Potrebuje Slovensko tradície a národnú výchovu?

Vedúci detského folklórneho súboru Magdalénka z Modry ma oslovili ako jedného zo zakladateľov tohto súboru, či by som z príležitosti dvadsiateho výročia jeho založenia neprispel spomienkou na okolnosti jeho vzniku do pripravovanej publikácie.
Z tohto zamyslenia vznikol aj názov článku i pokus nájsť naň odpoveď.
Zaspomínať si na samé začiatky súboru, na okolnosti jeho vzniku ma však nútilo, aby som šiel ešte do vzdialenejšej minulosti. Je to aj preto, že ja sám, bohužiaľ, nie som žiaden folklorista. Moja chabá znalosť folklóru bola a je aj prvou príčinou, prečo tento súbor vznikol.
Po zmenách v roku 1989 a osobnom vstupu do podnikania sa mi naskytla prvýkrát príležitosť, ako splatiť osobný dlh voči môjmu otcovi, pretože som neprevzal jeho prebohatý repertoár piesní, ktorým oživoval nielen našu kuchyňu, ale i mnohé ďalšie domy a pivnice.
V roku 1993 som sa od svojho priateľa dozvedel, že folklórnemu súboru Gymnik hrozí ukončenie činnosti, pretože Fakulta telesnej výchovy a športu UK už nemala v nových podmienkach financie na jeho prevádzku.
Presvedčil som mojich partnerov v cukrovaroch, že toto by sme nemali dopustiť a pomohli sme jedným miliónom korún, aby prežili najhoršie obdobie. Aj našou krátkou pomocou sa nám podarilo zachrániť tento súbor.
Ďalšia príležitosť sa mi naskytla v roku 2006 pri stretnutí s riaditeľom Strednej umeleckej školy v Modre s pánom Vilom, s ktorým sme sa dohodli, že naše mesto Modra by si zaslúžilo mať aj detský folklórny súbor.
Vtedajší primátor mesta pán Medlen uvítal tento nápad a dnes sa môžeme pripojiť ku gratulantom a zaželať detskému folklórnemu súboru, cez ktorý prešlo za dvadsať rokov viac ako tisíc detí, aby minimálne ešte ďalších 20 rokov povznášal naše duše a srdcia k radosti a láske k tejto krajine.

