Človek chce pochopiť svet, v ktorom sa ocitol (hoci možno pripustiť, že nie všetci o to usilujú rovnako). Totiž ten, kto nechápe svet, v ktorom žije, riskuje, že sa v ňom stratí. Ba nielen to. Nepochopenie alebo zlé, nesprávne pochopenie vedie k zlému a nesprávnemu konaniu, k omylom, ktoré môžu byť niekedy fatálne. Nie je teda pochopenie ako pochopenie. Najmä keď náš ľudský svet stojí na tom správnom a vzájomnom pochopení. Takže ten, kto niečo nechápe alebo chápe to zle, môže byť nielen nešťastný, ale aj nebezpečný.
Samozrejme, ako odlíšiť správne pochopenie od nesprávneho, je problém. Zvlášť ak platí, že každý (okrem „rodených“ alebo poučených skeptikov) má prirodzený sklon považovať to svoje pochopenie sveta či udalostí za najlepšie a jediné správne. Existujú však spôsoby, ako svoje pochopenie preverovať alebo dokonca vylepšovať, rozvíjať, nielen sa ho dogmaticky držať, ak už sme k nemu dospeli. Prvým z týchto spôsobov je zachovávať si to, čo voláme „zdravý rozum“ (aj keď ho nemusíme vedieť presne definovať) a používať ho samostatne a rozvážne. Druhým je vnímať, aké pochopenie napríklad tých istých udalostí majú druhí ľudia, a nebáť sa s nimi diskutovať či konfrontovať. Tretím je všímať si, k akým činom a dôsledkom nás naše pochopenie vedie, čo spôsobuje nám samým alebo aj druhým ľuďom. Tak zistíme, či sa vo svojom chápaní sveta mýlime, alebo nie.
Osobitnú potrebu má človek pochopiť dianie, ktoré ho ohrozuje, ktoré je proti jeho rozumu, proti všetkému, čo považuje za prirodzené, normálne a dobré, proti životu, ba až pudu sebazáchovy. Takýmto dianím je bezpochyby to najhoršie, čo sa môže ľuďom stať – vojna človeka proti človeku, respektíve už aj hrozba vojny. A všetko, čo s vojnou súvisí: zabíjanie, ničenie, hrôzy a útrapy, anihilácia života.
Už viac ako 1 000 dní sa zobúdzame do takéhoto sveta, v ktorom sa „za našimi humnami“ vedie takáto vojna. Každé ráno sa môžeme pýtať a pátrať po tom, čo nám prinesie. Za celý ten čas bolo len minimálne nádejí, že sa to konečne skončí a budeme si môcť vydýchnuť. Vždy sa objavil niekto, kto prilial nový olej do ohňa. A objavuje sa dodnes. (Súdny čitateľ si môže urobiť inventúru, kto to väčšinou bol a z ktorej strany.)
Každý, kto chce pochopiť vojnu na Ukrajine, mal by sa snažiť pochopiť všetkých aktérov, všetky strany konfliktu. A to ešte predtým, než začne niektorú z nich súdiť či stavať sa na jej stranu.
Ruská špeciálna vojenská operácia (ŠVO), začatá vo februári 2022, nepriniesla nič dobré. Nikomu. Nielen tomu, proti komu je priamo namierená, teda Ukrajine, ale ani tomu, kto ju vedie, teda Rusku. Rovnako však ani celému svetu a všetkým, čo s oboma priamymi aktérmi a ich konfliktom nemali a nemajú nič spoločné. Svet je odvtedy otrasený, zneistený, žije v permanentnom strachu, že vojnový požiar sa rozhorí ďalej do všetkých svetových strán. Celkom cynicky môžeme konštatovať, že tým priamym bojujúcim stranám je ten svet (teda my ostatní) „ukradnutý“. Sledujú si len svoje záujmy a ciele a podobajú sa na dvoch malých chlapcov, ktorí sa do seba zadrapili a ani jeden z nich nepopustí, kým nedosiahne svoje. Čo keby sme si aj my ostatní povedali, že ich vojna, ba aj oni sami, sú nám tiež „ukradnutí“ a nechali ich, nech „vyhrá silnejší“? Čo keby sme sa od nich odstrihli, odrezali a len ako diváci sa prizerali, ako to dopadne? – Nič také sa, samozrejme, nedeje a sotva aj môže diať. Žijeme v jednom, vzájomne prepojenom svete a nejde tu o súboj dvoch výrastkov na ich domácom políčku.
Pochopiť, prečo k nemu došlo, prečo sa politici znova uchýlili k riešeniu svojich problémov vojenskou silou, nie je ľahké, ale je to kľúčové. Ľahké to nie je preto, že človek je vystavený množstvu vplyvov, ktoré sú všelijaké, vrátane tých propagandisticých a manipulatívnych. A kľúčové to je preto, že vyznať sa v tom a pochopiť, o čo tu ide, je nevyhnutné pre to, aby sa s tým človek nejako vyrovnal a nepodliehal panike alebo tomu, čomu nechce podliehať.
Pre pochopenie čohokoľvek je dôležité pochopenie príčin. Prečo sa Rusko uchýlilo k tejto krajnosti? Za čo a proti čomu nasadilo svoju armádu zrejme v presvedčení, že je to nevyhnutný a správny krok? Môžeme mu to vyčítať, môžeme si myslieť, že to nemalo urobiť, že existovali iné riešenia a možnosti a že toto je chyba. Ale už sa stalo, čo sa neodstane. Už je to historický fakt. Sotva by sme si však mali myslieť, že to urobil niekto iracionálny alebo ten, kto chce ovládnuť svet či nebodaj ho zničiť. Teda niekto, kto berie celý svet ako kolektívneho nepriateľa. Každý môže vedieť, že ruská ŠVO je reakciou na situáciu na susednej Ukrajine minimálne od r. 2014 po tom, čo zlyhali predošlé nevojenské pokusy o riešenie a dohodu. Ten, kto to všetko neberie do úvahy, zrejme odmieta chápať, že Rusko (aj keby nepatrilo k najväčším štátom sveta), má svoje záujmy tak ako každý. Alebo odmieta chápať, že tieto záujmy môžu byť zdôvodené. A to predovšetkým záujmom o vlastnú bezpečnosť.
Povedzme to teda ešte raz priamo: záujmom Ruska je: 1. mať na svojej najdlhšej západnej hranici (s Ukrajinou) suseda bez prítomnosti vojsk NATO (dôvod demilitarizácie); 2. mať na svojej najdlhšej západnej hranici suseda, ktorý nie je militantný a rusofóbny (dôvod denacifikácie); 3. mať na svojej najdlhšej západnej hranici suseda, ktorý umožňuje dôstojný život početnej ruskej menšine (dôvod ochrany menšiny). Za akých podmienok sa dajú tieto dôvody Ruska pre ŠVO pochopiť? Alebo inak: kto by mal mať záujem ich pochopiť a prečo? Prípadne naopak – nepochopiť? Mohlo by byť jasné, že pochopenie, resp. nepochopenie týchto dôvodov závisí od postoja k ich nositeľovi, Rusku. Racionálny a realistický postoj, ktorý uznáva právo každého (nielen Ruska) na vyjadrenie a obhajobu vlastných záujmov, nehovoriac už o záujme o normálne susedské vzťahy medzi krajinami, by zrejme viedol skôr ku „kroteniu“ každého konfliktu. Opačný, iracionálny a nerealistický postoj k jeho opaku, teda vyhrocovaniu konfliktov.
