Človek chce pochopiť svet, v ktorom sa ocitol (hoci možno pripustiť, že nie všetci o to usilujú rovnako). Totiž ten, kto nechápe svet, v ktorom žije, riskuje, že sa v ňom stratí. Ba nielen to. Nepochopenie alebo zlé, nesprávne pochopenie vedie k zlému a nesprávnemu konaniu, k omylom, ktoré môžu byť niekedy fatálne. Nie je teda pochopenie ako pochopenie. Najmä keď náš ľudský svet stojí na tom správnom a vzájomnom pochopení. Takže ten, kto niečo nechápe alebo chápe to zle, môže byť nielen nešťastný, ale aj nebezpečný.
Samozrejme, ako odlíšiť správne pochopenie od nesprávneho, je problém. Zvlášť ak platí, že každý (okrem „rodených“ alebo poučených skeptikov) má prirodzený sklon považovať to svoje pochopenie sveta či udalostí za najlepšie a jediné správne. Existujú však spôsoby, ako svoje pochopenie preverovať alebo dokonca vylepšovať, rozvíjať, nielen sa ho dogmaticky držať, ak už sme k nemu dospeli. Prvým z týchto spôsobov je zachovávať si to, čo voláme „zdravý rozum“ (aj keď ho nemusíme vedieť presne definovať) a používať ho samostatne a rozvážne. Druhým je vnímať, aké pochopenie napríklad tých istých udalostí majú druhí ľudia, a nebáť sa s nimi diskutovať či konfrontovať. Tretím je všímať si, k akým činom a dôsledkom nás naše pochopenie vedie, čo spôsobuje nám samým alebo aj druhým ľuďom. Tak zistíme, či sa vo svojom chápaní sveta mýlime, alebo nie.
Osobitnú potrebu má človek pochopiť dianie, ktoré ho ohrozuje, ktoré je proti jeho rozumu, proti všetkému, čo považuje za prirodzené, normálne a dobré, proti životu, ba až pudu sebazáchovy. Takýmto dianím je bezpochyby to najhoršie, čo sa môže ľuďom stať – vojna človeka proti človeku, respektíve už aj hrozba vojny. A všetko, čo s vojnou súvisí: zabíjanie, ničenie, hrôzy a útrapy, anihilácia života.
Už viac ako 1 000 dní sa zobúdzame do takéhoto sveta, v ktorom sa „za našimi humnami“ vedie takáto vojna. Každé ráno sa môžeme pýtať a pátrať po tom, čo nám prinesie. Za celý ten čas bolo len minimálne nádejí, že sa to konečne skončí a budeme si môcť vydýchnuť. Vždy sa objavil niekto, kto prilial nový olej do ohňa. A objavuje sa dodnes. (Súdny čitateľ si môže urobiť inventúru, kto to väčšinou bol a z ktorej strany.)
Každý, kto chce pochopiť vojnu na Ukrajine, mal by sa snažiť pochopiť všetkých aktérov, všetky strany konfliktu. A to ešte predtým, než začne niektorú z nich súdiť či stavať sa na jej stranu.
Ruská špeciálna vojenská operácia (ŠVO), začatá vo februári 2022, nepriniesla nič dobré. Nikomu. Nielen tomu, proti komu je priamo namierená, teda Ukrajine, ale ani tomu, kto ju vedie, teda Rusku. Rovnako však ani celému svetu a všetkým, čo s oboma priamymi aktérmi a ich konfliktom nemali a nemajú nič spoločné. Svet je odvtedy otrasený, zneistený, žije v permanentnom strachu, že vojnový požiar sa rozhorí ďalej do všetkých svetových strán. Celkom cynicky môžeme konštatovať, že tým priamym bojujúcim stranám je ten svet (teda my ostatní) „ukradnutý“. Sledujú si len svoje záujmy a ciele a podobajú sa na dvoch malých chlapcov, ktorí sa do seba zadrapili a ani jeden z nich nepopustí, kým nedosiahne svoje. Čo keby sme si aj my ostatní povedali, že ich vojna, ba aj oni sami, sú nám tiež „ukradnutí“ a nechali ich, nech „vyhrá silnejší“? Čo keby sme sa od nich odstrihli, odrezali a len ako diváci sa prizerali, ako to dopadne? – Nič také sa, samozrejme, nedeje a sotva aj môže diať. Žijeme v jednom, vzájomne prepojenom svete a nejde tu o súboj dvoch výrastkov na ich domácom políčku.
