Avignonské slečny (po francúzsky Les Demoiselles d’Avignon) je veľká olejomaľba Pabla Picassa z roku 1907 a zobrazuje päť nahých prostitútok z bordelu na ulici Avinyó (Avignon) v Barcelone. Toto protokubistické dielo je považované za kľúčové pre ďalší rozvoj kubizmu i moderného umenia.
Dnes ho pozná každý. No keď vzniklo, videlo ho len niekoľko Picassových známych, neznamenalo nič. A keď ho zberateľ umenia Ducet ponúkol Louvru, odmietli ho. A až po smrti Duceta v roku 1937 dielo kúpili do Múzea moderného umenia v New Yorku.
Taký býva osud mnohých diel a mnohých veľkých umelcov. Mozart a Salieri, napríklad. Lebo hodnotiť umenie si trúfne len ten, kto je príliš nafúkaný. Šablóna na to neexistuje. O „hodnote“ rozhoduje mešec a dnes predovšetkým médiá. Umelec, nadaný talentom, tvorí nie pre peniaze, ale preto, že musí. Lenže z toho sa vyžiť nedá, preto sa na umenie „skladáme“, teda štát tvorbu podporuje. V spoločnosti, kde je veľa bohatých ľudí, ktorí svoj spoločenský status zvyšujú rozdávaním milodarov, nemusí zasahovať štát. U nás sa veľké peniaze, zdedené po komunistoch, rozliali veľkým malým darebákom –, ale to nechajme teraz bokom. Umelcov zostalo po minulom režime toľko, koľko ich bolo predtým. A zväčša rovnako chudobných.
Štát si za reálneho socializmu umelcov kupoval, lebo si myslel, že tým ich odzbrojí a získa na svoju stranu. A neraz tých, ktorí sa nepodriadili, ponižoval. Po zmene režimu mnohí o tom napísali knihy, vydali svoje denníky „z tých čias“, plné horkosti. Napríklad Milan Váross, recenzia jeho knihy Deň za dňom samota.
Kapitalizmus popustil opraty a dal umelcom slobodu. Mešec však nie. A tak štát rozmýšľal, akým spôsobom ich nechať (pre)žiť. Niektorým, ktorí za minulého režimu strádali, sa chcel aj páčiť, obklopil ich gloriolou mučeníkov. Ale mešec bol stále ten istý. Minister kultúry Ivan Hudec, spisovateľ, divadelník, občianskym povolaním lekár (ktorý sa na Kysuciach a potom v Bratislave staral o zdravie umelcov a dnes je práve z týchto kruhov okydávaný) presadzoval, že zo štátneho rozpočtu sa má na kultúru vymedziť každoročne pevná čiastka 2 percentá HDP. (Toľko, ako sa teraz skladáme na NATO). Aby kultúra nebola Popoluška, ktorá dostane, čo spadne zo stola. Nikdy sa to nesplnilo, diery v kultúre sa často plátali zo všeobecnej rozpočtovej kapitoly a všelijakými vymyslenými zmluvami so štátom, v prípade rozhlasu a televízie, na pôvodnú tvorbu. Nezávislé umenie podporoval štát dotáciami podľa napísaných pravidiel, pri ministerstve kultúry sa zriadili komisie, hodnotiteľov projektov schvaľoval minister kultúry. Sama som v takej pracovala, predsedom bol básnik Ján Buzássy a členmi komisie boli ľudia naprieč politickým spektrom. Nikdy neboli všetci žiadatelia o grant uspokojení, zakaždým po rozdelení peňazí sa ozvali tí nespokojní. Minister Maďarič prišiel s návrhom na samosprávu, vytvoril Fond na podporu umenia (FPU, granty mali udeľovať samotní tvorcovia, bez zásahu štátu. Maďarič vo funkcii zastupoval Smer a prvok samosprávy je sociálno-demokratický. Ani tu nikdy neboli všetci spokojní, ale kultúrna obec je z princípu tvorby liberálna, tak aj granty padali na tú stranu. Nič to nehovorí o hodnote umenia, o tom nás dostatočne poučila história.