Dievčatá z modranského folklórneho súboru Magdalénka. Foto: Archív autora

Neexistencia patriotickej výchovy na dnešných školách má významné praktické, ale negatívne dôsledky, a to najmä v tom, že slovenský moderný občan nemá dôvod kúpiť si slovenský výrobok, keď vedľa neho leží lacnejší poľský alebo nemecký…
Slovensko sa vzdalo svojej minulosti i histórie a ako moderná krajina chce iba súťažiť s najlacnejšími cenami tovarov a služieb na jednotnom európskom trhu.
Záujem štátnych inštitúcií sa dnes vyčerpáva iba hľadaním IT kádrov a lacných zahraničných pracovníkov.
Samozrejme, na vine nie je len americká pop kultúra, ktorá sa stala dominantnou, ale v prvom rade my sami.
To, čo podporujú rodičia a ďalší sponzori pri oživovaní tradícií, to by mal však robiť štát!
Rovnako škola by mala mať zákonnú povinnosť venovať sa osvojeniu nášho kultúrneho dedičstva.
Ak však máme ministerku kultúry, ktorá je pripravená zrušiť v Slovenskom rozhlase všetky obmedzenia pre anglickú hudbu, akoby nám odkazovala, aby sme skončili s tým starinárskym patriotizmom.
Je tragédiou, ak v Slovenskom rozhlase, ktorý je financovaný z daní slovenských občanov, takmer už nepočuť slovenskú či českú pieseň. Obrana šéfov rozhlasu, že Slovensko nemá kvalitných interpretov, a preto ich nevysielajú, je zároveň aj odkazom, že treba rátať s tým, že v budúcnosti už ani žiadna slovenská hudba nebude. Argument, že mládež má záujem iba o kvalitnú anglickú muziku, by mal viesť našich interpretov nielen k tomu, aby spievali v angličtine, ale aby boli aj lepšími napodobovateľmi tejto hudby.
Slovensko podľa ministerky kultúry fakticky už nepotrebuje ani vlastnú kultúru.
Patrím medzi povojnovú generáciu, ktorá bola vychovávaná na ideologickej konfrontácii starého s novým, kde folklór, patriotizmus, láska k vlasti, k tradícii predstavovali nebezpečný návrat k feudálnym a buržoáznym nástrojom ohlupovania mladej generácie.
Ponúkaná alternatíva v podobe revolučných častušiek, partizánskych piesní či modernejších prevedení, zábavnej hudby typu Podmoskovské večery či Dobrý den majore Gagarine… sa nemohli stať pevnou oporou internacionálnej výchovy a v konfrontácii s anglo-americkou hudobnou scénou nemali šancu uspieť.
Útok na národné tradície z Východu i zo Západu znamenal tak pre nás prehru takmer 2 : 0!
Folklór sa stal pre väčšinu mladých ľudí čímsi prežitým, nepotrebným a smiešnym.
Škola, štát, ľudové tradície používali iba ako dekórum vznikajúceho nového sveta a šťastnej budúcnosti.
V takomto svete som vyrastal i ja a drvivá väčšina mojich spolužiakov a priateľov.
Líšil som sa možno od ostatných tým, že mal som možnosť vidieť, počuť i zažiť, čo spev znamenal pre mojich rodičov, známych a najmä môjho otca, ktorý keby žil, bol by sa v tomto roku dožil 104 rokov. Spomínam to preto, že osobne považujem za duchovného otca a tým i zakladateľa DFS Magdalénka môjho otca.
Môj otec bol chýrny spevák a bol vítaný nielen na chóre v katolíckom kostole, ale i na svadbách, pohreboch a na všetkých zoskupeniach Modranov, ktorí sa chceli vyžalovať z ich ťažkého vinohradníckeho života, z lások ako aj z radostí zo života, ktorú bolo možné vyvolať najmä spevom a dobrým vínom.
Môj obdiv slovenského folklóru vychádzal z dlhých večerných spevov v našej kuchyni alebo pivnici.
Samozrejme, spev a povznášanie sa duší nešlo bez produktu, ktorý je charakteristický pre mestá a dediny na úbočiach Malých Karpát. Spev a víno a víno a spev tvorili jednotu, ktorá sa miešala v hlasoch s dobrou chuťou vína a ktoré dalo zabudnúť na všetko zlé.
Každému, kto dokázal zatiahnuť tú jeho, spolu s textom umožnilo precítiť staré príbehy a opätovne ich prežívať v speve v spoločnosti priateľov.
Po takýchto večeroch sa vinohradníci s optimizmom a chuťou vracali do svojich viníc, v ktorých sa lopotili po celý svoj život.
Myslím si, že bez toho spevu, bez tej radosti z práce by sa stali iba obyčajnými nádenníkmi či otrokmi. Dôstojnosť, vážnosť a zdravé sebavedomie boli výsledkom ich spevu pri najlepších vínach z Karpát!
Môj otec ovládal nielen slovenský folklór z rôznych slovenských dolín, ale i český mestský pivný folklór, ktorý načerpal na prácach v uránových baniach v Jáchymove.
Stačila mu iba prvá veta, niekedy iba prvé slovo a už zaťahoval a každý sa mohol pridať a oprieť o jeho hlas a znalosť textu.
Otec bol dušou vinohradník. Sám vysadil Starú horu, Lazare, Malú i Veľkú Záhumnicu a aj Retl. Víno ho nielen aktivovalo k spevu, ale bola to aj jeho odmena za ťažkú prácu vo vinici. Nepamätám si, že by som niekedy bol videl piť otca vodu. Vždy iba víno! V zime varené, na jar už iba robáky z kvasníc, keďže už okolo Vianoc mu došlo vlastné víno z desaťárového družstevného záhumienku. A v lete bolo často potrebné skočiť do potravín po  fľašu vína za 11, či 13 korún.
Napriek silnej väzbe k vínu musím povedať, že som otca nikdy nevidel opitého! Jedine podľa čoho sa dalo usudzovať, že neprichádza z kostola, ale z nejakej pivnice,  od rodiny či známych bolo to, že začal spievať. A keďže to vedel, bol váženým človekom a ľudia jeho spoločnosť vyhľadávali.
