveň obmedzíme stále veľmi nebezpečné Rusko (s. 23). Bolo by zaujímavé zistiť, koľko Washington investoval do posilňovania demokracie v Číne a v Rusku a v štátoch (regiónoch), ktoré s nimi susedia. Prostoreká Victoria Nulandová sa preriekla „len“ o 5 miliardách dolárov na Ukrajine do roku 2013.
Stratégia voči Číne je trojaká: 1) Investovať do domácej sily; 2) Zosúladiť úsilie so sieťou spojencov a partnerov; 3) Zodpovedne súťažiť s ČĽR pri obrane záujmov (s. 24).
Druhý bod sa venuje spolupráci pri spoločných výzvach, medzi ktoré sa zaradili Klimatická a energetická bezpečnosť, Pandémia a bioobrana, Potravinová neistota, Kontrola zbrojenia a nešírenie zbraní, Terorizmus. Na s. 32 je tiež „učebnicovo“ zarámovaný krátky text s názvom boj proti nadnárodnému organizovanému zločinu.
Tretí bod sa venuje pravidlám, ktoré chcú USA nastoliť v oblastiach technológií, zabezpečenia kybernetického priestoru a obchode a ekonomike. V pasáži o obchode a ekonomike sa uvádza, že: Spojené štáty musia opäť zhromaždiť partnerov okolo pravidiel na vytvorenie rovnakých podmienok, ktoré umožnia americkým pracovníkom a podnikom – ako aj partnerom a spojencom na celom svete – prosperovať (s. 34). Je to pekné, ale rovnaké pravidlá pre USA a pre Dánsko či Srbsko oveľa viac pomôžu USA, ako uvedeným i ďalším malým európskym i mimoeurópskym štátom, lebo však prioritne musia prosperovať americké podniky a pracovníci. Dolár, ako vidieť aj na aktuálnom vývoji, stále patrí medzi hlavné zbrane americkej moci, ktorý ekonomicky tlačí na celý svet.
K tomuto bodu je pripojený aj jeden odsek textu o rukojemníkoch a neprávom zadržiavaných. Je v ňom varovanie, že sa odomknú nové nástroje na potrestanie tých, ktorí neoprávnene unášajú alebo zadržiavajú Američanov v zahraničí (s. 35). Čo však s tým, keď neoprávnene unesú alebo zadržia cudzinca v USA? Ešte čerstvý je prípad Juliana Assangea.
Na konci časti je ďalší „učebnicovo“ zarámovaný krátky text. Zaoberá sa pokryteckou témou USA – bojom proti korupcii (s. 36). Koľko vlastne z Nulandovou spomínaných 5 miliárd dolárov išlo na zlepšenie života bežných Ukrajincov, ktorí patria medzi najchudobnejších v Európe? Bežne sa však Ukrajina považuje aj za jeden z najskorumpovanejších štátov v Európe.
Časť IV sa zaoberá stratégiou v regiónoch. Uvádza sa 6 regiónov, pôsobenie v ktorých je spojené aj s „povzbudzujúcimi výzvami“: Propagujte slobodný a otvorený indo-pacifický región, Prehĺbte alianciu s Európou, Podporujte demokraciu a spoločnú prosperitu na západnej pologuli, Podpora deeskalácie a integrácie na Blízkom východe, Budovanie partnerstiev medzi USA a Afrikou 21. storočia a Udržať mier v Arktíde. Posledný bod tvorí Chráňte more, ovzdušie a vesmír. Ide v ňom najmä o to, že tvorcovia 360-stupňovej stratégie považujú USA za skutočného pána sveta, ktorý však musí byť všade v strehu. Pripomína to štýl poučovania vojaka socialistickej armády pred nástupom do strážnej služby, kde sa mu zdôrazňovalo, že ide o plnenie bojovej úlohy, pri ktorej nesmie na stanovišti ani na sekundu poľaviť v ostražitosti a nič nebezpečné mu nesmie uniknúť.
Aj táto časť skoro celkom na konci obsahuje „učebnicovo“ zarámovaný text s veľkou výzvou: Nabrúste štátnické nástroje (s. 46). Zaoberá sa dvomi témami. Prvou je potreba modernizovať a prispôsobiť štátnické nástroje USA dnešným výzvam a druhou je potreba posilniť pôsobenie národnej bezpečnosti novými silami – talentmi vysokej kvality.
Záver – nič nové pod Slnkom, to len Amerika zase raz zveličuje, lebo ináč to nevie
Globálna situácia je veľmi napätá a už niekoľko rokov časť odborníkov tvrdí, že je najhoršia od konca druhej svetovej vojny. Jej riešenie vyžaduje medzinárodnú spoluprácu, ktorá sa však nemôže oprieť len o pohľad USA a ich spojencov na Západe i inde. Stačí sa zamyslieť nad vyše tridsaťročným vývojom od rozpadu bipolarity, keď Washington nedokázal splniť takmer nič z toho, čo prehnane sľuboval.
