Bola to neuveriteľná symbolika, niečo medzi nebom a zemou, transcendencia a fluidum, ktoré ma doslova premkli: predpoludním v pondelok 8. augusta 2022 som si v hlave sumarizoval diskusné vystúpenie k nedožitej storočnici Vladimíra Mináča (narodil sa 10 augusta 1921 v Klenovci). Popoludní sa totiž konalo pietne stretnutie spisovateľov a matičiarov (organizovali ho Matica slovenská a Literárny týždenník spolu s Mináčovým synom Vladimírom, vnúčencami a celou rodinou) nad baťkovým hrobom v bratislavskom Slávičom údolí a následne potom diskusné kolokvium o jeho živote v budove MS. Vtom som v televíznych správach započul, že nadránom zomrel v Ríme Jozef kardinál Tomko (*11. marca 1924, Udavské, okres Humenné); myšlienky mi zrazu v nostalgickom tichu zaleteli do minulosti, do rokov 1995 a 1996, na chvíľu úplne zmĺkli, aby vzápätí vytryskli ako fontána – fontána úcty a obdivu.
Čo sa v oných rokoch odohralo, prezradím trocha neskôr. Najprv niekoľko slov o našich velikánoch: Jozef kardinál Tomko, nesmierne múdry a zbožný človek s prepevným charakterom a širokou dušou, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov a emeritný predseda Pápežského komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy, natrvalo (v minulom režime z prinútenia) usadený vo Vatikáne, nosil Slovensko hlboko v srdci, bolo preňho „maťou, čo krajec s láskou podá každému decku prázdna vrtochov“, a to napriek ignorovaniu a nenávisti niektorých vtedajších režimistov. Vladimír Mináč, mysliteľ (vždy som ho pokladal za najmúdrejšieho Slováka 20. storočia), národný umelec, spisovateľ, esejista, publicista, scenárista, kulturológ, dlhoročný predseda Matice slovenskej, chlapisko v doslovnom i prenesenom význame s obrovskou náručou pre všetkých dobromyseľných ľudí (odvážne pomáhal najmä tým, ktorí boli proskribovaní), úporne hľadal v našich dejinách úzke i vznešené miesta, aby povzbudil národné povedomie Slovákov. „Lebo národ je práve – človečina,“ napísal. „Prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum.“ (Dúchanie do pahrieb. Bratislava: Smena 1970, s. 123.)
Baťko Mináč sa nenatískal, nepokoroval, bol vždy rovný medzi rovnými. Nebol ako Voltaire, ktorý sa pre peniaze hlboko klaňal pred panovníkmi – pred pruským kráľom Fridrichom II. či cárovnou Katarínou Veľkou. Hrmel, hrmotal a hromžil v zápase za svoju pravdu, ostro napríklad vystúpil v Slovenskej národnej rade (30. októbra 1989) proti prijatiu tzv. trojjedinej ústavy, ktorá mala (ešte v čase „reálneho socializmu“) na platforme federatívneho usporiadania výrazne oklieštiť práva Slovákov. Nebojácne dal frčku celej politickej „verchuške“. Žiaľ, k Mináčovi sa pridali iba ďalší šiesti poslanci. Našťastie, zakrátko prišiel November 1989 – a všetko bolo inak. Šťastie ako pre koho! Nie však pre intelektuálneho bohatiera, ktorého svetonázor sa ukúval na nákove SNP a prični koncentračného tábora, na poznaní a poznávaní zbedačeného a udupávaného drobného človeka, pre ktorého aj deravé a obnosené krpce boli veľkým majetkom. Zrazu sa z podhubia nenávisti a závisti vyrojila svorka potrimiskárov, nactiutŕhačov, myšlienkových piadimužíkov, všelijakých Ničov, ktorí by najradšej videli baťka škvariť sa na dne Danteho pekla – aj ho ta takmer denne veľkohubo posielali. A predstavte si – zrazu 25. apríla 1991 vystúpi na pôde SNR s historickým prejavom kardinál Tomko a cituje z Mináčovej esejistickej knihy Dúchanie do pahrieb. V hlavách čertovskej družiny nastane zdesenie a hlavybôľ – ako je to možné, prečo ich kardinál zradil? Po čase sa otrasú, preglgnú horký blen a pokračujú… Mináča treba za každú cenu obliať vedrami špiny. Prečo? Lebo slúžil minulému režimu! Nie páni, on neslúžil, on žil na milovanom Slovensku, slúžil jemu, jeho ľuďom a hrmotal, ako vravieval, keď im niekto ubližoval. Viem, že to vtedy baťka nesmierne potešilo a dojalo.
