Začnem citátom Bertranda Russella: „Jednou z nepríjemných vlastností našej doby je, že tí, ktorí sa cítia sebavedomo, sú hlúpi a tí, ktorí majú aspoň nejakú predstavivosť a porozumenie, sú plní pochybností a nerozhodnosti.“
Ste Husákove deti. Narodení priskoro na to, aby ste kradli v deväťdesiatych rokoch, prineskoro na to, aby ste boli „deti systému“. Keď sa lámal režim, boli ste príliš mladí na vlastný biznis – a príliš starí na to, aby vás niekto tlačil hore.
Kým vy ste dorastali, do čela sa dostali tí, čo v deväťdesiatych bez hanby rozobrali štát. Stali sa z nich „ctihodní občania“. A keď už nevedeli čo s tým, dosadili na pozície svoje deti – povolanie: syn, dcéra.
A tam to celé začalo padať.
Hlúposť sa legitimizovala. Podpriemernosť sa stala normou. Výberové konania boli len hra na transparentnosť. Štátne úrady ovládli ľudia, ktorí by v normálnom svete neprešli ani cez úvodný test na strednú školu.
Z ich detí sa stali influenceri. Kabelkoví šraci a instagramové kačičky s latéčkom , ktorí stihnú „oslavovať život“ trikrát denne.
A zatiaľ priemerný inteligentný človek – skutočne produktívny – začal pochybovať. O sebe. O svete. O tom, kde sa stala chyba.
No najhoršie prišlo doma. Keď si tvoje vlastné dieťa začne dávať za vzor deti tých, čo to celé rozkradli.
Nechajte minulosti diktovať budúcnosť. Omyly sú cenné, učte sa z nich . Potom ich nechajte odísť…Minulosť je len tréning. Rozhodne poučí, ale neurčí vám cestu – jedine ak ju necháte.
Ľahšie povedať ako vykonať nápravu. Čo poradiť ?! Dobrá rada nad zlato . Všetko závisí od vášho pohľadu.
Ak ide niečo zle, otočte to na príležitosť naučiť sa niečo, čo ste nevedeli – obzvlášť o vás.
Ak poukazujete na druhých, na faktografické nepresnosti, na logické nezmysly, na manipulatívne techniky, ale vždy smerom k jednej strane diskusie či ideologického spektra, tak to, čo robíte, nie je boj za objektivitu či kritické myslenia, ale propaganda.
Ak nie ste ochotní do diskusie pripustiť fakty, ktoré nevyhovujú obrazu, ktorý chcete vy, tak nie ste bojovníci za kritické myslenie, skôr naopak.
Ak si diskusiu na komplexné spoločenské témy tvoríte z osôb, ktoré myslia rovnako ako vy, vyberajú si do diskusie rovnaké fakty ako vy a smerujú k rovnakým záverom, ako vy, tak to nie je bohvieako spoločensky obohacujúca diskusia. Má to oveľa bližšie k politickému školeniu a, áno, opäť: k propagande. Nepochopenie urobených chýb vedie k presvedčeniu o vlastnej správnosti, a teda ku zvýšeniu dôvery vo svoje rozhodnutia a v seba samého a tiež k vedomiu svojej nadradenosti.
Škoda, ktorú sme vstupom do EÚ utrpeli, je, bohužiaľ, nevratná. Prišli sme o niekoľko generácií, ktoré sú kvôli svojej globálnej orientácii lokálne k ničomu. Asi nemožno hovoriť o úniku mozgov, pretože členstvo v EÚ je sprevádzané úpadkom vzdelanosti, takže nemá čo príliš uniknúť. Problémom je naopak množstvo ľudí v produktívnom veku, ktorí tu budú prekážať, pretože sa na nič iného nehodia a do ničoho potrebného sa im nechce.
K pádu do bodu, keď ľudia, čo sa na nič nehodia, zdržiavajú sa v krajine, ktorá im nepatrí, nedochádza zo dňa na deň. Je to dôsledok procesu, kedy sa stále zľavuje z nárokov bez toho, aby sa zvýšili očakávania a nároky a táto disproporcia sa vyrovnáva na dlh. Nakoniec zostane vyjedený krám, oči pre plač, a kde nič nie je, ani čert neberie, čo sú všetko príslovia, ktoré našim dnešným Európanom nič nehovoria.
Ľudí schopných nahliadnuť „ktorá bije“, rýchlo ubúda a generácie, ktoré sa búchajú v únijnej prevádzke bez vízie kadiaľ kam, čaká precitnutie do reality, na ktorú nie sú pripravení. Zodpovednosť za budúcnosť preberajú ľudia, ktorí nemajú plán B, a čo je horšie, nemajú ani plán A. Hovoria bez toho, aby niečo povedali, sú zamestnaní bez toho, aby niečo vytvárali, vyzerajú niečo, čo nepríde. Skúste sa nad tým zamyslieť!
Neviem, či možno predpovedať budúcnosť, ale je isté, že úspešnejší bude ten, kto budúcnosť plánuje. Kto sa iba prizerá tomu, čo sa deje, toho budúcnosť zastihne nepripraveného. A kto predpokladá, že sa o budúcnosť nemusí nejako zaslúžiť, toho budúcnosť nečaká.
(Text a kresba autora – status na FB, 9. júla 2025)
Jedna odpoveď
Po Novembri 1989 sme všetci, jedni aktívne, druhí pasívne, tak či onak napomohli a dovolili, že sa zrodila doba, ktorá viedla k surovému kapitalistickému pragmatizmu. Úspech a uznanie sa začali merať veľkosťou majetku nahromadeného v súkromných rukách a bolo jedno ako. Pomery ako na Divokom západe v 19. storočí. Koleso dejín sa nám vrátilo späť. Človek človeku vlkom. A táto dosť drastická (koristnícka) kultúrno-etická paradigma pretrváva. Kapitalizmus je neúprosný. Kto získal peniaze, má kapitál a šancu nadobudnúť ešte viac. Kto peniaze nemá, nemá kapitál a nemá ako získať prírastok majetku, žije z operatívnej podstaty mesačného platu. O udržiavanie takýchto pomerov („na krátko“) sa úspešne už postarajú aktéri (kreátori) trhu a inflácia.