Ak teda pochopíme a uznáme legitimitu záujmov Ruska o vlastnú bezpečnosť a o normálne susedské vzťahy s Ukrajinou, znamená to zároveň aj legitimitu vojenského zabezpečenia si týchto záujmov? Určite neznamená, nielen podľa medzinárodného práva, ale ani podľa filozofie politiky. Presadzovať svoje záujmy vojenskou silou útokom na územie druhého samostatného štátu, je krok z arzenálu tradičnej politiky minulosti. Je to pokračovanie v politike vojenskými prostriedkami tak, ako sa to dialo doteraz v celých ľudských dejinách, keď sa niekto silný a veľký z takých či onakých dôvodov rozhodol presadiť svoju vôľu na úkor niekoho druhého, menšieho a slabšieho. Je to prejav politickej arogancie (trúfalosti), ktorej sa obvykle dopúšťa ten, kto si verí, že toto je cesta na dosiahnutie jeho cieľov. Rozdiel, pravdaže, môže byť v tom, či je arogancia pre niekoho pravidlom v jeho politike, alebo skôr výnimkou, ku ktorej sa uchyľuje len v krajných prípadoch. Pochopiť, prečo sa k nej uchýlilo Rusko v roku 2022, znamená pochopiť oveľa viac, než o čom sa bežne píše a diskutuje už vyše dvoch rokov.
Keď sme povedali „a“, dopovedzme aj „b“: vychádzajme z toho, že každý politický subjekt má právo formovať a formulovať svoj vlastný záujem a následne si voliť prostriedky na jeho realizáciu. Ako sa dá potom pochopiť záujem druhej strany konfliktu – Ukrajiny? Tým záujmom zrejme už dávno pred rokom 2022 bola orientácia na Západ (jednej časti Ukrajiny už v 19. storočí), dnes teda orientácia na členstvo v Európskej únii. A keďže Západ sa za ostatných 30 rokov čím ďalej tým viac definoval aj prostredníctvom NATO, tak aj na členstvo v tomto vojenskom združení. Isté (nie všetky) ukrajinské politické kruhy dokonca mohli členstvo v NATO chápať ako bezpečnostnú garanciu proti Rusku (v priamom protiklade k tomu ako Rusko chápe svoju vlastnú bezpečnosť s neutrálnou Ukrajinou). Tým vznikol priamy spor nielen vnútri Ukrajiny, ale aj s Ruskom ako jej susedom, ktorý žiadna politická garnitúra na oboch stranách doteraz nedokázala vyriešiť mierovou cestou. Keď stroskotali všetky (minské) dohody a Rusko sa rozhodlo pre ŠVO, prvou a jedinou reakciou štátneho vedenia Ukrajiny bol – boj! Vojenský odpor, postavenie vojenskej sily proti vojenskej sile. Kto by to nechápal a kto by konal inak? Veď konať inak by znamenalo kapitulovať a podriadiť sa vojenskej sile nepriateľa.
Lenže tu sa celá „story“ nekončí. Každý už mohol začať chápať, že konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom prerástol lokálne hranice a stal sa medzinárodným (hoci skryto takým bol už od počiatku). Na každej strane pribudli aktéri, spojenci alebo aspoň podporovatelia rôzneho druhu. A to, čo každému udrie do očí, je masívna, bezvýhradná a oficiálna podpora Ukrajiny zo strany predovšetkým USA a na druhom mieste Európskej únie pod jednotnou zástavou NATO. Nie je to však len mediálna a propagandistická podpora, aká je v prípade vojny bežná a ktorej leitmotívom je obnovená generálna rusofóbia (na ktorú majú mnohí svoje vlastné dôvody, skutočné či primyslené, vytiahnuté z histórie alebo teraz výdatne „updatované“), ale priamo vojenská a finančná podpora s cieľom zosilňovať a vyrovnávať vojenské sily na fronte. Tým sa z ukrajinského „Dávida“, stojaceho proti ruskému „Goliášovi“, stáva niekto iný a z celej vojny medzinárodný konflikt na hranici globálneho. Mnohí už začali chápať, že tak ako mnohé lokálne konflikty v minulosti prerástli v niečo oveľa väčšie, vrátane oboch svetových vojen, to isté hrozí aj tu.
Nejde len o to, že „volanie do zbrane“ prezidenta Ukrajiny po celom svete je jeho snahou o vojenskú sebaobranu v túžbe nepodľahnúť veľkému protivníkovi a radšej „zahynúť v boji, byť porazený“, ani len o to, že týmto konaním ignoruje záujmy minimálne tej časti sveta, ktorá si želá mier, nie vojnu (vrátane značnej časti občanov svojej vlastnej krajiny!), a už vôbec nie 3. svetovú. Ide o to, ako pochopiť konanie jeho spojencov pod zástavou NATO, ktorí sa ani len v náznakoch nepokúsili zastaviť „agresora“, ako spoločne označujú Rusko, ani v začiatkoch jeho „agresie“, ani potom až dodnes. Naopak, svojou podporou vojenskej sily Ukrajiny dávali najavo – a aj to neustále opakujú vo svojej rétorike –, že v tejto vojne Ukrajina nesmie prehrať, že musí vyhrať ona, a nie Rusko, ktoré musí byť vojensky porazené. Naposledy to povedal britský premiér s odôvodnením, že „vojenská výhra Ruska by mala katastrofické dôsledky“. Situácia sa komplikuje ďalej, nebodaj pomaly obracia – Rusko musí čeliť útokom na vlastnom území. Znamená to, že pôvodný obranca prechádza do útoku a pôvodný útočník sa musí brániť? Posadnutosť vojenskou porážkou Ruska (oproti jeho pôvodnej intencii vojensky si zabezpečiť svoje záujmy) začína nadobúdať obludné rozmery. Znamená to, že po invázii do Kurskej oblasti a raketách dlhého doletu môžeme očakávať nástup pozemných síl USA, Británie a Francúzska?
Akékoľvek reči o vojenskej porážke Ruska v akomkoľvek vojenskom konflikte sú z kategórie totálnych bludov. Podobne, akékoľvek sny o ovládnutí alebo zničení Ruska – rovnako ako ďalších hegemónov, ako sú samotné USA alebo Čína – môžu svedčiť buď o úplnej strate zdravého rozumu, alebo o obludne zlých politických úmysloch. Toto, samozrejme, neznamená žiadnu obhajobu použitia vojenskej sily Ruskom proti Ukrajine či komukoľvek. To len indikuje, že politici pri moci sa musia dopracovať k inému obrazu sveta, a opustiť ten, ktorý stavia na vojne a vojenskej sile.