Lenže po pár rokoch sa odohral iný príbeh, o ktorom mináčobijci nemali ani potuchy: niekedy v roku 1995 sa mi, ako šéfovi kabinetu ministra kultúry Ivana Hudeca, dostal do rúk list z Vatikánu od kardinála Tomka, prosil nás, či by sme mu nesprostredkovali stretnutie s Vladimírom Mináčom, „jedným z najväčším slovenských mysliteľov 20. storočia“, vraj nás rád privíta aj vo Vatikáne. Bežal som za ministrom s otázkou, ako na list reagovať. Ako, ako? Že sa pýtaš, pripravíme program, vybavíme papierové náležitosti a poletíme do Ríma, Vlada budeme sprevádzať my dvaja. Pravda, taká cesta sa nedá zorganizovať šmahom ruky, vyžiadalo si korešpondenciu s naším veľvyslanectvom pri Svätej stolici, výmenu viacerých depeší a schválenie vo vláde SR – trvalo to na môj vkus pridlho (žiaľ, vo svojich poznámkach som po takmer štvrťstoročí nenašiel z nepochopiteľných príčin presný dátum odletu do Ríma, dal by sa zistiť, ale to nie je v našom príbehu podstatné).
Cesta do Ríma a Vatikánu
A tak sme jedného dňa, niekoľko mesiacov pred baťkovou smrťou (†25. október 1996, Bratislava), nastúpili do lietadla Austrian Airlines a usadili sme sa v jeho prednej časti do biznis triedy. Vladimír Mináč si ako tradične objednal vodku, Ivan Hudec z kolegiality takisto a ja, vyznávač Bakcha, som si dal rakúsky Grüner Veltliner. Počas letu sme debatovali o všetkých možných slovenských témach, osobitne o misii sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Sľúbili sme si, že im pôjdeme vzdať hold do Baziliky svätého Klementa, v ktorej sú uchované relikvie tohto svätca, štvrtého pápeža v poradí zahynuvšieho mučeníckou smrťou – naši vierozvestovia ich priniesli pápežovi Hadriánovi II., ten ich vložil do oltára baziliky. V chráme sú uložené i telesné pozostatky oboch bratov, ktorí nás obdarovali tým najvzácnejším svetlom – písmom (na podnet ministra Hudeca umiestnili v roku 1998 na nádvorí baziliky pamätnú tumbu (náhrobok) od Andreja Rudavského, ktorá pripomína prínos svätého Konštantína Cyrila pre slovenský národ. Text je v troch jazykoch – slovenčine, taliančine i staroslovienčine. Mal som to šťastie zúčastniť sa na jej odhalení).
Do Ríma sme prileteli krátko popoludní. Chytro sme sa ubytovali a poďho na prehliadku najvzácnejších pamätihodnosti večného mesta, prirodzene, nevynechali sme ani spomínanú baziliku – a práve v debate Vladimíra Mináča s ministrom sa zrodila idea, inšpirovaná geniom loci tohto miesta, inštalovať na nádvorí pamätnú tumbu.
V rezidencii kardinála Tomka
Na druhý deň nás čakal zlatý klinec programu: Vatikán, prehliadka Baziliky svätého Petra a návšteva u Jeho eminencie kardinála Tomka. Prijal nás na obed v svojej rezidencii, s Mináčom sa zvítali ako dajakí starí priatelia, na úvod nemohlo chýbať štrngnutie s kalíštekom pravej slovenskej slivovice. Hostiteľ v príhovore ukázal svoju duchovnú veľkosť, rozrumil akékoľvek ideologické a ideové bariéry, vyzdvihol ľudskú podstatu Mináčovej tvorby, silnú príchylnosť k humanizmu, k človečenským hlbinám, ktoré spájajú všetkých Slovákov. Prekvapil, s akou detailnosťou poznal baťkove literárne diela, vedel, že jeho kritické prózy pripravené na vydanie pod názvom Z nedávnych čias (1957) úrady zakázali, že cenzurovali trilógiu Generácia (1959 – 1961) a že neprívetivo hundrali nad jeho satirickou knihou Výrobca šťastia (1965). Osobitne pochvalne sa popri esejach Dúchanie do pahrieb vyjadril aj o knižkách Zobrané spory J. M. Hurbana (1974), Tu žije národ (1982), je to, ako povedal, „bohaté myšlienkové žriedlo, z ktorého budú čerpať aj ďalšie pokolenia Slovákov“.
