Premeny pojmov politickej ľavice, pravice, stredu a liberalizmu

Nedávno uverejnené príspevky Petra Druláka, Michaela Hausera a Adama Votrubu zamerané na analýzu niektorých aspektov súčasnej politickej scény, nastolili okrem iného aj staronovú otázku povahy ľavice v dnešných pomeroch.

Petr Drulák: Pravolevé kleště (7. júla 2022)

Michael Hauser: Konzervativni revize socialismu (21. júla 2022)

Petr Drulák: Marxismus a liberalismus bez nostalgie: Odpověď Michaelu Hauserovi (26. júla 2022)

Adam Votruba: Proč vést dialog mezi socialismem a konzervatismem (29. júla 2022)

Michael Hauser: Nejde o liberalismus, nýbrž o ideologii zombie kapitalismu. Replika na Petra Druláka (4. augusta 2022)

Jadrom predloženého príspevku nie je snaha prispieť do diskusie o špecifických politických otázkach súčasnosti nastolených vyššie citovanými prácami, ale snaha o vyjasnenie pojmu ľavice, ktorý sa nielen v uvedených príspevkoch, ale rovnako aj vo verejnom diskurze dnes používa v takom širokom slova zmysle, že fakticky stratil svoj špecifický politický obsah.

Kresba: Ľubomír Kotrha

Dnešné príliš široké chápanie ľavice, ktoré sa neopiera o jednoznačné kritérium, diskusie o politických pomeroch skôr zatemňuje, než vyjasňuje. V tejto súvislosti súhlasím s názorom E. Chmelára, ktorý zdôrazňuje prirodzenú požiadavku, že pri riešení problémov „musíme používať presné pojmy“. Táto požiadavka platí prirodzene všeobecne a nevzťahuje sa len na riešenie politických problémov.

Aj vyššie spomenutá diskusia trpí z môjho pohľadu práve nevyjasnenosťou pojmu ľavice. Ani v jednom z príspevkov som nenašiel jasné vymedzenie toho, čo si autori predstavujú pod pojmom ľavice, a preto aj následné úvahy o tom, ako by dnes ľavica mala postupovať, nie sú presvedčivé. Príspevky však objektívne reflektujú reálny stav dnešnej ľavice a jediné, čo je isté, je to, že pokiaľ ľavica opätovne nenájde svoju identitu v objektívnom záujme námezdne pracujúcich a tým aj jasnú odpoveď na svoj vzťah k dnešnému kapitalizmu, potiaľ bude bezmocnou marginálnou politickou silou.

Pojem politickej ľavice

Bez zbytočne dlhého historického úvodu je potrebné konštatovať, že pojem politickej ľavice sa vo svojej modernej podobe sformoval spolu s rozvojom kapitalizmu a jeho podstatou sa stal boj vykorisťovanej námezdnej pracovnej sily alebo proletariátu proti nadvláde súkromného kapitálu, boj za vybudovanie beztriednej spoločnosti, oslobodenej od vykorisťovania a riadenej spoločným záujmom pracujúcich, tak ako to načrtli Marx a Engels v Manifeste komunistickej strany. Jadrom pojmu politickej ľavice sa tak stal boj triedy námezdne vykorisťovaných za nadobudnutie politickej moci, aby jej prostredníctvom mohla budovať novú beztriednu spoločnosť.  

Prvá historická forma vlády proletariátu nastolená Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou (1917) sa rozvinula do podoby štátneho socializmu, ktorý namiesto toho, aby priviedol spoločnosť ku komunizmu, čo bolo jej historickou úlohou, priviedol spoločnosť k rezignácii nielen na komunizmus, ale aj k rezignácii na socializmus.