Nebudeme tipovať, čo viedlo tvorcov stratégie k záveru, že svet nikdy tak nepotreboval vodcovstvo USA ako dnes, ani čo ich oprávnilo na ódy na americkú moc a jej predpoklady na riešenie problémov sveta. K problémom a chaosu, ktoré dnes existujú vo svete, nijaký iný štát neprispel takým veľkým a surovým spôsobom, ako práve USA, aj keď sú i ďalšie štáty, ktoré na zlej sociálno-ekonomickej, politickej i bezpečnostnej situácii majú svoj podiel. A bez viny nie sú ani veľké nadnárodné spoločnosti, používajúce pri zvyšovaní svojich ziskov čoraz krutejšie postupy.
Stratégiu národnej bezpečnosti 2022 pripravovali odborníci, ktorí dbali na konzistentnosť pohľadu na svet i zdôvodnenie modelu navrhovanej línie a krokov pri jej napĺňaní. Všeobecne, najmä formálne, či už z pohľadu teórie medzinárodných vzťahov alebo aj zahranično-politickej a bezpečnostnej publicistiky, stratégiu možno čiastočne oceniť, lebo obsahuje aj niektoré objektívne hodnotenia situácie vo svete. Ide najmä o tie, ktoré sa dotýkajú spoločných globálnych výziev. V tomto zmysle je to zaujímavé čítanie, ktoré má hlavu a pätu.
Horšie to je však s „duchom“ dokumentu najmä v spojení s cieľom, ktorý vytyčuje a postuluje spôsoby riešenia problémov sveta podľa receptov moci USA. Tu sa už objavuje veľa slabých miest, postavených na úzkom washingtonskom videní sveta, ktorý vychádza z toho, že mu chce vládnuť. Ináč vyjadrené, hlavným nedostatkom je nekritický pohľad na svet ako na javisko, kde sa realizujú záujmy USA, ktoré majú vraj globálny charakter.
Ono, „Amerika“ je veľká, ale aj napriek tomu potrebuje sama seba zveličovať. USA má „nárok“ svoj pohľad na svet ako jediná superveľmoc, ale nemôže sa snažiť riešiť všetky jeho problémy na vlastný obraz. Jednak to, čo má Washington doma, už dávno nie je na vychvaľovanie, jednak vo svete ho nemajú všade radi a ani nevítajú. A sú aj iné veľmoci, ktoré ani nemajú zálusk na svetovládu, ale „kovbojskému“ štýlu nedovolia, aby siahal na ne a rozťahoval sa v ich regiónoch. Neschopnosť (neochotu) uznať protirečivosť globálnej reality a potrebu nového spôsobu riešenia problémov sveta vidíme ako hlavný prejav pokračujúceho úpadku racionality v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA.
V 21. storočí G. Bush ml. začal silne podlamovať pozíciu USA ako racionálneho vodcu sveta pri riešení jeho problémov. V umelo vytvorenom obraze „mierotvorcu“ B. Obamu sa svet sklamal. D. Trump dokonca ohrozil fiktívnu jednotu Západu a spôsobil des a hrôzu medzi atlantistami i v NATO. J. Biden tiež zatiaľ nedokázal nájsť cestu k tomu, aby posilnil, alebo aspoň vrátil niečo zo stratených pozícii USA vo svete. Uchýlil sa k len k opakovaniu starých neúčinných receptov o veľkosti Ameriky a jej historickom poslaní pri vedení sveta, ktorý to však nechce prijať. Nikto nepredložil nič racionálne, okrem toho, že: Poslúchajte nás a robte to, čo potrebujeme.
Celkom nakoniec zopakujeme to, čo uvádzame už niekoľko mesiacov. Počkajme si na výsledky polčasových volieb v USA 8. novembra. Očakáva sa, že demokrati stratia väčšinu v Snemovni reprezentantov. V Senáte vraj pre nich situácia nie je až taká zlá, ale ani tam nie je zmena vylúčená.
Nič sa síce zásadne či dramaticky nemôže zmeniť („Amerika“ nie je Bidenova administratíva, ktorá je tiež riadená z pozadia), ale predsa len, ak sa preukáže veľká nespokojnosť Američanov s výsledkami pôsobenia Bidenovej vlády, možno sa bude musieť vo svete správať trochu krotkejšie ako dosiaľ. A napätie, ktoré trápi aj Slovensko, môže aspoň trochu klesnúť.
Zdroj: National Security Strategy 2022, The White House, Washington, October 12, 2022
Ilustračné snímky: www.pixabay.com