A potom sa miestnosťou roztiekol prúd múdrych, intelektuálsky podkutých rečí,, z tenkého pramienka sa rozkošatil do širokého riečiska, ktoré by, nepreženiem, dalo celkom peknú esejistickú publikáciu o histórii i prítomnosti slovenského národa. Vladimír Mináč povedal niečo v tom zmysle (rád túto myšlienku opakoval v rozličných variantoch i pri iných príležitostiach), že ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejiny, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá, nezbúrali sme ani jedno. Teraz si však musíme postaviť naše najväčšie mesto – Slovensko a byť v ňom i pánom.
Medzitým nám priniesli rádové sestry obed: hovädziu polievku s rezancami a kurča na šťave, údajne podľa špecifického východniarskeho receptu. Popíjali sme omšové víno – a veru chutilo. Slová sa zvrtli aj na tému vínneho moku, porovnávali sme slovenský s talianskym. Nemusím ani hovoriť, akému sme prisúdili prvenstvo. Ako skalický rodák, pyšný na náš rubín, som pozval pána kardinála do Skalice, vraj keď príde na Slovensko a nájde si medzierku v svojom bohatom programe, radi ho na Záhorí privítame. Usmial sa, sľúbil, že sa pousiluje… Vedel som, že to nezávisí iba od neho, skôr som bol skeptický… Napokon, baťko zakrátko zomrel, pozvánka bez jeho účasti by aj tak nemala zmysel.
Kardinál Jozef Tomko sa s nami, presnejšie s Vladimírom Mináčom, rozlúčil so slovami: „Som rád, že som sa mohol osobne stretnúť s jedným z najvýznamnejších slovenských mysliteľov. Veľa som sa od vás, majstre, dozvedel a podučil. Ďakujem.“
* * *
Pomýlení a žlčovití exorcisti neprestávali kopať do baťka ani po jeho smrti. Pravidelne a ustavične, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Bola a je to vlastne sága na pokračovanie. Vrcholom bol list Pavla Minárika (KDH), predsedu parlamentného výboru pre kultúru a médiá, z augusta 2007 adresovaný predsedovi NR SR Pavlovi Paškovi. Vyzval ho, aby zmenil rozhodnutie o osadení pamätnej tabule s citátom Vladimíra Mináča na priečelí historickej budovy NR SR. Na tabuli, ktorú mali slávnostne odhaliť1. septembra, bol popri úryvku z básne Sláva šľachetných, známejšej ako hymnická pieseň Kto za pravdu horí od Karola Kuzmányho, aj citát Mináčov citát: „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť. Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. Amen! Vladimír Mináč 1992. V liste sa ďalej písalo: „Je mimoriadne nechutné takto rehabilitovať komunistický režim prostredníctvom človeka, ktorý ho podporoval a nikdy sa za to neospravedlnil.“ Minárik k tomu pre agentúru SITA ešte dodal: „Komunisti majú nutkavý reflex značkovať si terén podobne ako psi zdvihnutím nohy.!“
Pravdaže, citát na tabuli aj napriek besným výkrikom do tmy ostal. V septembri 2007 som uverejnil v Literárnom týždenníku článok, v ktorom som pána Minárika a jemu podobných diplomaticky upozornil, ako vníma a vnímal baťka kardinál Jozef Tomko, jedna z najvyšších autorít katolíckej cirkvi. Nikdy nezabudnem na jeho slová, ktoré nám povedal pri rozlúčke vo Vatikáne: „Takých Mináčov by sme potrebovali viac.“ Taká zjednocujúca osobnosť, ono vytváranie mostov medzi minulosťou a prítomnosťou, nám bude veľmi, preveľmi chýbať. Ďakujeme Vaša eminencia…
* * *
Na diskusnom kolokviu (8. augusta 2022) v budove Matice slovenskej som nevystúpil, nevediac totiž, že ma nezaradili do plánovaného programu. Preto som napísal tento príspevok do Literárneho týždenníka. Napokon, za mňa všetko povedal spisovateľ Peter Štrelinger: „Áno, baťko bol komunista, ale taký, čo sa skláňal pred každým robotným človekom, a takému sa usiloval vždy aj pomôcť.“ Lebo králi prichádzajú, odchádzajú, ľud ostáva…
Foto: Ivan Dubovský, Emil Polák, Jozef Schwarz