Toto je pozadie môjho obdivu a úcty k folklóru k jeho emocionálnej sile, ktorá dodávala radosť z práce a zo života pracujúcim ľuďom.
O všetko toto som prišiel aj ja! I ja sám som podľahol ošiaľu z Beatles, z Beatmenov, z Deža Ursínyho a z Doda Šuhajdu z The Buttons…
Musím sa tak priznať, že anglo-americký nový svet v boji o naše duše vyhral. Nový socialistický poriadok, ktorý sa zavádzal v meste na čele s miestnym JRD s podozrievaním všetkého národného a propagovaním budúcich internacionálnych úspechov na celom svete v boji o duše a srdcia socialistických občanov, neuspel. Možno z personálnych dôvodov a z neschopnosti riadiť celý svet, alebo možno iba z nedostatku marketingu…
Folklór spolu s miestnymi dychovkami sa stal pre mladú povojnovú generáciu niečím z minulého sveta, čo nemá silu konfrontovať sa so západnou hudbou.
Večerné prechádzky mladých ľudí v Modre koncom šesťdesiatych rokov po trase od kina k Štúrovi s tranzistormi v rukách bol aj formou rebélie, ale i potvrdením, že nový svet, a to bez ohľadu na to, či ten sovietsky alebo americký, nepotrebuje už žiadnu ľudovú pieseň, žiaden folklór.
Takto som i ja prišiel o osvojenie si významnej kolektívnej a duchovnej hodnoty, akou bol a aj je slovenský folklór.
Zdá sa mi, že väčšina dnešnej mladej generácie, ktorá žije vo svojich sociálnych bublinách, je na tom ešte horšie. Význam folklóru už ani nechápe, a tak je definitívne stratená pre oživenie slovenského pokladu, t.j. slovenskej ľudovej piesne a tanca. Nechápe už ani rozdiel medzi počúvaním, t.j. byť divákom, konzumentom, a osobným angažovaním sa v speve a v tanci. Aj v biblii sa píše, kto spieva, akoby sa modlil dvakrát.
To, čo zanedbala škola, štát, to sa dalo v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch nahradiť viechami, kde sa dalo spievať a kde sme sa mohli pridať k tých starším a doučiť sa tomu, čo škola zanedbala.
Dnes však klasické podzemné viechy už neexistujú, a tak sme stratili posledné možnosti, kde sa dalo spievať.
Zostali nám iba svadby, pohreby a rodinné oslavy, z ktorých sa spev vytráca, pretože ľudia už zabudli spievať.
Viechy nahradili dnes reštaurácie a namiesto živej hudby je počuť zvuky z rozvešaných obrazoviek, z ktorých kričí MTV či nejaké európske futbalové derby.
Svet sa zmenil a zmenili sme sa i my!
Z 33 000 hektárov slovenských viníc z konca osemdesiatych rokov nám zostalo niečo cez 5 000 hektárov. Slovenský zväz vinohradníkov a vinárov volá o pomoc pre vinohradníkov, pretože ak im štát nepomôže, tak prídeme o ďalších 2 000 hektárov…
Víno sme zaradili medzi ostatné alkoholické nápoje a na rozdiel od Francúzov, ktorí ho stále považujú za potravinu, vedie našich občanov k tomu, že dávajú prednosť nákupu vín z dovozu a pri jeho kúpe sa riadia iba podľa ceny… Aj v mene nového typu racionality premieňame víno – svätý nápoj – už iba na kalórie, čo bude nutné uvádzať na etiketách.
Útok na naše emócie je taký generálny!
Má to vôbec zmysel byť ešte dnes nejakým Slovákom? Komu na tom záleží? Štátu, škole, občanom?
Nie je lepšie chodiť radšej do Rakúska na práce do viníc, alebo robiť sociálnu opateru starým ľuďom v Nemecku, pretože tam platia lepšie ako na Slovensku?
Máme vôbec dnes nejaké záväzky voči našim predkom, našej histórii a tradícii, alebo sú to už iba „žvásty“ nejakých nacionalistov, ktorí sa vzpierajú stať sa čistými občanmi EÚ? Mal by byť našim vzorom občan EÚ, ktorý zabudol odkiaľ je?
Nakoniec, progresívny Brusel a jeho funkcionári už dávno rezignovali na európske záujmy a svoju minulosť a ochotne sa nechávajú organizovať a viesť, ako to vyhovuje USA. Už nepotrebujeme ani svoj jazyk, svoju kultúru a dokonca ani svoju armádu.
Zdá sa, že ideálny občan EÚ je vlastne identický s občanom USA!
Zbavený vlastnej minulosti a s americkou perspektívou sme prijali, že pre našu existenciu je platné iba jedno kritérium, a tým je hospodársky rast, ktorý je možné udržať iba konzumom nových a najnovších tovarov a služieb.
Politickí a obchodní marketéri sľubujú nové zážitky, o ktoré nesmie prísť žiaden európsky občan. Dnes si môžeme všetko kúpiť, ale po väčšine na úver, na leasing a na hypotéku.
Konzumenti, resp. diváci všetkých politických hier a zápasov sú však čoraz viac a viac znudení starými televíznymi seriálmi, rovnako ako aj novými sitkomami.
Zúfalá honba všetkých za novými produktami je akoby vyvolaná strachom, čo ak nám príroda klepne raz po prstoch a povie „tak už bolo dosť drancovania“.
Dnes sa však do popredia dostávajú politici pre ktorých riešením všetkých našich civilizačných problémov je iba tretia svetová vojna…
Keby sme si mohli aspoň spoločne zaspievať.
Ale už nevieme…
Nech je nám však malou nádejou, že náš modranský detský súbor Magdalénka existuje a šíri radosť a možno sa nám podarí ho udržať aj o ďalších dvadsať rokov.