Ako teda chápať („čítať“) postup západných spojencov Ukrajiny? Nesporne sa dá pochopiť to, že sa postavili na jej stranu, pretože bola vojensky napadnutá, čo je v 21. storočí niečo na úrovni neslýchaného škandálu. Už oveľa menej sa dá pochopiť to, že najmä EÚ nezareagovala na ruskú ŠVO okamžitou snahou čo najskôr túto akciu zastaviť, situáciu upokojiť a zapojiť do jej riešenia diplomatické sily, ktoré by priniesli mier. To by totiž bola primeraná a EÚ dôstojná reakcia. Zrejme EÚ takéto sily, ale ani úmysly nemala. Dá sa pochopiť, ako je to možné? Dá, ak začneme chápať kontext angažovania sa USA v celom konflikte. O tom už boli napísané aj odvysielané všelijakými médiami litánie, stačí si položiť jedinú otázku: Komu táto vojna vyhovuje a kto z nej (finačne, aj keď v konečnom dôsledku nie politicky) profituje? Stačí študovať dejiny studenej vojny a to čo nastalo po nej, aby sme pochopili, že ide len o ďalšiu fázu už odvekého konfliktu medzi Východom a Západom, reprezentovaného USA a Ruskom. Že v tomto širšom kontexte ide aj o spor medzi veľmocami o hegemóniu vo svete, resp. o usporiadanie sveta po konci studenej vojny. Ide však aj o dôkaz toho, že každá strana sa riadi iným chápaním (obrazom) sveta, napr. USA unipolárnym, v ktorom existujú len USA ako jediná a najlepšia („vzorová“) krajina, ktorá určuje osudy všetkých podľa seba (ozaj, nevyriešilo by všetky problémy sveta, ak by sa všetky ostatné krajiny stali súčasťou USA…?), kým Rusko dospelo k multipolárnemu obrazu, v ktorom majú všetci právo na vlastný spôsob života (z čoho vôbec nevyplýva, že tým nevyhnutne konkurujú „americkému spôsobu života“, nebodaj ho ohrozujú…).
Politika v prípade Ukrajiny prešla do svojej najhoršej podoby – vojenskej a vojnovej. Politici sa sami „hrajú na vojakov“ alebo poslúchajú tých, čo ich z pozadia dirigujú a namiesto toho, aby politici smerovali k umlčaniu zbraní, čím ďalej, tým viac nimi „šermujú“ a stále vyhlasujú, ako sa na ne spoliehajú. A ak sa objaví politik, ktorý im jasne hovorí, že tento konflikt „nemá vojenské riešenie“, pretože žiadna strana nedosiahne takú vojenskú prevahu, aby porazila druhú (stav, ktorý sa dosiahol v dôsledku zapojenia síl NATO na strane Ukrajiny), tak takého politika jednoducho nepočúvajú, pokiaľ sa ho nesnažia hneď „odstaviť“. Je to tragédia európskej politiky, keď v nej dominujú tí, čo chápu svet ako „vojnové pole“ a každého, kto chápe politiku ako príležitosť pre tvorbu spoločného dobrého (mierového) sveta vidia hneď ako svojho nepriateľa. Vlastne, každý konflikt je plodom vzájomného nepochopenia.
13 Responses
K Emilovmu textu sa nemôžem nevyjadriť.
V prvom rade musím konštatovať, že napriek poučeniam o význame „správneho a nesprávneho chápania“ sveta, autor predkladá značne deformovaný pohľad na skutočnosť. Je to možno vyvolané tým, že mu nejde o pravdivé chápanie sveta, ale o správne chápanie, v čom je však podstatný rozdiel.
„Pravdivé“ chápanie sveta by sa muselo opierať o objektívnu realitu, o celý rad faktov a súvislostí, ktoré autor vo svojom texte opomína. „Správne“ chápanie je spojené s logikou myslenia, kde nejde o objektívnu pravdu ale o tzv. logickú pravdu, ktorej podstata spočíva v správnej forme usudzovania, v správnom postupe myslenia, ktorý je zhodný s platnými logickými formami. Teda správnosť myslenia je zhoda jeho formy s logicky platnou formou usudzovania.
Objektívna a logická pravda sa preto niekedy nezhodujú. Ak napríklad z premís, že každá ryba dýcha žiabrami a premisy, že veľryba je ryba usúdim, že veľryba a dýcha žiabrami, tak som usudzoval logicky správne aj keď záver nie je pravdivý.
Autor tvrdí, že „Ruská špeciálna vojenská operácia (ŠVO), začatá vo februári 2022, nepriniesla nič dobré. Nikomu. …. Svet je odvtedy otrasený, zneistený, žije v permanentnom strachu, že vojnový požiar sa rozhorí ďalej do všetkých svetových strán.“
Odhliadnem od toho, že svet bol už niekoľkokrát „otrasený, zneistený, žil v permanentnom strachu“ z obavy na koho opäť zaútočia Spojené štáty a rozpútajú v jeho krajine vojnu. Touto agresívnou politikou USA a NATO neboli „zneistení“ len tí, čo sa podriaďovali vôli USA.
Na uvedenom základe nie je pravda, že Špeciálna vojenská operácia „nepriniesla nikomu nič dobré“. Svetu prináša možnosť vymaniť sa spod nadvlády pravidiel, ktoré USA zaviedli na celom svete namiesto Charty OSN.
K otázke legitimity záujmov Ruska.
Autor píše, že „Ak teda pochopíme a uznáme legitimitu záujmov Ruska o vlastnú bezpečnosť a o normálne susedské vzťahy s Ukrajinou, znamená to zároveň aj legitimitu vojenského zabezpečenia si týchto záujmov? Určite neznamená, nielen podľa medzinárodného práva, ale ani podľa filozofie politiky. Presadzovať svoje záujmy vojenskou silou útokom na územie druhého samostatného štátu, je krok z arzenálu tradičnej politiky minulosti.“
Ak nechám stranou, podľa akej „filozofie politiky“ nie je možné brániť svoje záujmy vojensky, keď súčasne autor o niekoľko riadkov nižšie nijako neodsudzuje vojenský odpor Ukrajiny proti ŠVO, tak v danom texte autor narába nekorektne s pojmom záujmu.
Na počiatku textu hovorí o „legitímnych záujmoch Ruska“, ale v závere už tvrdí, že Rusko „Presadzuje svoje záujmy vojenskou silou útokom na územie samostatného štátu …“ Pointa je v tom, že Rusko nepresadzuje svoje „svojvoľné“ záujmy, ale vojensky bráni svoj bezpečnostný záujem garantovaný Chartou OSN, pretože všetky diplomatické cesty jeho uznania USA a NATO, 30. rokov nerešpektovali a stupňujúcim sa spôsobom (rozširovanie NATO) porušovali.
Autor sa v danom prípade drží empirického vnímania faktu zbaveného súvislostí s inými faktmi, t.j. vstupu ruských vojsk na územie Ukrajiny a z toho automaticky odvodzuje, že Rusko vojensky presadzuje svoj záujem, proti záujmu Ukrajiny, hoci vo svojej podstate bráni svoj záujem, plynúci z princípu rovnosti štátov obsiahnutý v Charte OSN, ktorý Ukrajina svojou snahou o vstup ako aj dlhodobou aktívnou spoluprácou s NATO porušovala a tým neustále ohrozovala bezpečnosť Ruska.
Autor tu nepochopiteľne prehliada fakt, že princíp rovnosti obsiahnutý v Charte OSN sa v plnej miere vzťahuje aj na bezpečnosť a znamená rovnú bezpečnosť všetkých krajín. Uvedený princíp bol explicitne potvrdený dvomi konferenciami OBSE, Paríž 1990, (V. Havel) a Istanbul (Charter for European Security, za Slovensko podpisoval R. Šuster), kde sa explicitne hovorí, že rovná bezpečnosť nemôže byť nahradená bezpečnostným systémom niekoľkých štátov, t.j. NATOm.
Z uvedeného pohľadu aj Slovensko fakticky svojím zotrvávaním v NATO porušujeme princíp Charty OSN, princíp, ktorý svojim podpisom potvrdil na konferencii v Istanbule aj náš prezident. Organizácia NATO je v jasnom rozpore s princípom bezpečnosti krajín a vojenský konflikt na Ukrajine je práve dôsledkom existencie NATO, vo svojej podstate agresívnej organizácie, ktorej jediným cieľom je od jej vzniku snaha podriadiť si Rusko.
