V Slove sme v rubrike Blogy a statusy 19. novembra uverejnili text Vladimíra Mandu Pár poznámok k 35. výročiu 17. novembra 1989. Jeho uvažovanie podnietilo ďalšieho spolupracovníka Slova, Ladislava Hohoša, k širšiemu pohľadu na v statuse obnažený skutočný zmysel „nežnej revolúcie“.
Spomenul som si na Maxa Webera a jeho predpoveď. Byrokratizácia štátu sa odohráva v dvoch podobách, ktorú si vynútila priemyselná revolúcia – kapitalistickej a boľševickej. Klasik sociológie zažil ruskú revolúciu (zomrel 1920). Tvrdil, že obe byrokracie sú odsúdené na zánik. Dnes by sme jednu z nich označili ako technokraciu a druhú ako nomenklatúru. Weber však presne odhadol, že najskôr zanikne tá rigidná, čím vtedy myslel ruskú novú vládnucu triedu.
Tak nejako sa to aj stalo. Stalin obnovil cárske impérium. Rolu rivalizujúceho impéria, ktorým sa chcela stať Tretia ríša, prevzal ZSSR. Bol vážnym konkurentom, pretože patril medzi víťazov WWII, výsledkom čoho bolo geopolitické rozdelenie sveta na sféry vplyvu na Jaltskej konferencii (1945). Dôsledkom bola studená vojna, ktorá sa začala vytvorením Trizónie, lebo štyri mocnosti nedokázali spoločne spravovať porazené Nemecko. Ako je známe, hneď v roku 1945 W. Churchill navrhol operáciu Unthinkable, aby vyzbrojili nemeckých vojnových zajatcov a spoločne zaútočili na ZSSR. K zásadnej geopolitickej zmene však došlo až v decembri roku 1989 na Malte (Jalta 2).
Čo sa vlastne vtedy stalo? Na Západe v 70-tych rokoch doznievala povojnová konjunktúra a dva ropné šoky ohlasovali horšie časy. Potvrdilo sa, že platí Marxov zákon klesajúcej miery zisku. V. Manda má pravdu, že akumulácii kapitálu bránil socialistický tábor, ktorý nebol zapojený do kapitalistického obchodovania. Pokiaľ ide o ruské prírodné bohatstvo, o jeho získanie usiluje Západ rôznym spôsobom už asi dvesto rokov. Na Západe nasledovali ďalšie krízy, hrozil ekonomický krach, na základe nástupu neokonzervativizmu sa začala postupná demontáž európskeho štátu blahobytu. O tom sme my nevedeli, nanajvýš sme museli prestať lietať do Prahy, lebo sme už nedostávali sovietsku ropu za dumpingové ceny.
Sovietske vedenie nedokázalo adekvátne reagovať na zmenenú medzinárodnú situáciu. Cár Leonid Iľjič asi od roku 1977 z vážnych zdravotných dôvodov nebol schopný vykonávať funkciu. Sovietske politbyro, v ktorom prevažovali stalinské kádre, sa bálo akejkoľvek zmeny. Dopustili, aby Sovietsky zväz dovážal kanadskú a americkú pšenicu, za ktorú platili zlatom. Hlavným príjmom štátu bol vývoz ropy, čo Západ využil. Po dlhšom štúdiu som však dospel k uzáveru, že podstatnou príčinou implózie ZSSR bola neschopnosť, resp. zlyhanie riadenia štátu. Štátny ideológ A. Dugin dnes priznáva, že v komunistickej strane v 80-tych rokoch už neboli skutoční komunisti, inak povedané, fanatickí stalinisti boli v menšine. Túžbu nomenklatúry vyrovnať sa čo do konzumu západnej elite priznávajú aj vtedajší disidenti. A mladá generácia na rozdiel od veteránov vojny nekriticky obdivovala Západ. Tento generačný konflikt som vnímal aj ja počas stáže na Moskovskej univerzite v čase smrti posledného ruského cára. Nasledovali dve epizódy pohrebov pri Kremeľskom múre. Potom nastúpil idealista M. Gorbačov, ktorého však riadili „zapadniki“, t. j. proamerická časť nomenklatúry na čele s A. Jakovlevom.
My „prestavbári“ (to bola vtedy aj teraz nadávka, vtedy od starších súdruhov) sme očakávali zmenu, ktorá sa odohrávala pod heslami „glasnosť“ a „perestrojka“, v našich pomeroch stotožňovaná s ideálmi „socializmu s ľudskou tvárou“. V skutočnosti však pod heslom prestavby prebiehala konvergencia ku kapitalizmu, ktorá mala umožniť nadviazanie štandardných vzťahov s USA, nový európsky dom plus ako bonus pomoc Západu pri preklenutí hospodárskeho zaostávania a modernizácii. Dôkazom toho je, že prestavba nemala sformulovaný program na reformu ekonomiky, prebiehali iba politické zmeny. Sám som vtedy zúfalo hľadal nejaké články o tom, ako by mala prebiehať sovietska ekonomická prestavba; nenašiel som nič, čo by sa podobalo programovej vízii, akú u nás mali O. Šik, H. Kočtúch.
Dnes vieme, ako to dopadlo. Počnúc prezidentom Clintonom, ktorý pri fľaši vína ubezpečoval Jeľcina o priateľstve a pritom riadil drancovanie, čím sa neskôr sám pochválil. A končiac prezidentom Obamom, ktorý sa jednoducho rozhodol, že Rusko je natoľko slabé, že jeho záujmy netreba brať do úvahy.
Udalosti 17. novembra v Prahe boli presne načasované. Niektorí disidenti uvažovali o 10. decembri, o Dni ľudských práv. To by bolo neskoro, lebo pred stretnutím G. Busha s M. Gorbačovom na Malte 2. decembra 1989 musel byť osud socialistického tábora dokonaný. Veď my sme boli ako krajina jednou z posledných.
Takto by som mohol pokračovať až po súčasnosť. Chcel som však povedať, že hlavné príčiny Víťazného novembra boli geopolitické. Tak súdruhovia ako aj disidenti boli akosi mimo, realizovali zámery, ktorých si neboli vôbec vedomí, alebo iba čiastočne. Údajne súdruh L. Adamec v roku 1989 uvažoval, ako by sa dalo zrušiť Poučenie a výjazdné doložky. Neskoro. Navyše dnes vieme, že súdruh G. Husák sa pokúšal v 80-tych rokoch nastoliť otázku dočasnosti pobytu sovietskych vojsk na našom území. Bezvýsledne, napokon očakávané vyhlásenie neurobil ani M. Gorbačov počas návštevy v Prahe v apríli 1987. Sovietski predstavitelia mali iné starosti ako nejaký „demokratický socializmus“ a plánovali novú geopolitiku, ktorá sa začala zjednotením Nemecka.
Na vyhodnotenie výsledkov perestrojky si ešte musíme počkať. Výsledok hybridnej vojny o nový svetový poriadok je v nedohľadne, táto môže trvať rovnako dlho ako studená vojna. Faktom však je, že geopolitická perestrojka je úspešná. Svet sa mení. Zo skupiny BRICS, ktorú Západ zaznával, sa stala vplyvná globálna politická sila. Musí sa však inštitucionalizovať, čo nejde len tak: banky, systémy platobného styku à la SWIFT, svetová mena, ako mal byť bancor.
Os Peking-Moskva nedokáže Západ vojensky poraziť. Čína má svoj vlastný plán globalizácie, ktorý nepožaduje unifikáciu, nezasahuje do vnútorných záležitostí štátov. Podobne BRICS nevyžaduje poslušnosť vo vzťahu k impériu. Pravdu mal S. P. Huntington, pokiaľ ide o strety a zrážky autochtónnych civilizácií.
EÚ má, bohužiaľ, na čele vedenie, ktoré je skostnatelé ako kedysi sovietske politbyro, pani Ursula pravdepodobne trpí nostalgiou po vízii Tretej ríše. Nevnímajú, že svet už je multipolárny a EÚ ako satelit sa nemôže stať autonómnym globálnym aktérom. Navyše EÚ sa nechá dezindustrializovať, nakupuje drahé energie a má horúčkovito zbrojiť (už nie 2 ale 4 %). Takže som pesimista a dávam za pravdu O. Spenglerovi, v origináli Untergang des Abendlandes.