Pochopiť, prečo k nemu došlo, prečo sa politici znova uchýlili k riešeniu svojich problémov vojenskou silou, nie je ľahké, ale je to kľúčové. Ľahké to nie je preto, že človek je vystavený množstvu vplyvov, ktoré sú všelijaké, vrátane tých propagandisticých a manipulatívnych. A kľúčové to je preto, že vyznať sa v tom a pochopiť, o čo tu ide, je nevyhnutné pre to, aby sa s tým človek nejako vyrovnal a nepodliehal panike alebo tomu, čomu nechce podliehať.
Pre pochopenie čohokoľvek je dôležité pochopenie príčin. Prečo sa Rusko uchýlilo k tejto krajnosti? Za čo a proti čomu nasadilo svoju armádu zrejme v presvedčení, že je to nevyhnutný a správny krok? Môžeme mu to vyčítať, môžeme si myslieť, že to nemalo urobiť, že existovali iné riešenia a možnosti a že toto je chyba. Ale už sa stalo, čo sa neodstane. Už je to historický fakt. Sotva by sme si však mali myslieť, že to urobil niekto iracionálny alebo ten, kto chce ovládnuť svet či nebodaj ho zničiť. Teda niekto, kto berie celý svet ako kolektívneho nepriateľa. Každý môže vedieť, že ruská ŠVO je reakciou na situáciu na susednej Ukrajine minimálne od r. 2014 po tom, čo zlyhali predošlé nevojenské pokusy o riešenie a dohodu. Ten, kto to všetko neberie do úvahy, zrejme odmieta chápať, že Rusko (aj keby nepatrilo k najväčším štátom sveta), má svoje záujmy tak ako každý. Alebo odmieta chápať, že tieto záujmy môžu byť zdôvodené. A to predovšetkým záujmom o vlastnú bezpečnosť.
Povedzme to teda ešte raz priamo: záujmom Ruska je: 1. mať na svojej najdlhšej západnej hranici (s Ukrajinou) suseda bez prítomnosti vojsk NATO (dôvod demilitarizácie); 2. mať na svojej najdlhšej západnej hranici suseda, ktorý nie je militantný a rusofóbny (dôvod denacifikácie); 3. mať na svojej najdlhšej západnej hranici suseda, ktorý umožňuje dôstojný život početnej ruskej menšine (dôvod ochrany menšiny). Za akých podmienok sa dajú tieto dôvody Ruska pre ŠVO pochopiť? Alebo inak: kto by mal mať záujem ich pochopiť a prečo? Prípadne naopak – nepochopiť? Mohlo by byť jasné, že pochopenie, resp. nepochopenie týchto dôvodov závisí od postoja k ich nositeľovi, Rusku. Racionálny a realistický postoj, ktorý uznáva právo každého (nielen Ruska) na vyjadrenie a obhajobu vlastných záujmov, nehovoriac už o záujme o normálne susedské vzťahy medzi krajinami, by zrejme viedol skôr ku „kroteniu“ každého konfliktu. Opačný, iracionálny a nerealistický postoj k jeho opaku, teda vyhrocovaniu konfliktov.
Ak teda pochopíme a uznáme legitimitu záujmov Ruska o vlastnú bezpečnosť a o normálne susedské vzťahy s Ukrajinou, znamená to zároveň aj legitimitu vojenského zabezpečenia si týchto záujmov? Určite neznamená, nielen podľa medzinárodného práva, ale ani podľa filozofie politiky. Presadzovať svoje záujmy vojenskou silou útokom na územie druhého samostatného štátu, je krok z arzenálu tradičnej politiky minulosti. Je to pokračovanie v politike vojenskými prostriedkami tak, ako sa to dialo doteraz v celých ľudských dejinách, keď sa niekto silný a veľký z takých či onakých dôvodov rozhodol presadiť svoju vôľu na úkor niekoho druhého, menšieho a slabšieho. Je to prejav politickej arogancie (trúfalosti), ktorej sa obvykle dopúšťa ten, kto si verí, že toto je cesta na dosiahnutie jeho cieľov. Rozdiel, pravdaže, môže byť v tom, či je arogancia pre niekoho pravidlom v jeho politike, alebo skôr výnimkou, ku ktorej sa uchyľuje len v krajných prípadoch. Pochopiť, prečo sa k nej uchýlilo Rusko v roku 2022, znamená pochopiť oveľa viac, než o čom sa bežne píše a diskutuje už vyše dvoch rokov.
Keď sme povedali „a“, dopovedzme aj „b“: vychádzajme z toho, že každý politický subjekt má právo formovať a formulovať svoj vlastný záujem a následne si voliť prostriedky na jeho realizáciu. Ako sa dá potom pochopiť záujem druhej strany konfliktu – Ukrajiny? Tým záujmom zrejme už dávno pred rokom 2022 bola orientácia na Západ (jednej časti Ukrajiny už v 19. storočí), dnes teda orientácia na členstvo v Európskej únii. A keďže Západ sa za ostatných 30 rokov čím ďalej tým viac definoval aj prostredníctvom NATO, tak aj na členstvo v tomto vojenskom združení. Isté (nie všetky) ukrajinské politické kruhy dokonca mohli členstvo v NATO chápať ako bezpečnostnú garanciu proti Rusku (v priamom protiklade k tomu ako Rusko chápe svoju vlastnú bezpečnosť s neutrálnou Ukrajinou). Tým vznikol priamy spor nielen vnútri Ukrajiny, ale aj s Ruskom ako jej susedom, ktorý žiadna politická garnitúra na oboch stranách doteraz nedokázala vyriešiť mierovou cestou. Keď stroskotali všetky (minské) dohody a Rusko sa rozhodlo pre ŠVO, prvou a jedinou reakciou štátneho vedenia Ukrajiny bol – boj! Vojenský odpor, postavenie vojenskej sily proti vojenskej sile. Kto by to nechápal a kto by konal inak? Veď konať inak by znamenalo kapitulovať a podriadiť sa vojenskej sile nepriateľa.
Lenže tu sa celá „story“ nekončí. Každý už mohol začať chápať, že konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom prerástol lokálne hranice a stal sa medzinárodným (hoci skryto takým bol už od počiatku). Na každej strane pribudli aktéri, spojenci alebo aspoň podporovatelia rôzneho druhu. A to, čo každému udrie do očí, je masívna, bezvýhradná a oficiálna podpora Ukrajiny zo strany predovšetkým USA a na druhom mieste Európskej únie pod jednotnou zástavou NATO. Nie je to však len mediálna a propagandistická podpora, aká je v prípade vojny bežná a ktorej leitmotívom je obnovená generálna rusofóbia (na ktorú majú mnohí svoje vlastné dôvody, skutočné či primyslené, vytiahnuté z histórie alebo teraz výdatne „updatované“), ale priamo vojenská a finančná podpora s cieľom zosilňovať a vyrovnávať vojenské sily na fronte. Tým sa z ukrajinského „Dávida“, stojaceho proti ruskému „Goliášovi“, stáva niekto iný a z celej vojny medzinárodný konflikt na hranici globálneho. Mnohí už začali chápať, že tak ako mnohé lokálne konflikty v minulosti prerástli v niečo oveľa väčšie, vrátane oboch svetových vojen, to isté hrozí aj tu.
Nejde len o to, že „volanie do zbrane“ prezidenta Ukrajiny po celom svete je jeho snahou o vojenskú sebaobranu v túžbe nepodľahnúť veľkému protivníkovi a radšej „zahynúť v boji, byť porazený“, ani len o to, že týmto konaním ignoruje záujmy minimálne tej časti sveta, ktorá si želá mier, nie vojnu (vrátane značnej časti občanov svojej vlastnej krajiny!), a už vôbec nie 3. svetovú. Ide o to, ako pochopiť konanie jeho spojencov pod zástavou NATO, ktorí sa ani len v náznakoch nepokúsili zastaviť „agresora“, ako spoločne označujú Rusko, ani v začiatkoch jeho „agresie“, ani potom až dodnes. Naopak, svojou podporou vojenskej sily Ukrajiny dávali najavo – a aj to neustále opakujú vo svojej rétorike –, že v tejto vojne Ukrajina nesmie prehrať, že musí vyhrať ona, a nie Rusko, ktoré musí byť vojensky porazené. Naposledy to povedal britský premiér s odôvodnením, že „vojenská výhra Ruska by mala katastrofické dôsledky“. Situácia sa komplikuje ďalej, nebodaj pomaly obracia – Rusko musí čeliť útokom na vlastnom území. Znamená to, že pôvodný obranca prechádza do útoku a pôvodný útočník sa musí brániť? Posadnutosť vojenskou porážkou Ruska (oproti jeho pôvodnej intencii vojensky si zabezpečiť svoje záujmy) začína nadobúdať obludné rozmery. Znamená to, že po invázii do Kurskej oblasti a raketách dlhého doletu môžeme očakávať nástup pozemných síl USA, Británie a Francúzska?