Autor obhajuje vstup Ukrajiny do NATO tvrdením, že „každý politický subjekt má právo formovať a formulovať svoj vlastný záujem a následne si voliť prostriedky na jeho realizáciu.“ Lenže tak, ako v prípade individuálnej slobody, je každý viazaný vo svojom rozhodovaní platnými zákonmi, tak aj štáty sa môžu slobodne rozhodovať v rámci platného medzinárodného práva, ktoré sa zaviazali rešpektovať vstupom do OSN. Autor súčasne odhliadol od agresívnej podstaty NATO tvrdením, že „ Západ sa za ostatných 30 rokov čím ďalej tým viac definoval aj prostredníctvom NATO“, bez toho aby upozornil na rozpor s Chartou OSN ako aj dohovormi OBSE.
Teda Rusko „nepresadzuje“ nevnucuje svoj nejaký „súkromný“ či „svojvoľný“ záujem Ukrajine, ale proti agresívnemu záujmu Ukrajiny, plynúceho z jej snahy o vstupu do NATO a aktívnej vojenskej spolupráce s NATOm, Rusko bráni svoj bezpečnostný záujem spôsobom, ku ktorému bol prinútený diplomatickou hluchotou USA a jeho spojencov, včítane Ukrajiny.
Aj keď sa text autora, pána Višňovského, dobre číta, má to ducha filozofickej humanity, je to celé (v komplexnej spoločenskej praxi) inak. Celý konflikt v kauze Ukrajina od. r. 2014 (jeho korene skôr, niekedy od r. 2009) sa nedá krátko a zmysluplne vysvetľovať (len) politickými pojmami, kategóriami a úvahami bez ekonomických kategórii a ich funkčnej (materiálnej) a záujmovej primárnosti. Krátko a nahrubo povedané, (zas) ide len o peniaze, bohatsvo a moc. A teda o veľké peniaze. Bližšie povedané, ide o svetový obchod a ekonomickú moc, t. j. o ich ďalšiu budúcnosť. Kontaktný zraz unipolarity (US) a multipolarity v jednom konflikte je vzájomná zrážka primárne ekonomických záujmov a cieľov rôznych civilizačných formácií. Politika a vojna je toho len „vonkajším javiskom“.
Čo sa týka politických vodcov vo vedení EÚ (v ére Uršuly), to sú presne tie politické figúrky (na úrovni kvality politických šmejdov), ktoré „řádia“ a verejnosť nevie, koho vlastne zastupujú, verejnosť len cíti, že to celé ide k čomusi nenormálnemu a zlému? Určite idú proti ekonomickým záujmom EÚ, proti vlastným záujmom národných firiem a občanov EÚ. Už spôsobili negatívny systémový zvrat vo fungovaní a vývoji ekonomiky EˇU. Spôsobili ekonomickú depresiu vo vážnych rozmeroch. Nastúpil neprirodzený proces straty výkonnosti a efektivity ekonomiky a obchodu krajín a EÚ ako celku. Príčinné faktory iracionálneho zvyšovania cien vstupov do výrobných procesov salo svoje zlé (plané). Predsa muselo byť politickým „vodcom“ EU jasné (alebo že by nebolo jasné ?), že ak zasiahnu do ekonomickej základne EÚ a prispejú politickými metódami a opatreniami k revolučným zmenám v importe a exporte EÚ vo vzťahoch s Ruskou federáciou, tak končí (skončí) éra rozumného obchodu s dobrými a efektívnymi cenami k iracionálnemu obchodovaniu s energiami s výrazne vyššími cenami, a že to sa prenesie do cenotvorby ekonomickej produkcie EÚ. Zákonitým dôsledkom toho nemôže byť a nebude nič iné ako zdraženie nákladov ekonomickej produkcie, najprv tlak na zníženie jej ziskovosti (zisk ako zdroj pre budúce investície) a operatívnou záchranou bude zvyšovanie cien s celoplošným inflačným dopadom. Vonkajším (negatívnym) efektom bude otras a strata konkurencieschopnosti. V takto nepriaznivo a „nepriateľsky“ preladenom ekonomickom prostredí veľké tradičné i progresívne stredné kontinentálne firmy Nemecka a aj ďalších krajín hľadajú svoju záchranu útekom z neprirodzene zoskratovaného a znepriateleného neprosperitívneho prostredia. V skratke povedané, EÚ rozbila svoju ekonomickú konjunktúru nie v dôsledku svojho zlyhania v konkurenčnom zápase na voľnom svetovom konkurenčnom ekonomickom trhu, ale (paradoxálne) zvnútra a (vlastnými) politickými prostriedkami (nástrojmi). Politika domiešala ekonomiku z prosperity do krízovej depresie. Pragmatické riešenie ekonomických subjektov ako z tejto abnormálnej situácie – sťahujú sa preč za hranice EÚ, aj do USA. Zrazu je výhodnejšie pre aktérov na svetovom trhu preniesť svoju výrobu z EÚ do USA, kde sú lacnejšie energie (ako dôležitý nákladový a cenotvorný vstup). Takže vodcovia EÚ spôsobili katarziu vlastnej ekonomiky a obchodu vo svetovom meradle s dopadom do vnútra krajín EÚ. Vzniká logická otázka: je to normálne a má to zostať len tak bez trestu (nepotrestané) a vysvetľovať sa na verejnosti len tak benevolentne (v rámcoch tzv. politickej korektnosti), že oni riskujú „politicky“, že zožnú verejnú nepriazeň a už nebudú zvolení v ďalšej budúcnosti do politických funkcií ?!? To vari má byť ich adekvátny a dostatočný trest? V praxi je to nič iné než alibistická bezadresná nezodpovednosť ?!? „Vyvinenie“ z čohokoľvek. To protirečí zdravému ľudskému rozumu i pudu sebazáchovy (občianskej) ľudskej spoločnosti. Keď niekto tak rázne a zásadne poškodí ľudskú spoločnosť, nemôže a nesmie sa mu „nič nestať“, tak potom každý „spratek“ v politike bude si odvážne a neviazane dovoľovať („řádit“), natropí obrovské hospodárske škody alebo sa prepožičia cudzím záujmom, a to všetko si až s drzosťou dovolí dovolí, pretože je pod ochranou „beztrestnosti“. Zodpovedať akože „politicky“ je potom už len prázdna rétorická fráza (nič neznamenajúca) oproti faktu veľkých materiálnych škôd.
Politici musia byť nutne previazaní s ekonomikou (lebo ak jej nerozumejú, nemajú čo v politike robiť) – ale s tou autenticky domácou a autenticky „proeurópskou“ – a nie s tou „Zaoceánskou“ (!). Súčasní vodcovia EÚ (vládnuci v deštrukčnej ére Uršuly) sú evidentne viac previazaní s tou „Zaoceánskou“ politikou a ekonomikou a nereprezentujú a ani nesledujú autentické záujmy EÚ. Sú „škodnou v revíry“ a revír je už z toho chorý. Následky už sú a ďalšie prídu. EÚ sa stala ako organizované spoločenstvo veľkým nekontrolovateľným molochom a nie je známe ani isté, kto tento moloch naviguje a kormidluje a v koho konkrétnych záujmoch. Preto sa niektoré národné politické reprezentácie (napr. Maďarska a Slovenska) začínajú výraznejšie dištancovať od takéhoto spôsobu a štýlu vládnutia v EÚ, ktorého trend a výsledok je deštrukcia, úpadok a falošné maľovanie sveta.
Vlado, ďakujem za reakciu, ktorá je vlastne samostatným článkom (reagovať konkrétne by znamenalo napísať ďalší článok) a ktorá je pre mňa dôkazom, že chápanie sveta človekom, dokonca aj tých istých udalostí, je ešte oveľa zložitejšie, pretože vždy vychádza z nejakých pozícií, hľadísk, stanovísk, zámerov (intencií), áno, aj záujmov a všelijakých vplyvov, ktoré človek zohľadňuje alebo nie. Nie je to vždy len „čistý“ záujem o „objektívnu pravdu“ (o otázke pravdivosti, nielen správnosti chápania sveta môžeme tiež usporiadať samostatnú diskusiu alebo konferenciu). A z týchto pozícií a hľadísk potom človek posudzuje aj chápanie („obraz“, interpretáciu) čohokoľvek, s ktorým sa stretáva a ktoré mu predkladá druhý človek. Preto pri vyjadrovaní svojho chápania sveta či udalostí, na ktoré má každý človek právo, môže dôjsť aj k nepresnostiam a nedorozumeniam, ale práve na to je dobrá otvorená diskusia, aby si ľudia objasnili svoje chápania sveta v ich vzájomnej výmene. Takže ďalším krokom v tejto výmene môže byť vyjasňovanie si práve tých pozícií a hľadísk. Každý, kto prezentuje svoje chápanie v podobe nejakého textu (vystúpenia, prejavu, článku atď.) dúfa, ba má zodpovednosť za to, aby jeho/jej pozícia a hľadiská boli jasné a správne vyjadrené. Negarantuje to však, že sa tak stane, pretože ktokoľvek druhý ho/ju môže pochopiť inak, pretože každý chápe zo svojej pozície, hľadiska atď. Preto je dobrá ďalšia otvorená výmena stanovísk atď. Takže pokiaľ ide moju pozíciu, dúfam, že je v tomto mojom texte (aj iných) zrejmá: je to pozícia filozofie mieru a filozofie takej politiky, ktorá vedie k nemu a k svetu, v ktorom sa dá a má cenu žiť, pretože ľudia sa navzájom chápu, uznávajú, kooperujú atď. (naše chápanie sveta vždy vedie k nejakému konaniu). Možno je to idealistická filozofia politiky, v ktorej vojna ako nástroj nemá miesto, ale myslím, že správna (neviem, či „pravdivá“). Tvoju pozíciu „čítam“ ako „radikálnu“, podľa ktorej jedinú a celú „pravdu“ má Rusko so všetkým, čo koná, a na totálnom „omyle“ je zlý a agresívny Západ, ktorý to všetko vyvolal (ruská „agresia“ je teda len reakciou na agresivitu Západu a NATO). Respektíve je to totálne „pomýlená“ Ukrajina (či niektoré jej politické sily), ktorá nevie, „kde je sever“, nevie, kto a k čomu ju manipuluje, nevie „správne“ formulovať svoje záujmy a dala sa na cestu sebadeštrukcie a samovraždy. No a zrejme nevie ani to, že v tomto bezhlavom ničivom konflikte s Ruskom ohrozuje celý svet. A vie to Západ? Vie to Rusko? V ich prípade možno nejde ani tak o to, či to vedia (zrejme áno), ale o to, čo „chcú“. Chcú tiež ako veľmoci obhajovať a presadzovať svoje záujmy, na čo podľa „mojej filozofie“ majú právo. Podľa tej istej filozofie však nemajú právo tieto záujmy obhajovať presadzovať vojensky a tak, že to povedie k deštrukcii celého sveta v globálnej vojne. A takisto a vôbec nie v poslednom rade, treba sa pozrieť na to, čo je týmito záujmami, konkrétne Ruska a konkrétne Západu (USA a EÚ). Tieto záujmy treba kriticky analyzovať.
Môj predchádzajúci ekonomický exkurz mal poukázať na to, že kauza Ukrajina má skrytú (skrývanú) ekonomickú podstatu, že ide o zápas nad ovládaním surovinových zdrojov pre ekonomiku (technológie potrebujú vstupné suroviny), o veľký trhový priestor, ktorý dominuje veľkému územiu a veľkému počtu ľudí aj so Zauralskom až po Kamčatku a aj s vplyvom v susedstve s krajinami Strednej Ázie po Mongolsko a Čínu.
Ide aj o úlohu Európy. To sme sa v Európe nijako nepoučili ani po 2-ch Svetových vojnách v 20. Storočí (o čom sú vojny a komu slúžia) ?!? Európska únia je tiež hráčom na súčasnej svetovej scéne, ale nemá čo byť poslušným vazalom US, ani sa vazalsky chovať. EÚ sa má starať ako rozumný dospelý a svojprávny subjekt v prvom rade sama o seba a bez vonkajšej cudzej kurately US. EÚ dopadla ako dieťa a podriadený služobník vzdialených a cudzích Zaoceánskych záujmov a vplyvu, a nechala sa nekriticky a nerozumne (až hlúpo) vovliesť do tlačenia vojny na Ukrajine za peniaze občanov EÚ a na svoje plné riziko (ktoré EÚ vôbec nepotrebovala a je pre ňu zbytočné a ničím nekompenzované, alebo áno ?). US budú ešte viac potešené, keď to na Starom kontinente ešte viac zatrasie a Európa kľakne (pod určitou ruskou „odvetou“). Bude znova čas a priestor na nový Marshalov plán a na nové investície a zisky. A veď predsa o to (v praxi) reálne ide, nie o nejakú humanitu alebo filozófiu dejín a rozjímanie o akomsi „vzájomnom nepochopení“. Vojna nie je plodom vzájomného nepochopenia ale plodom praktického sváru (s materiálnou, ekonomickou podstatou),, že jeden chce získať čo má druhý a druhý sa bráni a nechce ma mu to dať. A tento proces zvratu nastal od r. 2000, kedy Jeľcinovská éra skončila a (neokoloniálne) drancovanie Ruska „zvonku“ sa oslabovalo, resp. sa začalo blokovať novou administratívou prezidenta V. Putina a obchodno-ekonomické procesy sa vracali späť pod kontrolu domácich ruských aktérov. To je pravé jádro sváru a Ukrajina bola a je použitá len ako „palica“ na sprovovanie Ruska a jeho vyčerpávanie v tejto zástupnej vojne. Plán tento zástupnej vojny sa rodil od r. 2009, od oznámení ambície (zámeru) ďalšieho rozšírovania NATO na Východ, a to zobrať do tohto vojenského spolku Ukrajinu a Gruziu. Potom prišiel február 2014 v Kyjeve, politický prevrat (Oranžová revolúcia) na Chreščatiku, zrušenie „neutrality“, potom útok a masaker v Dome odborov Odesa, potom nátlaková regionálne vojna na Donbase a v Luhansku, potom tajná aktivita ukončenia prenájmu Krymu pre ruskú námornú flotilu a prenajatie Krymu inej opozičnej mocnosti (čo kolíziu mocností len vyeskaluje) v mene pomyselnej demokracie (pritom Ukrajina v tom čase bola ultra oligarchická a ultra korupčnícka krajina s potlačenými a manipulovanými demokratickými právami, kde sa na obyčajných občanov hľadelo pramálo a len v miere a rámci formálnej politiky – občania raz za čas k volebným urnám a potom dajte pokoj, o priebežnú politiku sa vám spoľahlivo postarajú oligarchovia.). Vojna na Ukrajione teda bola najprv zvonku dobre naplánovaná a aj pošťuchačne vyprovokovaná. Až do nedalo (inak), a Rusko sa už muselo pohnúť k opozičným reakciám, lebo sebaobranné „nekonanie“ by už prevážilo do veľkých politických a faktických strát. Tak sa zrodil február 2022 a špeciálna vojenská operácia výpadom na Ukrajinu. V histórii ľudstva a v zápase mocností medzi sebou nič nezvyčajné, naopak veľmi štandardné a na opakovačku.
Na ostatné relevantné súvislosti a politické mechanizmy, ktoré pôsobia (a spôsobili vznik a rozvoj tohto plánovaného konfliktu v geomocenskom zápase s ekonomickým pozadím) a treba brať v zreteľ, už dostatočne poukázal v diskúsii pán V. Manda.
Na záver to skúsim odľahčiť ešte dvoma filozofickými alegóriami:
(I.) Ten Pán Boh nad nami tam hore (aj keď veľmi nebadať, že existuje, aj keby, tak asi jeho existenciu najvhodnejšie odhadol a zadefinoval „Deizmus“), keď to všetko vidí, musí byť v nedoumení, veď všetkých nás ľudí stvoril na svoj obraz a teraz mu je zrejmé (sa vyvrbilo), že deti Abraháma sa na Zemi tak rozmohli a rozvetvili, že je ich veľa v množstve a pestrosti, ničoho nemajú dosť a s ničím nie sú spokojní a len sa medzi sebou dokolečka svária, tlčú a riešia kto bude nad kým vládnuť, koho zotročiť a koristnícky vyťažovať a mať sa lepšie na úkor iného a lepšie než ako si (ako malé Božie tvory) zaslúžia. Absurdný výsledok počatia.
(II.) Ak by na Zem nazerali Mimozemšťania (ak pravda tiež existujú ?), tak by sa im život na Zemi zrejme musel javiť asi takto: Planéta Zem ako celok je prekrásna. Ale biologická matéria na Zemi bojuje sama so sebou. Všetko sa vyvinulo z jedného začiatku do rozmanitého množstva foriem. Každý biologický tvor a útvar sa vyvinul a rozdelil vo svoj protiklad, na niečo iné a odlišné, a k inému sa (už) správa cudzorodo. Vývojom vznikla obrovská biologická reťaz a všetci navzájom spolu voči sebe (o niečo) bojujú. A na vrchole živej pyramídy (koloniálne) „řádi“ rozmnožené zvláštne biologické stvorenie, ktoré si hovorí „človek“ a ako masa „ľudia“. Pritom Zem spravujú tak, že zožerú a zničia všetko živé, aj seba samých. Zem bude takýmto vývojom za nejaký čas vysterilizovaná bez života a vrcholový biologický kolonista (ľudský druh) robí všetko pre svoj budúci existenčný koniec. Zem bude oslobodená od človeka (ľudí).
Pán Spišský, na Vašich reakciách je veľa pravdy a už som to raz napísal v odpovedi na to, čo ste napísali k inému môjmu článku. Tu už len dodám, že filozofia humanizmu a mieru nie je k tomu slepá, ale nemôžeme všetko, celú politiku, či dokonca celú ľudskú existenciu zredukovať len na ekonomiku, boj o prežitie alebo o bohatstvo. Áno, sme materiálne a biologické bytosti, ktoré predovšetkým „potrebujú jesť, piť, bývať, obliekať sa a až potom sa môžu venovať filozofii, umeniu, politike atď.“, ako písali klasici, ale to neznamená, že žijeme pre jedlo, pitie, bývanie, obliekanie sa atď., naopak, toto všetko sú len prostriedky pre dôstojný ľudský život. Samozrejme, keď človek človeku siaha na tieto základné životné prostriedky, aby sám z nich žil a profitoval, alebo keď niekto disponuje týmito prostriedkami v nepomerne väčšej miere, než než mnohí iní, tak je tu veľký problém, ktorému treba čeliť, ale nielen materiálnou silou. Rovnako, ak si národ alebo štát „brúsi zuby“ na územie a zdroje druhého, aby z nich ťažil, tak je to prejav tej istej primitívnej mentality, podľa ktorej tí druhí ľudia (národy, štáty) sú tu len „pre nás“, aby sme ich ovládli a zotročili, pokiaľ sa dajú, ak nie, tak ich radšej zničíme. Je to barbarská mentalita, podľa ktorej život je len „boj o korisť“ a v ňom „silnejší vyhráva“. Áno, takýchto barbarov tu je stále dosť, ale ľudstvo už nahromadilo veľa síl, materiálnych aj intelektuálnych, ktoré sa im musia postaviť.
Emil,
ak z posledného odseku o mojom „radikálnom“ videní sveta vypustíš v prípade Ruska výraz, „celá pravda“ a v prípade západu „totálny omyl“, tak je to správne, pretože všetko ostatné potvrdzujú fakty.
V prípade Ukrajiny je objektívnou pravdou, že po Majdane sa vydala pod vedením západu na cestu „sebadeštrukcie a samovraždy“ aj keď politici a podľa všetkého veľká časť občanov to vôbec nevidela, napriek tomu, že znamenia tu boli. Nebola to len 8 ročná vojna proti vlastným občanom na východe, ale bola tu aj Odesa a 48 upálených odporcov Majdanu, bola tu banderizácia Ukrajiny a celý rad ďalších znamení.
Ale v dejinách spoločnosti nie je nič zvláštne na tom, že videnie sveta občanov sa po nejakom čase ukáže v hlbokom rozpore s realitou spoločnosti. Veď s tým máme svoju skúsenosť, „nežnú revolúciu“, sľubujúcu slobodu a demokraciu, ktorá pre nás našťastie zatiaľ nedopadla tak tragicky ako na Ukrajine dopadol Majdan, ale k rozkladu spoločnosti postupne jasne smerujeme.
Plne s Tebou súhlasím, že je potrebné analyzovať záujmy mocností. Len Tvoj výraz „kriticky“ analyzovať neviem čo presne znamená. To my máme nejaký objektívne platný vzor záujmu pre mocností vzhľadom ku ktorému ich máme analyzovať? Ja si myslím, že je potrebné zistiť ich skutočný objektívny obsah a potom je možné ich kritizovať.
Tvoj názor, že majú právo presadzovať svoj záujem, ale nemajú právo ich obhajovať vojensky je vskutku jasne idealistický. To je to isté ako keby si povedal, že každý má právo na podnikanie, ale pri tom nesmie nikoho vykorisťovať. Záujem štátu nezávisí na vôli politikov, ale na na objektívnom stave spoločnosti, najmä na jej ekonomickej skutočnosti. Nie nadarmo sa hovorí, že peniaze hýbu svetom v ktorom žijeme.
Z môjho pohľadu je vojenské presadzovanie záujmov mocností determinované záujmom domáceho a zahraničného kapitálu a kapitál nie len „mŕtvou“ prácou, ale ako povedal Marx je celý od krvi, je robotníkovi násilím odobraná časť jeho práce, aj keď sa to nedeje fyzickým násilím. Násilie je tak obsiahnuté už v základe buržoáznej demokratickej spoločnosti, v jej ekonomike vo forme vykorisťovania a vzájomnej konkurencie, čo je fakticky vojna v ekonomickej oblasti. Ekonomické násilie v materiálnom základe spoločnosti sa postupne šíri do všetkých sfér života spoločnosti. Napriek „filozofii mieru“ sa nakoniec nutne objaví aj vo forme vojenského konfliktu medzi štátmi rovnako ako sa ozbrojené násilie za účelom zbohatnutia rozvíja na úrovni indivíduí.
Teda tu sa jasne držím klasikov, Marxa a Lenina, pretože na podstate buržoáznej spoločnosti sa nič nezmenilo, len sa rozkošatila do nových podôb.
Vlado, ja mám zasa problém s Tvojím používaním pojmov “objektivita” a “objektívna pravda”. Je to len prívlastok, ktorý dávaš svojím názorom v duchu starej marxistickej logiky, aby si presvedčil ľudí o svojej pravde (podobne ako to robia aj iní, hoci aj s opačným názorom a používajú pritom frázu, že “pravda je na našej strane”, alebo “my sme na tej správnej strane dejín”, kedysi marxisti hovorili “na správnej strane barikády”). Neviem, na koho taká rétorika “objektivity” ešte pôsobí, na mňa určite nie. Je nepotrebná a zbytočná. “Objektivita” nie je žiadny démon, ktorý riadi dejiny, ani hegelovský “objektívny duch”. V dejinách sú však konkrétni aktéri, v tomto prípade Rusko, Ukrajina a Západ i ďalší, ktorých treba pochopiť (neviem, prečo by som ich mal vynechávať), a každý z nich má svoj konkrétny postoj a záujmy, z ktorých realizácie vznikajú “dejiny” (aj tie súčasné), aj to, čo nikto z nich nechcel a nezamýšlal (a to by mohla byť hádam tá “objektivita”). Každý môže hodnotiť ich postoje aj aktivity ako “správne” alebo “nesprávne”, “svoje” alebo “cudzie”, hlásiť sa k jedným a druhé odmietať atď. Ale nikto nemôže vystúpiť zo svojej pozície a stanoviska, ani sa ich vzdať, ba ani sa postaviť “nad” ne, aby bol “objektívny”. Alebo môže vyhlasovať svoje stanovisko za “objektívne”, ale to mu veľmi nepomôže. Môže sa ešte pokúsiť formulovať iné alebo nové stanovisko, napr. ako Husserl v 1936 sa pokúsil formulovať filozofické stanovisko ako “funkcionár ľudstva”, teda z pozície záchrany ľudstva, keď dospel k tomu, že Západ sa rúti do priepasti (podobne ako Spengler pred ním). Moje stanovisko je zrejme výsledkom “profesionálnej deformácie”, keď sa snažím pochopiť všetky strany konfliktu a až potom z toho odvodiť nejaký záver z pozície humanizmu či humanity, ľudstva vôbec, ktorý iste označíš za “abstraktný”, nielen idealistický. Ale bez novej filozofie humanizmu zahynieme. A tiež nemyslím, že na kritiku potrebujeme nejakú objektivitu. Humanistické hľadisko stačí.
Ak som písal o tom, že každý má právo na svoje chápanie sveta, ktorým prezentuje svoje postoj k nemu, svoju pozíciu a hľadisko, nemyslel som tým, že ten postoj je apriórny alebo nemenný. Ako píšeš, môže sa meniť a vyvíjať. Dokonca môže byť nielen východiskom, ale aj výsledkom, záverom skúsenosti, premýšlania, reflexie, diskusie a nového, lepšieho chápania sveta.
Nakoniec, ak máme hovoriť nie abstraktne o Západe, ale konkrétne o kapitalizme, tak tu naše názory a postoje môžu konvergovať, lebo tu je aj podľa mňa “pes zakopaný”. Aj ľavica dnes (čo bolo nedávno predmetom iných diskusií aj tu v Slove) nie je poďľa mňa rozdelená preto, že má rôzne názory na “socializmus”, ale preto, že nemá jasno v kritike kapitalizmu. Tu však podľa mňa s klasikmi ML nevystačíme, hoci môžem aj ja uznať, že kritika kapitalizmu dnes má byť radikálna, umiernená nepomôže. Kapitalizmus sa zmenil a mení, aj keď dnes je asi v najväčšej kríze, v akej kedy bol, a to v dôsledku “závrate” z vlastného blahobytu a víťazstiev z doterajších “triednych bojov” a vojen vrátane tej ostatnej, tzv. Studenej, z čoho hrozí, že dovedie ľudstvo k zániku (aj v duchu vlastnej obludnej ideológie, že “ak nemáme vládnuť svetu, tak ho radšej zničíme”). Uchyľovať sa k násiliu a vojne nie je prejav sily, ale zúfalstva a slabosti. Riešením však nie je ani postoj Ruska, “že ak nemá existovať Rusko, tak svet radšej zničime”), hoci fakty svedčia o tom, že ruské použitie sily na Ukrajine je (tiež už dosť zúfalým) prejavom sebaobrany, vynúteným rafinovanou agresiou kapitalistického a imperiálneho Západu. A preto je tu nielen totálna kríza Západu či kapitalizmu, ale celého ľudstva. Vie niekto, ako sa z nej dostať a existuje niekto, kto to dokáže vykonať?
Emil,
mrzí ma, že výraz „objektivity“, ktorý používam interpretuješ „neobjektívne“, t.j. nerešpektuješ význam v akom ho používam. Ja svojim názorom nechcem a ani nedávam nejakú pečať jedinej pravdy. Nešťastím dnešného používania pravdy nie je v tom, ak sa tvrdí, že „pravda je na našej strane“. Nešťastie je v tom, že sa to tvrdí bez argumentov, ktoré by sa jasne opierali o fakty pochopené v ich súvislostiach. Pokiaľ sa vôbec používa pojem pravdy, tak tá musí byť vždy len „na jednej strane“ a proti nej je nepravda. Tvrdenie, že každý má svoju pravdu sa vzťahuje len na subjektívne pohľady aktérov, teda pojem pravdy sa tu v rozpore s jej podstatou používa na subjektívne pohľady autorov.
Ja svoje názory v celom texte opieram o dostatočne známe fakty a poznaním súvislostí v ktorých sa nachádzajú sa snažím pochopiť objektívny stav vecí. Pri tom sa iste môžem mýliť, ale pokiaľ tomu tak je, potom nie je potrebné ma obviňovať s prisvojovania si pravdy, ale vecne ukázať, kde sa mýlim, kde je môj názor len subjektívny a nezhoduje sa vonkajším stavom sveta. To si žiaľ ani v jedom prípade neukázal.
Ak vo svojom filozofovaní nepotrebuješ pojem objektivity, objektívnej pravdy, je to Tvoje rozhodnutie, ale z toho nutne plynie, že sám svoje názory považuješ len za svoje subjektívne názory, ktorých cieľom nie je svet pochopiť a vysvetliť tak ako je, ale len tak, ako sa Tebe javí. Lenže toto už nie je filozofia ako racionálna forma poznania sveta, toto je už len hra na filozofiu.
Vlado, je zrejmé, že máme odlišný pohľad na mnohé veci vrátane filozofie samej, čo však podľa mňa nevylučuje diskusiu, ba dokonca niekde aj zhodu v tom, o čom diskutujeme. Ale napr. filozofia je podľa mňa racionálna intelektuálna praktika, nie „forma poznania sveta“, a už vôbec nie „objektívna veda“. Skôr forma chápania sveta, teda interpretácie. Proti pojmu „objektivita“ a „objektívna pravda“ namietam nie iba v Tvojom prípade, ale vôbec, pretože tí, čo ho používajú, majú predstavu, že „poznajú skutočnosť takú, aká je sama osebe“ bez ohľadu na svoju pozíciu ako subjektu, ktorý o svete vypovedá (nebodaj si o sebe tiež myslia, že ich pozícia je „objektívna“, teda že sa pozerajú na svet „odnikadiaľ“ alebo majú pohľad „Božieho oka“). To je medzi nami, ľudskými bytosťami, nemožné alebo aj nebezpečné. Všetci sme len také či onaké subjekty a nemôžeme sa „vyzliecť“ zo svojej ľudskej subjektivity, aj keď v rôznej miere sa ju môžeme snažiť eliminovať či redukovať alebo dokonca zastierať. Napr. tradičný „vedecký“ pohľad na svet sa vydáva za „objektívny“ alebo „univerzálny“ (platný pre všetky časy, miesta a všetkých ľudí), tradičný náboženský (alebo ideologický) pohľad dokonca za „absolútny“. Všetci (aj vedci či kňazi) sme však len ľudské bytosti (schopné hrať rôzne sociálne hry, ako ukázal aj nedávny Covid v prípade vedcov). To isto neznamená, že „pravda“ neexistuje, je to však naša ľudská potreba, hodnota a výsledok nášho úsilia, na ktorom sa zhodujeme tak, že už nikto ďalší ho nie je schopný vyvrátiť (je teda intersubjektívna). Pravda je niečo, čo existuje iba v našom ľudskom svete (mimoľudský svet o pravde nič nevie a nemá ani jej pojem), čo potrebujeme a vytvárame iba my, ľudia, lebo potrebujeme vo svojom živote nejaké oporné body. Preto je pravda relatívna, pluralitná, mnohostranná a dynamická. Samozrejme, že sa týka „skutočnosti“, ale vždy len tej a takej, k akej máme prístup (nie veci „samej osebe“, ku ktorej nemáme prístup). Tu je podľa mňa namieste pojem „realizmus“. Každá takáto skutočnosť je len „naša“ skutočnosť (teda skutočnosť „pre nás“ ľudí), no a práve preto sa nie vždy zhodneme. Ale naše rôzne pravdy (a dokonca aj hodnoty, ktoré tiež nie sú „objektívne“, ale intersubjektívne) by nemali byť dôvodom na nenávisť a vojnu medzi nami. Ani naša cesta za „jedinou“ pravdou by nemala byť tým dôvodom, lebo taká „jediná“ pravda neexistuje, ktorá by nás všetkých spojila a zjednotila, ani ju nepotrebujeme. Ľudia môžu spolunažívať v mieri aj s rôznymi pravdami a hodnotami, pravda, pokiaľ dospejú k takémuto postoju k svetu. Práve presadzovanie svojej pravdy ako tej „jedinej“ bolo v dejinách asi najčastejším zdrojom konfliktov a tragédií. A posledná poznámka: plne s Tebou súhlasím, že svoje názory zdôvodňuješ „známymi faktami a poznaním súvislostí“ a s mnohými Tvojimi názormi či závermi aj súhlasím (zhodneme sa teda na niektorých názoroch i stanoviská, môžeme ich nazývať aj naše spoločné „pravdy“, len ja o nich nepotrebujem hovoriť ako o „objektívnych“). Zrejme aj preto som zatiaľ nemal dôvod zameriavať sa na vyvracanie Tvojich názorov tak, aby som poukazoval, kde sú „subjektívne“ a „nezhodujú sa s vonkajším stavom sveta“. Na také čosi by som si ani netrúfal.
Emil,
máš pravdu, že v chápaní filozofie sa rozchádzame. Ja ju za intelektuálnu hru nepovažujem. V Tvojom chápaní pravdy však vzniká zaujímavá otázka. K čomu nám vlastne pravda je? Ty hovoríš, že nám poskytuje nejaké oporné body. Ale čo sú to za oporné body, ktoré sa neopierajú o nič pevnejšie len o našu intelektuálnu zábavu o náš intelekt, ktorý ich môže kedykoľvek zmeniť? Pokiaľ by pravda nebola výsledkom poznania sveta, tak ako by nám mohla pomôcť orientovať sa vo svete, a dokonca sa orientovať správne?
Pokiaľ ide o nešťastný Covid, tak pri jeho umelom vytvorení, Ja si myslím, že bol vytvorený ako biologická zbraň, tak veda na jednej strane ukázala svoju moc a súčasne ukázala, že je dnes už temer plne v rukách súkromného záujmu, a to nie len prírodná ale aj spoločenská, t.j. je obrátená proti človeku. Naši „vedci“ a „lekári“ tu s nami zohrali hru, v ktorej prišlo o život mnoho ľudí a na strane druhej mnohí prišli k veľkým peniazom. Celkový úpadok vedy ako aj jej hodnota v spoločnosti zjavne upadá. Ale nie preto, že by to bola len intelektuálna zábava, ale preto že je to intelektuálna zábava v záujme súkromného kapitálu.
Na rozdiel od Teba si nemyslím, že presadzovanie pravdy bolo zdrojom vojny. Pokiaľ máme na mysli posledné veľké vojny, tak ich zdrojom bolo presadzovanie súkromných záujmov prostredníctvom štátu, ktoré sa v rozpore s poznaním ich podstaty vydávali za pravdu.
Vlado, keďže sme sa už dosť odchýlili od pôvodnej témy, navrhujem túto našu výmenu tu ukončiť, dúfam, že nebola celkom márna ani pre čitateľov. Z mojej strany teda už len toľko: napísal som, že filozofiu považujem za „racionálnu intelektuálnu praktiku“, dodávam „sociokultúrnu“, čo nemá nič spoločné s nijakou nezáväznou, či nebodaj zábavnou „intelektuálnou hrou“. Je to vážna intelektuálna práca, ktorá je slobodným, tvorivým a kritickým pojmovým myslením (viac o tom píšem v niektorých svojich prácach). Tiež považujem za dôležité, na čom stojí to, čo nazývame „pravda“, ale takisto aj to, k čomu naše pravdy vedú. S tým, čo si napísal o Covide a zdrojoch vojny na Ukrajine, súhlasím.
Pojem (kategóriu ) „Objektívnej pravdy“ navrhujem (znova)sa vrátiť a preštudovať u Hegela (napr. v Encyklopédii filozofických viet).
Rozdeľme to na ontológiu a gnozeológiu. Vo finále by sa to malo zlúčiť (ako všeobsiahle „poznanie“ múdreho filozofujúceho človeka).
Ide o metodologický problém. Ale nezáleží, či ide o „Universum“ alebo o „živelný materiálny vývoj Sveta“ podľa (zákonitostí) jeho „počiatku“.
Už som nechcel reagovať, ale predsa. Pojem „objektívnej pravdy“ si netreba zamieňať a stotožňovať s pojmom „objektívnej reality“, ba ani žiadnej reality (hoci tak to je v hegelovskom panidealizme). Objektívna realita je niečo, čo existuje mimo nás aj bez nás a o čom nemusíme ani nič vedieť (môže to byť kantovská „vec o sebe“ alebo aj niečo, čo sme vytvorili my sami, ale už to neovládame atď.). Žiadna pravda však neexistuje bez nás a mimo nás, pravda nie je realita (neexistuje „tam vonku“), ale je to náš vlastný výtvor a potreba, náš nástroj na konanie. Pravda existuje, samozrejme, ale inak ako „realita“ (ani pojmy „existencia“ a „realita“ nie sú identické). Pravdou nazývame ten druh nášho presvedčenia o realita, ktorému veríme, ktorým sa riadime a ktorý sa nám v konečnom dôsledku dlhodobo potvrdzuje.