To je britský postoj už niekoľko storočí – znamená, že hlava štátu zostáva symbolom štátnosti, mení sa iba meno. Naozaj sa mení iba meno?
Kráľovná Alžbeta II. vládla veľmi dlho, zažila rozmanité časy a nikdy sa nespreneverila svojmu poslaniu – aké je teda poslanie britského monarchu? Čím, sa zapísala do histórie Alžbeta II. a čo možno čakať od jej pokračovateľa?
Foto: en.wikipedia.org
V prvom rade treba prízvukovať postavenie dnešného britského monarchu – vlastne toto označenie je nepresné, pretože monarcha znamená „jednovládcu“, teda človeka, ktorý stojí v strede mocenského systému.
Britskí politológovia postavenie kráľa veľmi výstižne zhrnujú do sloganu: kráľ kraľuje, ale nevládne. Veľká Británia je konštitučná monarchia a postavenie parlamentu je tam silnejšie ako v ktoromkoľvek európskom štáte či v USA. Dobre sme to videli pri priamych prenosoch z parlamentu, kedy sa preberala otázka vlády. Pritom je zvyk, že panovník nikdy nekomentuje rozhodnutia politikov, rešpektuje parlamentnú podstatu štátu a premiérsky výkonný segment.
Podľa zákonov je kráľ či kráľovná akoby zvrchovaným panovníkom, ktorý má viac moci ako saudský kráľ. Pozrime sa na to: je hlavou štátu, vlády, parlamentu, súdnictva, vrchným veliteľom ozbrojených síl, dokonca aj anglikánskej cirkvi, a je hlavou Commonwealthu. No a ešte aj 16 suverénnych štátov považuje britského monarchu za svoju „hlavu“. Nič z toho však nemôže vykonávať, pretože existuje aj zvykové právo, ktoré nemá písomnú podobu, teda kráľovná musí menovať premiéra podľa predloženého návrhu, musí zvolávať parlament podľa návrhu premiéra, číta tzv. trónnu reč pred zasadnutím parlamentu – no text jej dodáva premiér a ona na tom nemôže nič meniť. Rovnako nemôže zasahovať do súdnictva, armády či cirkvi. Natíska sa otázka: prečo teda nezmenia v Británii zákony tak, aby zodpovedali realite? Britskí teoretici, aj politici sa v tomto zhodujú: načo vytvárať zákony, keď to funguje. Britská ústavnosť nie je založená na písanej ústave, ale na zákonoch, tradíciách a zvykoch – a to stačí a nevytvára ústavné krízy.
Po voľbách v iných štátoch, napr. v Kanade či v Austrálii nového premiéra tiež vymenúva britský monarcha, teda jeho zástupca (britský guvernér v danom štáte) a opäť musí ctiť rozhodnutie vládnej väčšiny.
V čom spočíva kúzlo britského monarchu? Je symbolom kráľovstva a jednoty štátu. Očakáva sa morálny apel v krízovej situácii, a to vnútornej či medzinárodnej. Nič však na situácii nemôže zmeniť.
Podľa zákonov aj podľa praxe má ohromnú moc britský premiér – on v skutočnosti vládne. Určuje program vlády, aj jej personálne zloženie, môže meniť jej členov, čo aj premiéri robia. Nesmie však nahnevať parlament, ani vlastnú politickú stranu – to vždy dopadne preňho zle.
Vráťme sa však ku kráľovnej Alžbete II. Bola skutočným symbolom štátu, ale aj jednoty. Jej následník to bude mať zložité s udržaním Škótska v štáte. Keby sa mu to nepodarilo, tak asi aj Severné Írsko by odišlo zo štátu.
Potrebné je uvedomiť si, že názov Veľká Británia znamená spoločný štát Anglicka, Škótska a Walesu. V názve je samostatný odkaz na Severné Írsko. Takže by zostalo iba Anglické kráľovstvo.
Pri vnútorných parlamentných sporoch má kráľovná, a teda aj budúci kráľ, veľmi významnú neformálnu úlohu. Ak sa nevedia dohodnúť lídri strán, tak sa musia niekde stretnúť. No a v politike platí, že výhodu (niečo navyše) má domáci pán. Preto sa v Británii nemôžu stretnúť lídri strán u žiadneho z nich, a tu prichádza kráľovná: lídri jej navrhnú, aby ich pozvala na „čaj o piatej“, teda na neformálne posedenie pri čaji. Prax je taká, že po úvodných slovách, nechá kráľ či kráľovná kohútov samotných a vzdiali sa. Oni sa môžu dosýta, neformálne a otvorene vyrozprávať a uzatvoriť gentlemanskú dohodu. Toto zvládala Alžbeta II. perfektne. O rokovaniach sa nevydáva žiadna správa, nie sú prítomní poradcovia (kibici a vynášači), ide o stretnutie gentlemanov (neviem, ako by sa to malo povedať, keď sa stretnú političky).
Alžbeta ako symbol jednoty Commonwealthu tiež bola symbolom úspešnosti. Keby chodil po členských štátoch premiér, vyzeralo by to ako za čias britského impéria a jeho kolónií. V posledných desaťročiach kráľovnej výdatne pomáhali jej deti aj s rodinami. V prvom rade princ Charles so svojou prvou manželkou boli vždy vítanými hosťami. Rovnako dnes Charlesov syn William s manželkou vedia prebudiť náklonnosť ľudí k Veľkej Británii.
Kráľovná Alžbeta II. nikdy nefandila žiadnemu politickému subjektu a rešpektovala mocenský stav, teda akéhokoľvek premiéra. Iba jediný raz musela akceptovať „verejný“ tlak na svoju osobu – po smrti princeznej Diany sa nechcela do tohto aktu zapájať, no médiá vytvorili veľký tlak na ňu, Diana bola miláčikom médií. Akceptovala tento tlak, akoby prichádzal od verejnosti. Aj v tom bola sila jej štátnickej osobnosti.
Napokon aj sila tejto osobnosti tvorila podstatu zachovania britskej monarchie. Známe je, že súčasná premiérka bola kedysi prívrženkyňou vytvorenia britskej republiky. Monarchia je však jediný spôsob udržania všetkých komponentov v štáte. Aj v Gibraltári sa diskutovalo o možnosti odchodu a osamostatnenia. Všetko má svoje klady aj zápory. Dôležité je, aby si človek aj vo výnimočnom postavení dokázal zachovať tvár človeka, nepodľahol svojmu super egu.
O Veľkej Británii by sa teda dalo povedať, že ide o republiku s korunovanou (a veľmi drahou) hlavou štátu. Moc skutočne pochádza z ľudu, má však mravný vzor, počas sedemdesiatich rokov to bola kráľovná Alžbeta II.
(Zdroj foto:
Joel Rouse/Ministerstvo obrany Derivát: nagualdesign – defenceimagery.mod.uk/OGL 3)
