Hľadá sa nová ľavica

Nie, nebudem ani nechcem nikoho poučovať o tom, čo je nová ľavica a čo si sám pod ňou predstavujem. Týmto svojím príspevkom by som chcel len pritiahnuť pozornosť všetkých čitateľov, ktorým úprimne záleží na ďalšom osude politickej ľavice, ku knihe, ktorá si kladie vo forme dialógov dvoch významných súčasných ľavicových intelektuálov (známeho britského režiséra a francúzskeho spisovateľa) jednu z kľúčových otázok dnešnej politiky: prečo je krajná pravica vo voľbách (a nielen v nich) stále úspešnejšia, kým ľavica je stále výraznejšie na ústupe a v permanentnej defenzíve? A súčasne sa pýtajú, ako by mala ľavica na tento nepriaznivý stav adekvátne reagovať?

Na to existuje niekoľko odpovedí.

V prvom rade tvrdia, že za celým vzostupom populistickej a nacionalistickej krajnej pravice stoja veľké korporácie. Ale i keď je to možno tak, nezbavuje to ľavicu zodpovednosti za danú situáciu.

Ken Loach a Édouard Louis:
Dialóg o umění a politice,
Praha, Paseka 2024, 104 strán

Ľavica sa dnes štiepi a navzájom sa ostro vyhraňuje. Jedna inklinuje k nacionalistickej a populistickej pravici, pričom s istou dávkou hrdosti sa označuje za konzervatívnu ľavicu. A potom je tu ľavica, ktorú si všímajú Ken Loach a Édouard Louis vo svojej knihe o poznanie viac, lebo je možno vplyvnejšia v ich domovských krajinách, teda vo Veľkej Británii a Francúzsku a o ktorej píše i známy francúzsky filozof a ekologický aktivista Bruno Latour. Je to ľavica, ktorá sa z výšky globálnych svetových problémov (napr. dnes vojny na Ukrajine) niekedy, resp. podľa iných pomerne často abstrahuje od lokálnych starostí a potrieb miestnych ľudí a ako, citujú nie ojedinelé názory týchto ľudí, na nich zvysoka „kašle“: „Ľavica na nás kašle, nehovorí o nás“. Krajná pravica sa naopak, prinajmenšom verbálne prihovára ľuďom, „takým ako sme my“, robotníkom“ a ďalším „slabším“, vylúčeným (pravda, nie prisťahovalcom alebo Rómom).

Korene tohto paradoxného javu vidia Ken Loach a Édouard Louis spolu s ďalším intelektuálom Didier Eribonom v tom, že inštitucionálne zakotvené ľavicové strany zo svojho slovníka postupne vypustili ľudové vrstvy, chudobu, ekonomické vylúčenie aj sociálne násilie. Zároveň však podotýkajú, že slovo „ľud“ netreba ani glorifikovať, ako to robia populisti napravo i naľavo. Už len preto, že v praxi netvorí jednoliatu masu. Zahrňuje viac než bielu rasu, mužov či ľudí jednej sexuálnej orientácie. Na základe toho ľavicu varujú: „Pokiaľ zostane naša analýza triedy založená na predstave súdržnej, autentickej, maskulínnej, bielej komunity, ľavica nedokáže nikdy vytvoriť politickú dynamiku a vždy zvíťazí krajná pravica – ktorá na rozdiel od nej chápe, že v rámci ľudových vrstiev existujú praskliny, že v rámci triedy prebiehajú vnútorné boje. A využíva tieto praskliny so zlým zámerom: černosi berú prácu bielym, homosexuáli chcú našim rodinám vnútiť svoju víziu spoločnosti atď.

Zásadnú korekciu by však mal ľavicový diskurz podľa presvedčenia spomínaných intelektuálov uskutočniť aj vo vzťahu k práci – donedávna hádam kľúčovému ľavicovo-marxistickému pojmu. To sa zatiaľ nedeje. Stále sa hovorí o vytváraní nových pracovných miest, o zvýšení produktivity práce a pod. Pritom sa nereaguje na skutočnosť, že mnoho ľudí dnes nechce pracovať toľko ako kedysi a nechávať sa rovnakým spôsobom vykorisťovať. Naopak, hľadá voľnejšie spôsoby pracovného uplatnenia, ako je napríklad Uber, kde vidia možnosť pracovať pre seba, bez nadriadených. Na základe týchto skúsenosti Ken Loach a Édouard Louis prichádzajú k záveru, že „táto súčasná podozrievavosť voči práci v jej tradičnej forme a voči hierarchiám je niečo, čo ľavica potrebuje uchopiť, namiesto toho, aby bojovala za návrat starých foriem… Skôr by sme sa mali pýtať: ako tieto nové formy práce zladiť so sociálnymi právami, s ochranou jedinca?

Zároveň však si tu musí dávať pozor, aby pritom neprijímala témy a jazyk pravice. Ilustrujú to na príklade flexibility pracovnej doby, ktorá prevažnej miere funguje v záujme zamestnávateľov a vzťahuje sa na flexibilitu len v rámci rodiny a domácnosti, a nie širšie –  ako možnosť uplatnenia všestrannej slobody. A to je ďalší z dôvodov trvalej defenzívy ľavice, ktorá sa už dlhšiu dobu identifikuje práve so záujmami zamestnávateľov, a tak možno i nevdojak akceptuje jazyk pravice. Tomu napomáha i prevládajúci verejný diskurz spoločnosti, ktorý aktívne podporujú hlavné masové komunikačné prostriedky. „Pravicové myšlienky sú v médiách všadeprítomné a ľavica už niekoľko rokov, namiesto toho, aby nastolila svoj vlastný jazyk, len reaguje, odpovedá na otázky a témy nastolené pravicou.“

Prísť s novým jazykom pre ľavicu znamená súčasne prísť s novými, či aspoň oprášenými ľavicovými politickými témami, ako je rovné právo na prácu, na zdravotnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie, na dôstojnú starostlivosť seniorov, či na základný nepodmienený príjem alebo rodovú rovnosť a s nimi aj rovnosť rôznych sexuálnych orientácii, právo na ekologickú a klimatickú bezpečnosť, atď. a podobne. A pokiaľ sa to podarí nastoliť a neskôr i presadiť, môžeme vybudovať nielen novú, silnú a sebavedomú ľavicu, ale širšie – aj nové medziľudské vzťahy. Možnože otec, ktorý bude žiť v krajine, kde ľavica bojuje napríklad proti homofóbii, bude mať lepší, empatickejší vzťah k synovi, ktorý je povedzme gay. V tomto zmysle politika nemusí byť nutne zlo, nenávisť k iným, odlišným. „Politika znamená i možnosť lásky,“ uzatvárajú Ken Loach a Édouard Louis. Alebo ako píše Alain Badiou, „budúce formy politiky emancipácie musia byť súčasťou obnovenia, opätovného potvrdenia komunistickej myšlienky, ideálu sveta, ktorý nie je podriadený hrabivosti súkromného vlastníctva, sveta voľného združovania a rovnosti… V takomto rámci bude jednoduchšie vynájsť lásku nanovo uprostred kapitalistického šialenstva.“

A čo si myslíte vy, milí čitatelia, ako by mala vyzerať nová ľavica a jej politika do budúcnosti?

(Ivan Buraj je filozof zameriavajúci sa na sociálno-filozofickú problematiku.)