Kedy sa dočkáme lepšieho zdravotníctva?

V zdravotníctve a sociálnych službách pracujem už dlhé roky. Je to náročné prostredie, ktoré má na nás veľké požiadavky, ale nevytvára nám optimálne podmienky.
Nie som odhodlaný zmieriť sa s daným stavom, preto aj takouto osvetou vo verejnosti sa snažím ovplyvniť veci tak, aby sa časom zmenili k lepšiemu.
Moja profesijná dráha sa začala v nemocnici v Ústave tuberkulózy a respiračných chorôb a úsek zdravotnej starostlivosti a liečebnej rehabilitácie je súčasťou komplexnej rehabilitácie v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím v Bratislave.
Často počúvam názory, že zdravotníctvo sa dá do poriadku, až tam zavládne trh. To znamená, že pacient, konzument bude rozhodovať.
Nie som si istý, či trh vylieči všetko.
Samozrejme, zdravotníctvo je špecifické. Moc jednotlivých účastníkov je nerovná. Je to vrodené systému. Regulácie musia smerovať k tomu, aby sa tie nerovnosti minimalizovali.
Každý účastník systému sa správa principiálne kapitalisticky, má snahu minimalizovať svoje náklady a maximalizovať výnosy.
Pacient chce napríklad dosiahnuť návrat zdravia, zlepšenia svojho stavu, ústup bolesti, zlepšenie funkčnosti.
Jeho nákladmi sú čas, peniaze, množstvo utrpenia, ktoré prežije do zlepšenia. Jeho túžbou je dosiahnuť cieľ s čo najmenšími nákladmi.
Zdravotník túži pomôcť, áno je to dominantná idea stále. Jeho výnosom okrem financií je aj pocit úspechu, radosť z pomoci, užitočnosti.
Každý úspech, dosiahnutie zlepšenia pacienta, je nehmotným a pritom veľmi dôležitým výnosom.
Nákladmi zdravotníka sú čas, energia, obetovanie rodiny a svojich potrieb. Ak je súkromník, tak aj bežné náklady, mzda, nájom, energie, papier.
Motiváciou poisťovne je, malo by byť, zabezpečiť čo najlepšie uspokojenie, dosiahnutie cieľov pacienta pre čo najviac svojich poistencov.
Motiváciou regulátora, to znamená Ministerstvo zdravotníctva SR zastupujúce štát, spoločnosť, je – malo by byť – zabezpečiť čo najzdravšiu populáciu.
Minimálne pre ich návrat do práce a možnosť zdanenia pre štát. A zabezpečiť, aby účastníci systému dodržiavali cieľ zlepšenie uspokojenia pacienta.
Otázka znie, kto rozhoduje, ako veľmi bol pacient, konzument uspokojený?
Asi by to mal byť pacient.
Samozrejme, posúdenie len pacientom je veľmi subjektívne.
Systém, v ktorom pacient nerozhoduje o svojom uspokojení vedie k virtualizáciám obsahu uspokojenia na strane ostatných účastníkov.
Zdravotník, poisťovňa, regulátor si vytvárajú vlastné predstavy o tom, čo je uspokojením pacienta.
Bez pacienta. Tie môžu, ale aj nemusia, čo je pravdepodobnejšie, odrážať to, čo vníma ako uspokojenie pacient.
Rizikom je totiž, že nenápadne sa im do ich virtualizácie uspokojenia pacienta primiešavajú čisto osobné motívy.
Prečo je pacient ako nositeľ rozhodnutia dôležitý.
Páčil sa mi príklad môjho priateľa psychiatra. Na chodbe sú dve ambulancie. Ambulancia A a B. Lekár a sestra v ambulancii A sú nepríjemní, nevenujú sa pacientovi, kričia naňho a majú podpriemerné výsledky.
V ambulancii B sú príjemní, hľadajú cesty ako uľahčiť pacientovi kontakt, napríklad online objednávky, majú nadpriemerné výsledky.
Do ktorej ambulancie bude smerovať pacient? Asi sa zhodneme, že do ambulancie B.
Ak ambulancie A aj B sú hradené rovnako, dokonca ambulancia B je pokutovaná poisťovňou za prekročenie limitov napríklad odberov, čo znamená  horší koeficient a následne sú jej znížené platby, pričom ambulancia A pre dodržanie, teda šetrenie má lepší koeficient, tak síce pacient by inklinoval k ambulancii B, systém, ale preferuje ambulanciu A.
Vo výsledku teda personál v ambulancii A nezmení nič na svojom prístupe, lebo nie že nie je trestaný, naopak, je zaň odmenený. 
V ambulancii B naopak si musia položiť otázku, či je stále cieľom liečiť štandardne, v praxi nadštandardne, alebo prežiť.
Takže bude tendencia znížiť kvalitu. Alebo odísť do systému, kde za kvalitu nie ste trestaný. Alebo sa odzmluvniť. Údajne nie v každom odbore to ide.
Toľko stanovisko.
Veľkým problémom sú aj nemocnice. Kým nemocnice nebudú riadiť efektívni a správne motivovaní manažéri, budú stále generovať miliónové dlhy.
Čo sa týka pacienta, vnímam to tak, že pacient v systéme nerozhoduje takmer  o ničom.
Nie je dôležitý, kĺže po povrchu, ako to údajne nazval pán z finančnej skupiny smerom k voličom.
Často sa mu zavrú ústa nevraživosťou k zdravotníkom, rôznym zdaním moci (dotazníky). V podstate je však pacient nútený strpieť to, čo systém ponúka. 
Alebo si našetriť a ísť k nezmluvnému, kde už trh rozhoduje – pacient je priamy nákupca služby, tak veľmi uvažuje, kam tie peniaze investuje.
Ako teda zdravotníctvo liečiť.
Cesta zmeny k lepšiemu, je cesta dôležitejšej úlohy pacienta v systéme. Aby s pacientom išli aj peniaze.
Nie slogany pacientsky orientované zdravotníctvo, ale možnosť pacienta rozhodovať. A to pre všetkých účastníkov nie je v tomto systéme možné.
Mnohí v systéme profitujú, odhodlaní zdravotníci a pacienti trpia. Ako píše môj spomínaný priateľ lekár. Zdravotníctvo je veľký prsník a tečie z neho veľa mlieka. A prisatých je veľa. A tí prisatí rozhodujú o systéme. Preto sa nezmení.
Asi by bolo dobré urobiť medzinárodný audit v našom zdravotníctve, kde naozaj príliš veľa subjektov je zainteresovaných, a nie všetci majú na prvom mieste blaho pacienta. Do zmien sa však nikomu nechce, pretože efekt je až dlhodobý a presahuje volebnú periódu, aj silní hráči sú možno proti.