Kirgizsko a Tadžikistan: spor, škriepka, šarvátka, nedorozumenie…

… a v stupňovaní tohto slovného základu by sme mohli pokračovať: napätie, potýčka, konflikt, vojna(?). Ono to, že lokálne napätie na jednej stredoázijskej hranici (opakovane a nielen tam) stúpa a priblížilo sa k vojne, potvrdili aj septembrové dni tohto roku. Prečo?

Profesor O. Krejčí dlhodobo upozorňuje, že vojna je vlastne atavizmus (niečo, čo by malo byť už ľudstvom prekonané, ale čo sa ad hoc objaví znovu – a autor si dovolí doplniť – keď treba).[1]  V tejto knihe O. Krejčí o.i. uvádza aj to, že pôvod vojny (vojen) býva často skrytý, pretože vojny sú sprevádzané mnohými tajomstvami a propagandistickými klamstvami. Nakoniec, čo sa deje okolo Ukrajiny (a vytriezvenie je nablízku), je toho potvrdením. Sme konzumentmi tzv. polybiovského mätenia pojmov…, keď zámienka a zahájenie vojny a vojen sa mení, tak ako názory, resp. postoje partnerky J. Rizmana na Slovensku.

Množina konfliktov

Môj priateľ, kolega (ešte pred pár mesiacmi takéto konštatovanie nebolo nebezpečné, nakoniec uvidíme…) a moskovský špecialista na postsovietsku konfliktológiu Sergej Miroslavovič Markedonov (Сергей Мирославович Маркедонов)[2], ktorý svoje názory publikuje nielen v Rusku (dnes povinne nenávidenom, čo sa časom zmení), ma na jednej odbornej konferencii informoval, že v čase ukončenia existencie Sovietskeho zväzu bolo vtedy na tomto území evidovaných 74 hmatateľných konfliktov a konfliktných zón (ktoré boli schopné prerásť do vojny…) My dnes,  v podvedomí,  evidujeme len tie, ktoré nám podsúval svetový mainstream: Náhorný Karabach, Podnestersko, Čečensko, Ingušsko…

Lenže vtedy to boli  a niekde aj sú aj: Vorkuta, Osetsko, Ferganská dolina, Oš, Baku, Alma-Ata, udalosti v Taškente, enklávy v Batkenskej oblastia pod.

Pred pár rokmi (2018) to boli napr. tragické udalosti na hranici Kirgizska a Uzbekistanu, kde sa prejavili nekoncepčné a voluntaristické rozhodnutia N.S. Chruščova (podobne ako v otázke Krymu) – reč je o kirgizskej enkláve Barak, ktorá susedí s Kurgantepinským okresom Andižanskej oblasti Uzbekistanu a v súčasnosti v nej oficiálne trvalo žije cca 25 až 30 rodín (zhruba 650 osôb).

Spoločná hranica

Incidenty na hranici medzi Tadžikistanom a Kirgizskom nie sú nóvum a za ostatných dvadsať rokov je fixovaných plus/mínus sto podobných prípadov.

Kde je hlavná príčina takéhoto vývoja a stavu? Spoločná hranica Kirgizska a Tadžikistanu má cca 970 km, zväčša v horských a vysokohorských podmienkach[3], z ktorej je len jedna tretina, 274 km, riadne demarkovaná a delimitovaná (tieto procesy boli zahájené v roku 2002, až po ukončení občianskej vojny v Tadžikistane v roku 1997).

Spory sú najmä v tom, že jedna strana, Dušanbe, operuje mapami zo stalinskej éry, z rokov 1924 až 1939) a druhá, Biškek, s kartografickou dokumentáciu  z rokov 1959 až 1963, z éry N. Chruščova. Postsovietsky „bizár“ – obe strany majú pravdu, ale stredoázijská realita je iná.

Z celého komplexu nejasností je najproblémovejšia Batkenská oblasť (patrí Kirgizsku), ktorá o.i. hraničí okrem Tadžikistanu aj s Uzbekistanom.