(Celkovo 698 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

5 thoughts on “Potrebuje Slovensko tradície a národnú výchovu?

  • 21. októbra 2022 at 10:28
    Permalink

    Je fajn, že sa dnes ešte niekto venuje aj takýmto hlbším, pre mainstream nezaujímavým úvahám. Úcta k tradíciám je úctou k našim rodičom, prarodičom, k vlastnému životu. Vďaka za tento článok publikovaný v dobe, kedy sme, bohužiaľ, v nemalej miere obklopení prejavmi nekultúrnosti, nedostatkom rešpektu i sebaúcty.

    Reply
  • 26. októbra 2022 at 9:43
    Permalink

    Článok vystihuje našu situáciu, naše vlastenectvo sa končí pri zhliadnutí vyššej ceny za chlieb, za víno. Neviem, či naša generácia (povojnové ročníky) niečo nezanedbala, neprepásla. Do roku 1989 sme boli mladí, po roku 1989 sme už boli „staré štruktúry“. (Myslím generáciu 1950 – 1955).

    Reply
  • 26. októbra 2022 at 11:35
    Permalink

    Keďže patrím k starším, čím ďalej tým viac si vážim históriu nášho národa a kultúra k tomu určite patrí. Je citeľný rozdiel medzi obdobím bezstarostného socializmu a súčasného systému ekonomického rastu, ktorý silne zasiahol aj oblasť kultúry. Prinútil som sa vrátiť do minulosti – k nezabudnuteľnému obdobiu 60-tych rokov, keď sme po skúškach končili v nejednej vieche (v BA ich bolo neúrekom), kde sme trénovali ľudové piesne. Repertoár bol stále širší, lebo spolužiaci boli s rôznych kútov SR. Od 90-tych rokov nastal útlm, lebo ekonomická situácia ako aj naša komunikácia cez stále dokonalejšiu techniku zasiahli aj oblasť kultúry. V živote som dlho športoval a vďaka tomu sa týždenne stretávam s priateľmi…, ale kultúra je bokom. Zostali aspoň vzácne priateľské vzťahy.

    Reply
  • 21. novembra 2022 at 13:25
    Permalink

    Súčasný zlý stav folklóru a „drobnej kultúry“ zavinili politici, ktorí sú nepostihnuteľní, nemajú žiadnu zodpovednosť a ich najdôležitejšie starosti sú starať sa o svoj preplnený hrant a politické boje. Starať sa o telesnú a kultúrnu výchovu detí a mládeže je pre nich na úplnom konci záujmov, a preto to tak s podporou folklóru vyzerá. Veľkú vinu nesú aj učitelia, ktorí si svoje hodiny síce odučia, ale niektorí bez záujmu o využitie talentu detí. Máloktorý má totiž aspoň základné hudobné vzdelanie a poznám nejeden prípad zo ZŠ, že učiteľ hudobnej výchovy nepozná noty a základy hudobnej náuky už vôbec nie. Keď sa pýtam vnukov, žiakov ZŠ, aké ľudové pesničky sa naučili a čo robia na hudobnej výchove, dostanem odpoveď, že za celý rok jednu pesničku a väčšinou počúvajú reprodukovanú hudbu, hlavne však techno, akýsi hip-hop a rep. Hrôza! Veď to s muzikou má veľmi málo spoločné! Lenže aj naši učitelia musia kráčať s dobou, presadzovať americkú „kultúru“ a potom to tak s našimi deťmi vyzerá. Samozrejme, že ryba smrdí od hlavy o od toho sa to odvíja. Tí naši ministri školstva a kultúry! Lenže naši politici nedbajú pri voľbe ministrov na ich vzdelanosť v príslušnom odbore, ale na politickú príslušnosť, lojalitu k vláde a úroveň odborných znalostí ich vôbec, ale vôbec nezaujíma. No to isté platí ďalej po všetkých schodíkoch až po toho učiteľa. Je mi jasné, že riaditeľ ZŠ musí obsadiť miesto učiteľa za každú cenu. A kde by zobral študovaného učiteľa hudby, keď na vyšších školách vládnu hlavne učebné odbory ako právnik, IT operátor, sociálny pracovník a vymyslené kvalifikácie, ktorým málokto rozumie a ani netušíme, čo tí absolventi budú robiť a čo prinesú pre spoločnosť. Ale veď prínos pre spoločnosť – to je dávno prežitok a málokoho z vrchnosti zaujíma. Vyzerá to tak, že v blízkej budúcnosti budeme jesť len paragrafy, USB kľúče a IT-čkári už asi vymýšľajú robotickú kravu, ktorá bude dojiť mlieko, somára, ktorý bude kakať zemiaky a fazuľu a pritom budú repovať a híkať nad krásou sveta. Načo nám potom bude náš folklór!? Som rád, že mám toľko rokov a pamätám si päťdesiate, šesťdesiate a nasledovné dekády, keď bola v každej dedine dychovka, neboli televízie, mobily a spievalo sa všade. Naši učitelia hudobnej výchovy museli ovládať hru aspoň na jeden hudobný nástroj a museli mať hudobný sluch! Dnes je to skôr výnimka a možno že len v mestách. Bohužiaľ, vyzerá to tak, že behom 1 2 generácií torzá ľudovej piesne nájdu potomkovia našich vnukov už len v múzeách.

    Reply
  • 26. novembra 2022 at 19:12
    Permalink

    Áno, aj ja ďakujem svojmu priateľovi Edovi za zamyslenie sa nad stavom folklóru a ľudovej kultúry vobec. Ponechám odborníkom, aby sa kvalifikovanejšie zamysleli nad daným stavom. Nemám hlas, ba ani sluch a preto sa neodvažujem pridať polienko do diskusie. Chcem len upozorniť, že nejde iba o folklór. Z nášho života sa pomaličky vytráca aj poézia. A pritom náš krásny jazyk oslovil mnohých Slovákov a Slovenky. Za našej mladosti sa neobišla žiadna schodza, akadémia bez poézie. Áno, boli to väčšinou revolučné básne niekedy nevaľnej kvality, ale boli i nedeľné chvilky poézie v TV, či divadilelka poézie a Divadlá malých foriem. Každý druhý zamilovaný mládenec sa pokúšal napísať svojej slečne milostné verše. Do nášho krásného jazyka sa postupne vkrádajú cudzie slová, ktorým staršia generácia neovládajúca angličtinu, častokrát ani nerozumie…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter