Politika ako ovládanie

Politici sa primárne grupujú spomedzi takých typov ľudí, ktorí rozmýšľajú hlavne (alebo dokonca výlučne) o tom, ako ovládať a ovládnuť druhých. Ako riadiť ich životy, dirigovať ich, manipulovať, predpisovať im pravidlá a normy, nútiť ich k takému či onakému správaniu a vnucovať im určitý spôsob života cez ovládnutie ich životných podmienok. Mať nad druhými moc – to je ich vášeň, v tom sa vyžívajú. V tom vidia najvyšší účel svojej existencie, jadro ľudského života. Druhý človek však – až na výlučný okruh ich lokajov a podobne zmýšľajúcich kumpánov – nie je pre nich ničím, iba objektom ovládnutia, podriadenia, moci, ba likvidácie (pozri Hitler). Takýto politik kalkuluje s tým, ako a koľkých čo najviac ovládnuť, v čom vidí svoju existenčnú výhodu alebo dokonca istotu, že sám sa nestane predmetom ovládnutia. Ovládanie človeka človekom je podstatou politiky bez ohľadu na to, na aké ciele sa používa. Takýto politik je, samozrejme, schopný tvrdiť, že tí druhí práve toto ovládanie potrebujú, pretože inak by nevedeli žiť alebo spoločnosť by bez toho skolabovala. Hoci vedomie vlastnej dôležitosti politikov vôbec nemusí byť len falošné či predstierané. Môže byť napríklad výsledkom „aristokratickej výchovy“, podľa ktorej sa ľudia prirodzene delia na „panské“ a „otrocké“ duše, teda že vždy boli, sú a budú na jednej strane ovládaní a na druhej strane tí, čo ovládajú. Podľa toho tu vždy musia byť tí, čo rozhodujú a tí, čo rozhodnutia vykonávajú; tí, čo „rozkazujú“, a tí, čo „poslúchajú“. Musí tu byť „silná ruka“ či „jedna hlava“, „pevné vedenie“ alebo „riadiace centrum“, ktoré má všetko „pod kontrolou“.

Druhým – zdalo by sa, že tým lepším – prípadom politikov sú ľudia, ktorí sa zasa zaoberajú len (alebo prevažne) tým, ako čeliť tým prvým, ako sa pred nimi brániť a nedať sa ovládnuť. Teda bojovať s nimi hoc aj na život a na smrť. Pretože podľa mnohých z nich je ovládanie človeka človekom neoprávnené, ničím nezdôvodnené, ba je to tá najväčšia nespravodlivosť a zlo. Žiadny človek tu totiž nie je na to, aby ovládal druhého, ani aby sa ním nechal ovládať. Politika sa potom stáva bojom proti ovládaniu a ovládateľom, bojom za zbavenie sa okov, za slobodu. Žiaľ, paradox dejín spočíva aj v tom, že mnohí takíto bojovníci proti ovládaniu usilujú len o to, aby sa sami dostali do pozície ovládateľov. A ďalší, keď svoj boj vybojujú, zmenia sa na rovnakých alebo ešte krutejších ovládateľov. Zdá sa, že v tom spočíva doterajšie „prekliatie“ politiky: buď jedni ovládajú druhých, alebo naopak. Pre oba typy politikov je sila a demonštrácia sily to hlavné a prvoradé. O tom, kto bude ovládať – vládnuť, rozhodovať, určovať životy veľkých skupín ľudí – rozhoduje v konečnom dôsledku taká či onaká sila. Prvoradým cieľom politikov ako „ovládateľov“ je potom vytvorenie takej sily, ktorá bude rozhodujúca, najväčšia a neporaziteľná, na ktorú si nikto netrúfne a pred ktorou každý cúvne. Sila, ktorou môžu ovládnuť čiže kontrolovať každého.

Nástrojov a prostriedkov na ovládanie človeka človekom je viacero, ale v dejinách sa „osvedčili“ najmä tieto tri: 1. Hrubá fyzická sila a násilie, resp. hrozba takouto silou; 2. Majetok a vlastníctvo, dnes najmä finančné; 3. Inštitucionálna a normatívna moc, zvlášť zvrchovaná, štátna. Prvé dve sú formami skôr tzv. tvrdej moci, tretia tenduje viac k formám tzv. mäkkej moci. Kľúčové pre všetky je však jedno – ovládnutie myslenia a cítenia ľudí, teda toho, čo je pre ich život najdôležitejšie a čím sa riadia: ich presvedčenia, názory, postoje, emócie, hodnoty a hodnotenia. Ovládať človeka efektívne znamená nájsť cestu k tomu, čo určuje jeho konanie, „vstúpiť“ mu do vedomia i svedomia, ovplyvňovať jeho praktické voľby (vôbec nie iba politické) a vzťahy so svetom a najmä s druhými ľuďmi. Z tohto hľadiska je súčasná situácia bezprecedentná. Nikdy predtým v dejinách nebolo myslenie a konanie človeka pod takým kardinálnym a masovým tlakom informačných technológií a médií. Možnosti ovládania – nielen politického, ale politického tým viac – sa astronomicky znásobili. Preto sa silnými hráčmi na poli politiky stali médiá, tradičné aj „nové“ (internet a tzv. sociálne siete) práve v snahe o ovládnutie myslenia, cítenia a konania ľudí. Politiku v zmysle zápasu o ovládnutie občanov i štátu dnes už nerobia len tradičné politické subjekty (strany a hnutia), ale viac či menej otvorene alebo skryto aj samotné médiá alebo prostredníctvom nich tie subjekty, ktoré ich ovládajú. To je nová situácia, s ktorou sa musí vyrovnávať celá politická sféra.  

V kontraste k tomu – a vôbec nie nejakým zázrakom – vždy existovali a existujú ľudia, ktorí nechcú nikoho ovládať, ani bojovať proti ovládateľom. Chcú len dobre a dôstojne žiť, väčšina z nich „užívať“ si život na mnohoraký spôsob, a niektorí aj niečo tvoriť nielen pre seba, ale aj pre druhých. Majú zásadný problém pochopiť, odkiaľ sa berie túžba človeka ovládať druhých, ale najmä túto túžbu schvaľovať a podporovať. Jednoducho, neprišli na svet bojovať, ale žiť a tvoriť. Načo by inak boli na svete filozofi ako Platón či Kant i ďalší, spisovatelia ako Balzac či Hemingway i ďalší, skladatelia ako Mozart a Haydn i ďalší, hudobníci ako Lennon a Mercury i ďalší, maliari ako van Gogh a Levitan i ďalší? Načo a pre koho by tvorili svoje diela? Načo vôbec ľudstvo vytvára civilizáciu, keď ju potom nevie udržať, ba samo ju rúca? (Téma cyklov a „zákonitostí“ zániku civilizácií je, pravdaže, na inú úvahu.)

Vyzerá to tak, že súčasný svet ovládli práve títo “ovládatelia”. Rozšírili sa ako pliaga a do vedomia ľudí zasiali predstavu, že politika je len ovládanie človeka človekom (národa národom, štátu štátom). Pre moju povojnovú generáciu je toto absolútne šokujúca situácia. Nikdy sme nemysleli na to a neboli sme ani vychovávaní v tom, aby sme niekoho ovládali alebo sa museli brániť proti ovládateľom. Teraz sme sa dožili takejto reality. Mali by sme sa vraj už konečne zobudiť z nejakých divných snov a začať chápať, že nielen politika, ale život vôbec je boj – boj o prežitie. O presadenie samých seba, a ak to nejde inak, tak hoci aj za každú cenu a na úkor hocikoho, bezohľadne. Lebo údajne najlepšia cesta k „najlepšiemu“ životu je ovládnutie tých druhých, aby slúžili mojim (našim) cieľom a chúťkam. Ak takouto cestou sa má dosahovať „pokrok“ aj naďalej – pretože takto sa dosahoval väčšinou doteraz –, tak ľudstvo nikam nepokročilo a ani nepokročí.

SÚVISIACE:
Emil Višňovský: Politika ako demonštrácia sily