Tento pohraničný konflikt, pracovne ho nazývajme – konflikt v z. 2022 – je problémový aj tým, že sa tam nachádzajú ešte dve enklávy – uzbecká a tadžická.

Problémom je najmä enkláva Voruch, kde na ploche cca 130 km2 žije zhruba 35 tisíc občanov Tadžikistanu. No jadrom tohto problému je spojovacia trasa, cesta, ktorá spája Tadžikistan s jeho enklávou Voruch. Totiž, tu je ten rozpor v spomínaných kartografických dokumentoch z rôzneho obdobia.

Možno len doplnkovo spomenúť, že ak sa hory, resp. horské priesmyky, stanú nepriechodné (čo je cca od novembra do marca/apríla), tak táto (sporná) cesta zabezpečuje aj zásobovanie Batkenskej a Lelejskej oblasti Kirgizska, kde žije cca 100 000 Kirgizov.

Tak kto má pravdu a kto má ustúpiť, keď aj také skúsené diplomacie, ako európska, sa stali (v prípade Ukrajiny) zbytočné, resp. sa stali handrami militaristov?

Len si pripomeňme, že udalosti okolo Voruchu na jar 2021 (vtedy sa to podarilo utlmiť) stáli život 55 ľudí.

Bola prerušená premávka po trase Oš – Batken – Isfana, keď 28. apríla 2022 došlo k nedohodnutej ťažbe štrku z rieky Ak-Suy občanmi Tadžikistanu cca 4 metre od hranice s Kirgizskom, na čo, samozrejme, reagovala kirgizská pohraničná hliadka.

No a potom to začalo – cca 100-150 osôb z oboch strán štátnej hranice sa častovali necenzúrnymi slovami, ktoré človek pomerne bežne počuje na pôde slovenského (ne)parlamentu, ale vymieňali si názory aj salvami kameňov, čo zatiaľ v parlamente nepoznáme. Ale „dívčí válku“ o šiltovku, ako to umelecky prezentovala fenomenálna československá a česká speváčka Bára Basiková (Precedens, Stromboli), vo svojej piesni Dívčí válka: „…dívčí válka – přesolenej guláš / Dívčí válka – k večeři mi dáváš / Dívčí válka –  natáčky a vlasy / Dívčí válka – sabotáž tvý krásy..[4]“ , už áno. Vďaka, panie poslankyne…!

Konflikt v z. 2022

Tohtoročné pohraničné napätie na hranici Kirgizska a Tadžikistanu vyvrcholilo tesne pred summitom hláv štátov Šanghajskej organizácie spolupráce v Samarkande, ktoré sa konalo v dňoch 15.-16. septembra 2022.[5] Či sa jednalo o náhodu, alebo o cielené eskalovanie napätia treťou stranu (Taliban?, USA?, StaDep?) pred týmto summitom a najmä pred VZ OSN? Odpoveď na túto otázku je zložitá, aj keď z toho trčí slama.

Na okraj spomenutého summitu ŠOS sa 16. septembra 2022 stretli prezidenti Sadyr Žaparov a Emomali Rachmon, aby posúdili, čo sa u nich na hranici znovu deje. Vyhlásili, že všetko sa musí riešiť nenásilnou cestou a vytvorili (ďalšiu) komisiu, ktorá by mala vyšetriť čo, ale najmä prečo zasa vykypel hrniec.

Kirgizský prezident predčasne opustil Samarkand a dňa 17. septembra 2022 sa obrátil k občanom Kirgizska, kde konštatoval: „…ako nás učia dejiny, otázka hraníc nás núti k ostražitosti a zdržanlivosti… neodovzdáme ani meter svojej zeme a budeme tvrdo chrániť svoje záujmy voči Tadžikistanu mierovou cestou…“[6]

Na druhej strane si tadžický analytik Kormon Chydojatzod myslí, že „..skorumpovaná kirgizská elita vyprovokovala konflikt s Tadžikistanom vo Fegranskej doline, aby odvrátila nebezpečenstvo ďalšej vnútornej revolúcie v Kirgizsku..“[7]

Logická otázka

Ak by sa jednalo o recidívne pohraničné nedorozumenie medzi dvomi stredoázijskými republikami, tak by sa dalo ešte hovoriť o tom, že to by si mali a musia vyriešiť Kirgizsko a Tadžikistan, ktorých spája nielen spoločná minulosť v rámci Sovietskeho zväzu, ale aj prítomnosť v štruktúrach Spoločenstva nezávislých štátov, ale aj budúcnosť v Šanghajskej organizácii spolupráce.

Lenže neustále častejšie presakujú informácie o zaangažovanosti Anglosasov na probléme (že by už klasická farebná revolúcia na jar 2023 v Tadžikistane?) a o účasti bojovníkov z Národného frontu oslobodenia Afganistanu (časť tvorená z  odnože Talibanu, Severnej aliancie a z bývalého Islamského hnutia Uzbekistanu)[8] na provokovaní pohraničného napätia. Ako informuje denník Večernij Biškek (Вечерний Бишкек), v prihraničnom konflikte „…skutočne participovali a zúčastnili sa ho príslušníci nezákonných medzinárodných bánd, ktoré sa pripravovali v Sýrii a Afganistane..“[9]

Takže je tu logická otázka. Konajú Anglosasi v tomto prípade, vo vzťahu k Strednej Ázii, podľa ukrajinského scenára? Je totiž jasné, že problém môže byť veľmi rýchlo a efektívne vyriešený, tak ako v januári 2022 v Kazachstane, alebo sa môže vrátiť doba z roku 1992, keď sa v Tadžikistane zhmotnila občianska vojna.

Ich snaha otvoriť po Ukrajine druhý front na južnom Kaukaze (Náhorný Karabach), alebo v Strednej Ázii, je zúfalo jednoduchá a až odpudzujúco priehľadná. Naviac Peking (nielen na summite ŠOS), zaujal k tejto snahe (týmto snahám) vcelku jasné stanovisko. Ak niekto z čitateľov naviac počúval prejav S. Lavrova na VZ OSN[10], tiež vie, o čo ide – oni chcú vojnu! A to nielen v Strednej Ázii.

Prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev, pochopiac tendenciu vývoja situácie, sa telefonicky spojil s kolegami prezidentmi a de facto navrhol sprostredkovateľskú úlohu dnes už Astany. Je celkom možné, že takýto malý konflikt mal pomôcť prezidentovi E. Rachmonovi pri predpokladanom tranzite moci na jeho syna Rustama Emomali.  A prezidentovi S. Žaparovovi ako nástroj plnenia jeho predvolebných sľubov, kde sa mu nedarí (najmä v boji proti korupcii).

Všetko so všetkým súvisí, najmä keď dôvera v medzinárodné právo zdegradovala.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Snímky: www.president.tj a www.sputnik-tj.com


[1] KREJČÍ, O.: Válka, Praha 2014, ISBN 978-80-7431-063-8.
[2] Сергей Маркедонов – Википедия (turbopages.org)
[3] Bližšie pozri: Hranica nie je korzo! (Ani v Strednej Ázii) – !Argument (casopisargument.cz)
[4] Precedens – Dívčí válka – text – KaraokeTexty.cz
[5] Pozri: Samarkand 2022 – dva dni geopolitické centrum sveta – Noveslovo
[6] www.president.gov.kg
[7] https://www.pravda.ru/world/1751305-kirgiz_tadjik/
[8] Podľa spravodajských informácií na čele NFOA je Achmadom Masúd, syn bojovníka proti sovietskej invázii v Afganistane Achmada Šacha Masúda.
[9] На стороне Таджикистана воевали члены НФСА (vb.kg)
[10] Выступление Сергея Лаврова на 77 сессии Генеральной Ассамблеи ООН.МИД РФ. – поиск Яндекса по видео (yandex.ru)

(Celkovo 262 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter