Inšpirovaná článkom Augustína Rosu O pocite bezmocnosti.
Vďaka za podnetné uvažovanie o aktuálnej téme, ktorá nás viacerých znepokojuje… Pocity bezmocnosti zrejme patrili aj k skúsenostiam generácií našich predkov, podmienky na vznik takých pocitov sprevádzali a sprevádzajú dejiny ľudstva odvtedy, ako sa spoločnosť začala deliť na tých, čo mali moc a tých, čo ju nemali a boli podriadení tým prvým. Asymetrická deľba moci v spoločnosti spôsobuje, že jej časť je vyčlenená zo sféry rozhodovania, nemá vplyv na dianie a samu seba preciťuje ako bezvýznamnú a bezmocnú, ako skupinu ľudí, ktorá nemôže nič zmeniť a na ktorej názoroch vlastne ani nezáleží…
Zažili sme podobné pocity v minulosti a paradoxne – zažívame ich azda v ešte väčšej miere aj teraz, v slobodnej a demokratickej spoločnosti, mohla by som spomenúť viaceré petície s masívnou podporou, ktorým sa nepodarilo zabrániť nerozumným projektom alebo ich aspoň zmeniť (napr. zbúranie bratislavského Parku kultúry a oddychu…).
Vo feministickej teórii sa pracuje s fenoménom „naučenej bezmocnosti“, ktorá súvisí so spoločenskou pozíciou ženského subjektu v doterajšej histórii – ženy totiž boli socializované tak, aby si osvojili pozíciu bezmocných bytostí, identifikovali sa s ňou a tomu prispôsobili svoje myslenie i konanie, svoje ciele, ambície. Až feministky podali kritickú analýzu daného fenoménu, a zároveň aj načrtli možnosti, ako sa oslobodiť od spomínaných demotivujúcich a sebaznehodnocujúcich pocitov – ako vykročiť na cestu k sebauvedomeniu, čo predpokladá prehodnotiť a prekonať sebaobraz bezmocnej bytosti.
Takýto proces sebauvedomenia (presnejšie by bolo: sebauvedomovania, pretože nejde o jednorazový, ale mnohokrát opakovaný proces) je dôležitý nielen pre ženský, ale pre každý ľudský subjekt, ktorý sa ocitne v situácii „naučenej bezmocnosti“. V našej spoločnosti nám ešte stále chýba dostatočná miera napríklad občianskeho sebauvedomenia, a obávam sa, že tá nám chýba tak na individuálnej, ako aj kolektívnej úrovni, čo napokon tesne súvisí – tak, ako súvisí zrelosť, vyspelosť individuálneho subjektu a zrelosť, vyspelosť celej spoločnosti.
Ak chceme niečo meniť (a o tom, že je čo meniť, sa nedá pochybovať), nemôžme rezignovať na proces sebauvedomovania, teda uvedomenia si vlastnej hodnoty a aj vlastných potencií, ujasnenia si cieľov a aj stratégií na ich dosiahnutie. A následne nemôžeme rezignovať ani na možnosť meniť podmienky, ktoré v ľuďoch vytvárajú pocity bezmocnosti.
(Pod článkom Augustína Rosu O pocite bezmocnosti, foto FB: Juraj Starovecký)