Akékoľvek reči o vojenskej porážke Ruska v akomkoľvek vojenskom konflikte sú z kategórie totálnych bludov. Podobne, akékoľvek sny o ovládnutí alebo zničení Ruska – rovnako ako ďalších hegemónov, ako sú samotné USA alebo Čína – môžu svedčiť buď o úplnej strate zdravého rozumu, alebo o obludne zlých politických úmysloch. Toto, samozrejme, neznamená žiadnu obhajobu použitia vojenskej sily Ruskom proti Ukrajine či komukoľvek. To len indikuje, že politici pri moci sa musia dopracovať k inému obrazu sveta, a opustiť ten, ktorý stavia na vojne a vojenskej sile.
Ako teda chápať („čítať“) postup západných spojencov Ukrajiny? Nesporne sa dá pochopiť to, že sa postavili na jej stranu, pretože bola vojensky napadnutá, čo je v 21. storočí niečo na úrovni neslýchaného škandálu. Už oveľa menej sa dá pochopiť to, že najmä EÚ nezareagovala na ruskú ŠVO okamžitou snahou čo najskôr túto akciu zastaviť, situáciu upokojiť a zapojiť do jej riešenia diplomatické sily, ktoré by priniesli mier. To by totiž bola primeraná a EÚ dôstojná reakcia. Zrejme EÚ takéto sily, ale ani úmysly nemala. Dá sa pochopiť, ako je to možné? Dá, ak začneme chápať kontext angažovania sa USA v celom konflikte. O tom už boli napísané aj odvysielané všelijakými médiami litánie, stačí si položiť jedinú otázku: Komu táto vojna vyhovuje a kto z nej (finačne, aj keď v konečnom dôsledku nie politicky) profituje? Stačí študovať dejiny studenej vojny a to čo nastalo po nej, aby sme pochopili, že ide len o ďalšiu fázu už odvekého konfliktu medzi Východom a Západom, reprezentovaného USA a Ruskom. Že v tomto širšom kontexte ide aj o spor medzi veľmocami o hegemóniu vo svete, resp. o usporiadanie sveta po konci studenej vojny. Ide však aj o dôkaz toho, že každá strana sa riadi iným chápaním (obrazom) sveta, napr. USA unipolárnym, v ktorom existujú len USA ako jediná a najlepšia („vzorová“) krajina, ktorá určuje osudy všetkých podľa seba (ozaj, nevyriešilo by všetky problémy sveta, ak by sa všetky ostatné krajiny stali súčasťou USA…?), kým Rusko dospelo k multipolárnemu obrazu, v ktorom majú všetci právo na vlastný spôsob života (z čoho vôbec nevyplýva, že tým nevyhnutne konkurujú „americkému spôsobu života“, nebodaj ho ohrozujú…).
Politika v prípade Ukrajiny prešla do svojej najhoršej podoby – vojenskej a vojnovej. Politici sa sami „hrajú na vojakov“ alebo poslúchajú tých, čo ich z pozadia dirigujú a namiesto toho, aby politici smerovali k umlčaniu zbraní, čím ďalej, tým viac nimi „šermujú“ a stále vyhlasujú, ako sa na ne spoliehajú. A ak sa objaví politik, ktorý im jasne hovorí, že tento konflikt „nemá vojenské riešenie“, pretože žiadna strana nedosiahne takú vojenskú prevahu, aby porazila druhú (stav, ktorý sa dosiahol v dôsledku zapojenia síl NATO na strane Ukrajiny), tak takého politika jednoducho nepočúvajú, pokiaľ sa ho nesnažia hneď „odstaviť“. Je to tragédia európskej politiky, keď v nej dominujú tí, čo chápu svet ako „vojnové pole“ a každého, kto chápe politiku ako príležitosť pre tvorbu spoločného dobrého (mierového) sveta vidia hneď ako svojho nepriateľa. Vlastne, každý konflikt je plodom vzájomného nepochopenia.