Spor súčasného ministerstva kultúry vedeného Martinou Šimkovičovou je vo svojej podstate bizarný. Ministerka a jej úradníci sa rozhodli usmerniť kultúrne toky za pomoci peňazí. Lebo z umeleckej obce počuli hlasy umelcov, ktorých tvorba sa nedočkala podpory. A – ako citoval poslanec Michelko – z FPU dostávali vyrozumenie, že ich tvorba nie je dostatočne umelecká, a preto ich štát nepodporí. Kde ide o peniaze, tam nejde o umenie.
Nová vláda vymenovala do funkcie ministerky dvojnásobnú víťazku ankety OTO – Osobnosť televíznej obrazovky. Dá sa predpokladať, že pozná svojich pappenheimských, veď na tých okázalých párty po vyhlasovaní výsledkov ľudovej súťaže sa iste vídali, rozprávali sa spolu, tykali si, susedili, možno sa aj kamarátili. A tak si na nich trúfla. Lebo ich poznala – a nebála sa ich. Začala presadzovať svoju predstavu, ktorá je podľa jej názoru obsiahnutá v Programovom vyhlásení vlády. S akým výsledkom?
V rozhlase a televízii okrem firemnej tabule a ukončení misie generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja sa nezmenilo nič. Len sa zvýšila nespokojnosť aj „svojich“ poslucháčov a divákov, pretože očakávania zmeny boli vysoké – no a výsledok mizerný. Čítam si na sociálnych sieťach ten prúd frustrácie – prečo tá vláda nič nerobí?! Veď nech už dosadí do funkcie hoci aj čerta s rožkami, horšie to už byť nemôže! Paradoxne protivládna opozícia môže byť najspokojnejšia, dostáva na tácke, čo by sama nikdy nedosiahla. Oficiálne médiá hrajú podľa jej nôt, ba chcú byť ešte pápežskejšie ako pápež.
A nemuselo by to tak byť – nesledujem vysielanie týchto molochov, ale vypočula som si rozhlasové Sobotné dialógy, keď hostili Andreja Danka a opozičného Gábora Grendela. Príjemne ma prekvapil moderátor, bol pripravený, vecný, debatu viedol a poslucháč si mohol vybrať, kto z diskutujúcich politikov dokáže lepšie nasýtiť jeho hlad po informáciách. A opäť paradoxne – vecný tón búral len Andrej Danko, ktorý politicky nezvládol svoj (rôznorodý) poslanecký klub, ale chcel by viesť krajinu. Moderátor ho nenapádal, bol hlasom poslucháčov, ktorí chcú počuť od politika odpoveď, ako mieni vyriešiť situáciu, keď vládnu koalíciu oslabujú členovia jeho poslaneckého klubu a on, ako predseda strany koalície, musí za nich niesť zodpovednosť. Poslucháč chce vedieť, aký efektívny politický postup zvolí, lebo sa hrá s hlasmi voličov., ktorých nezaujímajú nálady predsedu SNS či starostu z Očovej. Moderátor to, podľa mojej mienky, zvládal, respondent nie.
Takže – aj médiá služby verejnosti majú vo svojich radoch profesionálov, schopných poskytnúť nestranné informácie. Len by ich politici nemali zahnať do kúta, z ktorého im nezostáva iné, len brechať jednotným hlasom. Aj oni sú ľudia z mäsa a kostí, ak sú zahnaní do stáda, nie každý dokáže byť hrdina. Tá situácia v médiách nie je len u nás taká vyhrotená, veď sa pozrieme na USA – kto sa pred prezidentskými voľbami „nezaradil“ k demokratom, ten bol buď vyobcovaný alebo prehliadaný. Protivládne médiá majú svoju agendu všade, chybou je, ak ju preberajú médiá vo verejnej službe. Napríklad – ako sa to stalo v rozhovore s premiérom Robertom Ficom – ak redaktor začína otázku informáciou Denníka N. Médium verejnej služby má byť to, ktoré citujú iní. Občania Slovenskej republiky bez rozdielu si ho platia a majú právo na nestranné objektívne informácie. Ministerka kultúry a jej úradníci to možno cítia, ale, žiaľ, konajú neefektívne a iba rozbíjajú porcelán.
Bývalý minister kultúry Maďarič, ktorého dieťa (samospráva) je v troskách, bol na zasadnutí rady FPÚ a priniesol odtiaľ sarkastickú reportáž v Štandarde. Pred ministerstvom sa zišla podľa neho hŕstka – asi dvadsiatich – umelcov na proteste, ktorý zvolala podľa informácie Ondreja Zimku bývalá neviditeľná ministerka Milanová na štrnástu hodinu, keď mal zasadať fond. Deviati členovia fondu, ktorých vymenovala Šimkovičová, žiadali predsedu fondu (dosadeného ešte Milanovou), aby presunul rokovanie na deviatu hodinu ráno, predseda ich väčšinové želanie neakceptoval, a tak sa členovia komisie cítili pod politickým tlakom ulice. Maďarič ich pocit zosmiešnil, referoval o priebehu rokovania, z ktorého vyplynulo, že najlepšie naň bol pripravený predseda a tí deviati novovymenovaní členovia len čakali, čo im spadne do hláv od neviditeľného politického dirigenta. Podľa sarkastickej referencie Madariča boli naozaj pod politickým tlakom. Zhora. Nie zdola, kde to vrie už niekoľko mesiacov.
Tá reportáž bývalého ministra Maďariča mi pripomenula debatu v TA 3, kde proti hybkému prejavu poslankyne Zory Jaurovej, členky kultúrneho výboru parlamentu, bol vynikajúci sochár zvyknutý na tvrdú prácu s kovmi a kameňom, ale nepripravený na chmaty šikovnej političky. Bolo mi ho ľúto aj preto, že je synom Milky Zimkovej, ktorá – na rozdiel od onej pani Jaurovej – z umeleckých fondov tiež nedostala ani groš. Milka Zimková ponúkala scenár na nový film, mal sa odohrávať pod Spišským hradom, v sprivatizovanej likérke, Milka si napísala aj dvojúlohu. Mohla za úspech ručiť iba sama sebou, a to bolo asi málo… Musela sa chodiť ponižovať pred zbohatlíkov, ktorí zhrabli majetok komunistov, ale na umenie a kultúru nedajú ani toľko, koľko za svoju dobrú večeru. Ešte tak na šport, povedala mi Milka. A pre umelecký fond nebola dostatočnou zárukou.
Niekde sa stala chyba.
Z umeleckých fondov za posledné roky prúdili peniaze iste aj ženám a mužom, ktorých tvorba obstojí aj po opadnutí politickej peny. No štát má a musí počúvať všetkých, lebo nikde nie je napísané, že dnešné Avignonské slečny už neležia niekde v ateliéroch. Hodnotiť umenie, ba posmievať sa mu, je veľká trúfalosť.
Po politickom prevrate mi Michal Sýkora, môj kolega vo FZ ČSFR, rozprával, že aj v obci, kde bol starostom, sa našli takí, ktorí žiadali revanš. Michal povedal – nikoho netreba vyhadzovať, naopak, treba dať v nových pomeroch priestor tým, ktorí boli odstrčení. A nech môžu jedni aj druhí ukázať, čo v nich je.
Lebo na tom minulom režime bolo všeličo dobré, ale v kultúre a umení sa prehrešil najmä vylučovaním. Ruptúry v kultúre nás stáli a budú stáť veľa. A tento nešvár sa preniesol, zdá sa, aj do novej doby. Nie sme ako oni, a nebuďme ako oni! Kto to zaručí?