Občania znechutení nedostatkami socializmu a predovšetkým nedostatkom socialistickej slobody a demokracie veľmi ľahko naleteli báchorkám o slobode a demokracii existujúcej za „ostnatým“ drôtom, a preto podporili tzv. nežnú revolúciu. Realita však pomerne rýchlo ukázala, že to, čo prišlo spoza „ostnatého“ drôtu bola reštaurácia obyčajného kapitalizmu maskovaného formálnou slobodou a demokraciou, ktoré neslúžia rozvoju pracujúceho človeka, ale len slobodnému pohybu kapitálu alebo inak povedané, slobodnému obohacovaniu sa kapitalistov na úkor pracujúcich.

Komunistická ľavica sa v našich podmienkach po neúspešnom pokuse komunistov budovať beztriednu spoločnosť fakticky rozpadla. Jej značná časť prešla do Strany demokratickej ľavice, ktorá neskôr zanikla a časť prešla do novo vytvorenej Komunistickej strany Slovenska, ktorá dnes patrí k marginálnym politickým stranám. Po „vypadnutí“ Komunistickej strany Slovenska z parlamentu sa „klasická“ politická ľavica vytratila nielen z oficiálnej politiky, ale postupne aj z verejného diskurzu.

Dominantné „ľavicové“ postavenie ako v praktickej politike, tak aj vo verejnom diskurze získala strana Smer. Jej politika je však v hlbokom rozpore s cieľmi triednej ľavice, pretože vo svojej ekonomickej politike podporuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Avšak na rozdiel od iných pravicových strán, napríklad od strany SaS, sa snaží o relatívne vyváženú politiku spočívajúcu na jednej strane v podpore podnikateľov a súčasne aj v podpore sociálnej politiky zameranej na zlepšovanie životných podmienok pracujúcich. Politika strany Smer hodnotená z hľadiska dnes dominujúceho pojmu ľavice by spadala pod tzv. ľavicový liberalizmus. Z hľadiska klasických pojmov ľavice a pravice ide o politiku pravicového centrizmu, a nie o ľavicovú politiku.

„Ľavicová“ povaha strany Smer je dobrým príkladom toho, ako sa aj u nás po 89 postupne zmenilo chápanie pojmu ľavice. Z pôvodného pojmu ľavice bol „vykastrovaný“ triedny obsah a politická ľavica sa premenila na spoločenskú silu bojujúcu za rôzne vylepšenia existujúcej buržoáznej spoločnosti.

Z hľadiska medzinárodných pomerov sa už dávno pred našou „nežnou revolúciou“ aktívne pracovalo na vytvorení nového pojmu ľavice, ktorý by svojím obsahom odmietal ideu komunizmu. G. Rockhill vo svojej štúdii The CIA and The Frankfurt School´s Anticomunism hneď v úvode konštatuje, že „prvá generácia predstaviteľov frankfurtskej školy zažila jedno z najdramatickejších stretnutí celosvetového triedneho boja 20. storočia, keď sa viedla skutočná intelektuálna svetová vojna o zmysel a význam komunizmu“. Súčasťou tohto boja bola snaha „redefinovať pojem ľavice tak, aby jeho význam bol kompatibilný s významom nekomunistický“.

V tomto smere bol veľmi úspešný a celosvetovo vplyvný predovšetkým H. Marcuse, ktorý pred druhou svetovou vojnou odišiel s ďalšími členmi frankfurtskej školy do Ameriky a tam ostal pôsobiť do konca svojho života. Nie nadarmo ho niektorí nazývajú otcom „Novej ľavice“. Predovšetkým vo svojich prácach Eros a civilizácia (1955), Jednorozmerný človek (1964) a v práci Kontrarevolúcia a revolúcia (1972), argumentoval, že v spoločnosti dostatku, za akú americkú spoločnosť považoval, trieda proletárov zaniká a pracujúci v záujme uchovania svojho dosiahnutého blahobytu sa stávajú konformnou súčasťou kapitalizmu a strácajú svoju revolučnosť. Stávajú sa súčasťou systému blahobytu. Svoj boj za slobodu vymenili za administratívne zabezpečený komfort. So zánikom robotníckej triedy zaniká aj antagonistický rozpor medzi námezdne pracujúcim a kapitalistom a dominantné postavenie v spoločnosti nadobúda štát a jeho inštitúcie.

Takýmto spôsobom zaniká nielen subjekt revolučnej premeny spoločnosti, ale aj samotná potreba jej skutočnej politicko-ekonomickej revolučnej premeny. Marcuse tak s ohľadom na svoju „kritickú“ teóriu spoločnosti musel hľadať nielen nový pojem „revolučnej“ premeny spoločnosti, ale spolu s tým aj nový subjekt, ktorý by bol schopný postaviť sa proti nedostatkom existujúcej spoločnosti. Prichádza s ideou, že novým revolučným subjektom a sociálnym základom ľavice sa stávajú rôzne marginalizované menšiny spoločnosti, ktoré sa nachádzajú mimo systém blahobytu, t. j. nie sú existujúcou spoločnosťou deformované. Práve naopak, od ľudí zotročených blahobytom disponujú svojou individuálnou slobodou.

Klasický pojem politickej ľavice zbavenej triedneho jadra bojujúcej o politickú moc sa v podaní Marcuseho nutne zmenil na pojem vzťahujúci sa na formy nespokojnosti rôznych menšín s ich postavením v spoločnosti. Cieľom „New Left“ nie je revolučná premena buržoáznej spoločnosti, ale len náprava jej rôznych nedostatkov, počnúc nerovnomerným delením bohatstva až po uznanie práv LGBT či až po dnešnú požiadavku na slobodnú voľbu pohlavia. Uvedený posun v obsahu pojmu ľavice tak viedol k strate jeho revolučno-politického špecifika, a preto sa dnes temer akákoľvek snaha o nápravu nejakých spoločenských neduhov chápe ako ľavicová agenda.

Odstránením pojmu triednej ľavice a jeho nahradením pojmom, ktorý vyjadruje len sociálnu nespokojnosť rôznych skupín obyvateľstva s postavením v spoločnosti, sa zmenili aj pojmy politickej pravice a stredu.

Pojem politickej pravice

Pojem pravice, ktorý bol tradičným protikladom pojmu ľavice, pretože obhajoval záujmy kapitalistov proti záujmom vykorisťovaných, v novom diskurze tiež stratil svoju triednu podstatu. Veď ak tu už proletariát nie je v antagonistickom vzťahu ku kapitalistom, tak potom aj kapitalista stráca svoj antagonistický vzťah k pracujúcim a antagonistické prvky sa stávajú spolupracujúcimi prvkami na blahobyte spoločnosti. Hlavným obsahom pojmu pravice v závislosti od nového pojmu ľavice sa stáva jednoducho odpor proti nárokom rôznych nespokojných menšín.

V pojmovom obsahu pravice sa jej boj za záujmy kapitalistov dostáva do úzadia, veď ich špecifický záujem na ochrane súkromného vlastníctva je záujmom celej spoločnosti blahobytu, pretože súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov tvorí jej ekonomický základ. Do popredia sa dostáva jej konzervativizmus, t. j. snaha uchovať stabilitu spoločenských pomerov vyhovujúcich kapitalistom.

Keďže odpor proti rozmanitým právam menšín „nová“ ľavica chápe ako odpor proti slobode a demokracii, tak pravica, tradičná obhajkyňa slobodného pohybu kapitálu a slobody podnikania, sa v očiach novej ľavice javí ako antidemokratická. Čo je prirodzene v určitom zmysle pravdou, ale jej odpor proti nárokom „novej“ ľavice za rozmanité práva menšín nie je odporom proti buržoáznej demokracii, ale odporom proti takému rozširovaniu buržoáznej demokracie, ktorá môže viesť k narušeniu stability existujúcej spoločnosti. Pre „novú“ ľavicu je pritom príznačné, že hoci sa sama kvalifikuje ako bojovníčka za slobodu a demokraciu, tak v jej programe nenájdeme požiadavku rozšírenia politickej slobody a demokracie aj do ekonomickej sféry života, čo by bol priamy útok na ekonomické základy buržoáznej spoločnosti a voči čomu by sa pravica iste rázne ohradila. Ale sféra ekonomického života je mimo horizont „novej“ ľavice.

Pojem politického stredu

Zmena obsahu pojmu ľavice však neušetrila ani tretieho člena klasickej schémy, t. j. centristov. Centristi boli tradične predstavitelia politiky, ktorí uplatňovali zmes pravicových tak aj ľavicových politických krokov s cieľom uchovať určitú stabilnú rovnováhu existujúceho ekonomicko-politického systému. Podstatný problém centrizmu spočíva v tom, že v podmienkach spoločnosti rozdelenej na antagonistické triedy, teda napríklad v podmienkach buržoáznej spoločnosti, skutočná politika centrizmu, t. j. politika, ktorá by obhajovala súčasne v rovnakej miere vzájomne antagonistické záujmy ako súkromného kapitálu, tak aj námezdnej pracovnej sily nie je možná.

Pojem centrizmu tak vo svojom nominálnom názve zahaľuje svoju politickú podstatu, ktorou je obhajoba daného spoločenského systému. Svojím názvom „centrizmus“ vyjadruje politiku, ktorá nie je na strane ani jedného protikladu, či pravého alebo ľavého, ale je politikou pohybujúcou sa medzi uvedenými protikladmi, čo však v daných ekonomických pomeroch nie je možné. Preto centrizmus svojím názvom zastiera podstatu svojej politiky.

Centristická politika sa neosvedčila ani v podobe politiky presadzujúcej tzv. tretiu cestu budovania novej spoločnosti, ktorá mala prekonať kapitalizmus, ale tak, že sa vybuduje spoločnosť, kde by boli oba antagonistické protiklady uchované vo vzájomnej harmónii.

Rozvoj Číny by tu mohol byť určitým príkladom. Ale aj v jej prípade je dôležité si uvedomiť, že rozvoj súkromného podnikania je len jednou časťou celkového ekonomického systému, ktorý je celý regulovaný politikou Komunistickej strany Číny. To znamená, že tam, kde je to pre rozvoj spoločnosti výhodnejšie a efektívnejšie, sa umožňuje štátom regulovaný rozvoj súkromného podnikania. Takáto forma regulovaného ekonomického rozvoja spoločnosti prostredníctvom súkromného kapitálu však nemôže byť trvalou formou, pretože rozvoj súkromného kapitálu sa môže realizovať len na úkor obmedzovania rozvoja námezdnej pracovnej sily. Takže na určitom stupni sa súkromné podnikanie prejaví ako brzda či obmedzenie rozvoja pracovnej sily.

Na uvedenom základe tak možno konštatovať, že pojem centrizmu nevyjadruje podstatu politického subjektu, ale len pragmatickú stránku jeho politiky zameranú na uchovanie stability existujúceho systému. V podmienkach kapitalizmu je politika centrizmu vo svojej podstate politikou obhajoby kapitalizmu, ktorá pre jeho stabilitu neváha realizovať aj niektoré ľavicové požiadavky. 

Pojem liberalizmu

Zmena pojmu ľavice, tak ako to ukazujú vyššie uvedené príspevky, zasiahla okrem iného aj pojem liberalizmu. Ten prechádzal vo svojej histórii rôznymi podobami. V 19. storočí sa k jeho pôvodnému obsahu, t. j. k ochrane súkromného vlastníctva, slobodného podnikania a slobodného trhu postupne pripojili predovšetkým idey ľudských práv, všeobecného volebného práva a demokracie. Približne v 70. rokoch minulého storočia sa liberalizmus rozčlenil na neoliberalizmus a tzv. „ľavicový“ či sociálny liberalizmus.

Bol to predovšetkým F. A. Hayek, ktorý sa ostro postavil proti rozšírenej praxi zásahov štátu do ekonomiky, zdedenej ešte z čias druhej svetovej vojny a orientovanej na budovanie tzv. welfare state. V rozsiahlych štátnych zásahoch do ekonomickej sféry videl nebezpečenstvo vzniku plánovaného hospodárstva, socializmu a zániku slobodného trhu. Preto požadoval návrat k ekonomickým základom liberalizmu, t. j. návrat k obhajobe vlády súkromného vlastníctva, slobody podnikania a slobodného trhu, do ktorých štát zasahuje čo najmenej. Obsahom pojmu neoliberalizmu tak nie je nový liberalizmus, ako by to naznačovalo jeho meno, ale liberalizmus 19. storočia.

Vo vzťahu k nástupu neoliberalizmu na politickú scénu je zaujímavé, že v roku 1971 uverejnil J. Rawls svoju prácu Teória spravodlivosti, v ktorej obhajoval a zdôvodňoval nutnosť zásahov štátu do ekonomiky v záujme sociálne najslabších skupín. Jeho teoretický koncept spravodlivej spoločnosti však nebol svetovými politickými silami akceptovaný. Naopak, svetoví politici, predovšetkým M. Thatcherová a R. Reagan akceptovali princípy neoliberalizmu formulované predovšetkým v Hayekovej trojdielnej práci Právo, zákonodarstvo a sloboda, ktorej prvý diel vyšiel v roku 1973 a posledný v roku 1979, teda v roku nástupu M. Thatcherovej do funkcie premiérky.

Liberáli, ktorí sa nestotožnili s neoliberálnou ideou štátu ako „nočného strážnika“, pretože bez silného štátu nie je možná ochrana ľudských práv, realizácia sociálnej spravodlivosti opierajúcej sa o prerozdeľovanie spoločenských produktov a podobne, dnes tvoria zmes sociálnych či „ľavicových“ liberálov alebo progresivistov, ktorí čo nevidieť premenia ľubovoľný nárok indivídua na všeobecné ľudské právo.

Výraz sociálni liberáli je korektný a vyjadruje snahu niektorých liberálov dodať kapitalizmu spravodlivejšiu formu prostredníctvom prerozdeľovania spoločenského bohatstva, tak ako to navrhoval napríklad J. Rawls vo svoje práci Teória spravodlivosti.

Pokiaľ pojem ľavice redukujeme len na boj za sociálne práva občanov, ako je to dnes bežné, tak uvedenú skupinu je možné nazvať aj ľavicovými liberálmi. Ale v takom prípade je potrebné si uvedomiť vnútornú protikladnosť tohto pojmu. Rozpor spočíva v tom, že na jednej strane títo liberáli bojujú za sociálne práva občanov, za individuálnu slobodu a demokraciu, ale tieto práva obhajujú len po „prah“ súkromného podniku, len k „dverám“, za ktorými vládne súkromný kapitál. To, že za týmto dverami sa pracujúci menia na moderných otrokov súkromného záujmu zbavených slobody a demokracie ich nijako zvlášť netrápi.

Je to spôsobené predovšetkým tým, že namiesto skutočnej reality akceptujú ilúziu „čistej“ občianskej spoločnosti rovných indivíduí, pričom ekonomická nerovnosť je pre nich len vecou technickej organizácie produkcie a rozdeľovania tovarov, a nie dôsledkom súkromno-vlastníckych ekonomických vzťahov. Z vecného hľadiska tak výraz ľavicový liberál označuje politika, ktorý obhajuje politické slobody občanov a súčasne aj ich ekonomickú porobu a neslobodu na strane druhej. Ľavicový liberál je teda skôr pravo-ľavým liberálom.

Sociálny či „ľavicový“ liberalizmus sa často označuje výrazom neomarxizmus, čím sa chce naznačiť, že idey a aktivity progresivistov sú pokračovaním ideí K. Marxa. Nič nie je ďalej od skutočnosti. Výraz „neomarxizmus“ braný z hľadiska jeho obsahu či podstaty je odmietnutím základných princípov marxizmu a vo svojej podstate je to jedna z foriem antimarxizmu, a nie nového marxizmu. Koniec koncov analytický článok o spolupráci predstaviteľov Frankfurtskej školy, t. j. predstaviteľov neomarxizmu s CIA len dokresľuje antimarxistickú povahu danej školy.

Pojem „extrémneho centrizmu“

V rámci vyššie uvedenej diskusie sa značná pozornosť venuje aj tzv. extrémnemu centrizmu. Ak sa pozrieme na výraz „extrémny centrizmus“ z hľadiska jeho logickej povahy, tak celkom iste ide o „contradictio in adjecto“, pretože pojem centra či stredu vylučuje zo svojho obsahu extrémy, ktoré sa nachádzajú mimo stred či centrum. Samotný stred je práve stredom extrémov, a preto nemôže byť sám extrémom.

Chmelár použil uvedený pojem najmä vo svojich príspevkoch O extrémnych centristoch, ktorí neznášajú alternatívya Najväčším nepriateľom demokracie je dnes extrémny centrizmus“. V závere druhého príspevku podáva základnú charakteristiku pojmu „extrémneho centrizmu“. „Extrémny centrizmus je vďaka svojej mocenskej sile najväčšou hrozbou pre súčasnú demokraciu. Jeho diskurz je diskurzom cenzúry, netolerancie a neslobody, jeho politika je politikou ovládania, zastrašovania a nátlaku, ignorujúc tak všetky demokratické pravidlá. Ak sa tomuto zhubnému trendu nevzoprieme, budú sa čoskoro všetky odlišné názory svojvoľne odsudzovať ako hoaxy, alternatívy sa budú odmietať ako prejavy populizmu a nositelia zmien budú prenasledovaní ako extrémisti.“

Z uvedenej stručnej charakteristiky plynie, že pojem centra sa tu nechápe ako stred medzi extrémami, ale ako mocenská pozícia, ktorá odlišné názory a politiky označuje ako extrémne a prakticky sa snaží o ich likvidáciu. Z vecného hľadiska je pozícia „extrémneho centrizmu“ pozíciou obyčajného rozdielu medzi inými rozdielmi. Ale z mocensko-politického hľadiska, si „obyčajný“ rozdiel medzi inými rozdielmi namýšľa, že on predstavuje nejaký stred či normu a všetky ostatné odlišné názory sú kvalifikované ako extrémne. Z faktu, že nejaká strana či politická skupina označuje pozície svojich odporcov ako extrémistické a svoje pozície za „normálne“ nijako neplynie, že ich vlastná pozícia je „centristická“.

Z uvedenej argumentácie Chmelára preto nie je celkom jasné, prečo mocenskú politickú pozíciu, ktorá ohrozuje buržoáznu individuálnu slobodu a demokraciu v mene upevnenia svojej vlastnej moci nazýva centrizmom, keď podľa charakteristiky zdôrazňujúcej ohrozovanie buržoáznych individuálnych ľudských práva a demokracie pri súčasnej obhajobe existujúcej ekonomickej základne súkromného vlastníctva ide zjavne o pravicový extrémizmus.

Ak by sme si zobrali na pomoc prácu Extreme Centre: A Warning od autora Tariqa Aliho, ktorého spomína aj Chmelár, tak pojem extrémneho centrizmu je vlastne výsledkom mylného hodnotenia politickej situácie najmä v Anglicku. Tariq totiž zavádza pojem extrémneho centrizmu na základe domnienky, že ak po páde Berlínskeho múra a víťaznej ceste kapitalizmu sa strany sociálnej demokracie „rozhodli spáchať samovraždu“, tak tým došlo k zániku ľavice. V podmienkach Anglicka pôvodná Labour Party fakticky prestala obhajovať záujmy pracujúcich a tak sa z parlamentnej politiky vytratil boj medzi pravicou a ľavicou, t. j. existujúce strany už nie je možné kvalifikovať ako ľavicové či pravicové a tak je možné ich označiť za centristické. Tariq však pri tejto charakteristike prehliada, že ak z oficiálnej či parlamentnej politiky vypadla skutočná ľavica, tak ostávajúca pravicová politika sa nezmenila na centristickú, ale sa premenila na dominujúcu pravicovú politiku.

Záver

Na základe vyššie uvedených poznámok k premenám niektorých politických pojmov je potrebné zdôrazniť najmä to, že zmeny v politologických pojmoch, ak nie sú teoretickou reflexiou podstatných, ale len náhodných, nepodstatných zmien spoločenskej skutočnosti, ich následná akceptácia spoločenským vedomím vedie k tomu, že človek svojím poznaním, svetlom svojho rozumu vidí realitu, ktorá nie je identická s objektívnou realitou. A preto aj vysvetľovanie reality pomocou daných pojmov realitu skôr zatemňuje, než objasňuje.

Napríklad obsahová zmena pojmu ľavice predpokladá, že vykorisťovaná námezdná pracovná sila, t. j. trieda proletariátu tu už fakticky nie je, alebo sa tak zmenila, že už nemá záujem o revolučnú premenu spoločnosti. Drulák napríklad konštatuje, že vykorisťovatelia sa „transnacionalizovali“, vykorisťovaní sa rozptýlili po spoločnosti a dominantná ekonomická aktivita prešla do služieb, čo si vyžaduje nový ľavicový program.  

Ak si zoberieme údaje Štatistickej ročenky Slovenskej republiky 2020, tak z celkového počtu 2 583700 pracujúcich bolo v súkromnom sektore zamestnaných 1 499 700 pracujúcich, čo predstavuje 58 % z celkového počtu pracujúcich. Teda približne 58 % pracujúcich je v našej ekonomike vykorisťovaných, t. j. musia časť svojej práce bezodplatne prenechať súkromníkovi len preto, že je vlastníkom výrobných prostriedkov, na ktorých pracovali. Teda antagonistický rozpor medzi „transnacionálnymi“ vykorisťovateľmi, ktorí sa obohacujú na úkor vykorisťovaných a „rozptýlenou“ pracovnou silou tu naďalej existuje, čoho dôkazom sú nielen každoročné boje námezdne pracujúcich o výšku svojej mzdy, ale aj neustále sa prehlbujúce majetkové rozdiely medzi triedami v spoločnosti. Preto tu naďalej existuje, aj keď zatiaľ len v potenciálnej forme, možnosť obnovy triednej ľavicovej politiky, ktorá opätovne postaví do centra politickej skutočnosti nutnosť boja za spoločnosť zbavenú vykorisťovania pracujúcich súkromným kapitálom.

Fakt, že nielen u nás, ale aj v iných kapitalistických krajinách nie je objektívny rozpor medzi súkromným kapitálom a námezdnou prácou reflektovaný v politickom vedomí pracujúcich ako významný politický fakt, ktorý by determinoval ich politické rozhodnutia, je dôsledkom rozmanitých okolností. Z nich by som zdôraznil predovšetkým fakt, že dnes už súkromný kapitál nedominuje len v ekonomickej sfére, ale aj vo sfére verejného diskurzu prostredníctvom vlastníctva väčšiny médií, vo sfére kultúry, vo sfére vedeckého výskumu prostredníctvom grantov ako aj vo výchovnej a vzdelávacej politike mladej generácie. Tu všade vynakladá súkromný kapitál prostredníctvom svojich ideologických predstaviteľov veľké úsilie na to, aby hocijaký bezvýznamný rozdiel v živote rôznych skupín obyvateľstva premenili div nie na otázku života a smrti celej spoločnosti, a to len preto, aby zakryli podstatnú príčinu skutočne vážnych nedostatkov existujúcej spoločnosti.

Avšak dnešné narastajúce sociálno-ekonomické a politické problémy, ktoré buržoázna spoločnosť nie je schopná riešiť, môžu v relatívne krátkom historickom čase opätovne prebudiť vo vedomí pracujúcich potenciálny význam základného rozporu buržoáznej spoločnosti pre ich vlastný život a tak nastoliť pred spoločnosť otázku potreby budovania novej spravodlivej spoločnosti nielen v aktuálne akademickej forme, ale aj v aktuálnej politicko-praktickej forme.

(Celkovo 349 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter