Všeobecne bezpečnosť možno charakterizovať aj ako stav bez reálnej hrozby nebezpečenstva. Je stavom spoločenského a ďalších systémov, ktorý v konkrétnych podmienkach umožňuje plnenie stanovených funkcií a ich rozvoj.
Celé roky je verejnosť permanentne zo všetkých strán atakovaná témami o tom, aký je svet nebezpečný. Iné správy ako katastrofické snáď už ani neexistujú. Bomby a streľba na školách, vraždy, znásilnenia, únosy, autonehody, letecké katastrofy, šialenci, ktorí vrážajú autami do ľudí na trhoch, hackerské útoky, krádeže, alebo denné spravodajstvo z vojnových konfliktov aktuálnych či hroziacich, podopreté obrazovým a zvukovým spravodajstvom (nevhodným pre maloletých divákov a citlivé povahy) sú zásadným obsahom denného spravodajstva všetkých väčších médií. V celom tzv. západnom svete narastá napätie medzi domácimi a prisťahovalcami prichádzajúcimi z krajín tretieho sveta (v Európe hlavne z Afriky a Ázie). A, akoby zámerne, sú tlač a všetky prostriedky masovej informácie manipulované smerom, ktorý nepriamo ale permanentne prináša negatívne informácie o násilných činoch imigrantov, i o celých štvrtiach európskych miest, kde nie je vhodné a bezpečné vstúpiť už ani za bieleho dňa. K tomu ešte zábery na pochodujúcich fašistov s pochodňami a nacistickými symbolmi. Takýmto masírovaním vedomia sa vytráca pocit bezpečia, človek je vystavený konfrontácii s nebezpečím, aj keď sa odohráva tisíce kilometrov ďaleko. Spravodajstvo si neodpustí informovať aj o trestných činoch či katastrofách na druhom konci sveta. V ostatných televíznych programoch prevládajú detektívky a niet týždňa, kedy by nebol v programe aspoň jeden film katastrofický či film s násilím a krvou ako hlavnou dejovou líniou.
Ilustrácia: Po vlaňajšom tragickom útoku na vianočných trhoch v Magdeburgu. Foto: FMT
Na školách sa učí, že medzi základné ľudské potreby patrí aj pocit bezpečia. Ten je dôležitý aj na dosiahnutie sebauspokojenia, na pokoj pre tvorivé myslenie a zmysluplnú činnosť. Stav pocitu bezpečia má v sebe obsiahnuté viaceré vrstvy, ale hlavne či bude zaistená bezpečnosť života, osobného majetku, istoty dostatku informácií pre každodenné rozhodovanie, či bude garantovaná ochrana zdravia a životného prostredia. Ľudské potreby sú určované tiež kultúrou a ľudia v spoločnom kultúrnom okruhu si sú vo svojich potrebách podobnejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ľudské potreby (podľa A. H. Maslowa – psychológ, psychiater a filozof) sú potreby odstraňovania nedostatku, medzi ktoré sa radia štyri hierarchické úrovne:
• fyziologické potreby (homeostatické) majú najvyššiu prioritu pre život jedinca;
• potreby istoty a bezpečia (ochrana proti nebezpečiu …);
• sociálne potreby (byť členom skupiny, láska, priateľstvo);
• potreby uznania (úcta, prestíž, uznanie).
A aj potreby dosiahnutia niečoho:
• sebarealizácia, sebanaplnenie (túžby, sny, dosiahnuť na svoju hviezdu).
Jedným z množstva je aj hedonistický výklad motivácie ľudského správania, ktorý vychádza z predpokladu, že človek je tvor požívačný a teda jeho konanie smeruje k pozitívnym prežitkom, ako sú – sociálne uznanie, bezpečnosť a istota, láska a dôvera, sebaúcta, nezávislosť a zodpovednosť, to si ľudia uvedomujú najviac vtedy, ak pociťujú ich nedostatok. Aj tu je, ako jedna z hlavných ľudských potrieb, uvádzaná bezpečnosť.
Nechcem ísť po línii histórie ľudstva, ale pre človeka vo všetkých dobách bol a je aj dnes dôležitý pocit bezpečia a bezpečnosti a ten je v ostatnom čase denne konfrontovaný nadmierou negatívnych informácií o všadeprítomnom nebezpečí.
Človek si chráni a bráni svoje životné potreby. Chráni si svoj život, zdravie, majetok, ale aj prostredie, v ktorom svoj život žije a v neposlednom rade aj morálku ako súčasť svojej hodnotovej orientácie, napr. česť, vierovyznanie. Spôsob ochrany je rôzny, poväčšine závisí od konkrétnej hodnoty, ktorú chceme chrániť. Poznáme ochranu fyzickú – prostredníctvom technických prostriedkov, ale aj ľudskej sily, alebo, režimovú, administratívnu, kde patria zákony, zmluvy, nariadenia a podobne, ale aj kolektívnu, individuálnu a pod. Zaútočenie na niektorú z hodnôt alebo jej súčasť považujeme za nepriateľský akt, za niečo, čomu treba čeliť prijatím sankcie vo forme trestu. A aj tu sme vo sfére kultúry.
Ak predsa len zabŕdneme do dejín, vynoria sa čriepky, ktoré poukážu na to, že snaha organizovať ľudské spolunažívanie so snahou o bezkonfliktnosť a definovať základné princípy medziľudských vzťahov, badať už od doby formovania rodových zriadení. Niekedy od 2. tisícročia pred n. l. vzniká forma nedokonalého uceleného spoločného práva, ku ktorému môžeme prirovnať Mojžišovu Tóru, ktorá organizuje ľudí desatorom a tvrdo sankcionuje každého, kto ju nerešpektuje. Fragmenty pre základy ľudských práv v dokumentoch OSN nachádzame v Biblii a hlásaní Budhu. Myšlienka rovnosti sa objavuje aj v Koráne – „všetci ľudia sú si rovnocenní tak ako zuby na hrebeni“. Kristus vyzdvihuje človeka nad zriadenie – „Sabat bol stvorený pre človeka, nie človek pre Sabat,“ apoštol Pavol hovorí „muž je rovný žene, Grék Barbarovi, ale aj otrok slobodnému“.
Kodifikované ľudské práva sa objavovali aj v antickom Grécku, kde sa ľudským spolunažívaním zaoberali filozofi od samotného vzniku filozofie.
Ľudské práva sú súborom právnych noriem na formy správania sa človeka v určitých konkrétnych situáciách. Sú stavebným kameňom budovania aj spoločnosti tretieho tisícročia a majú svoje pôsobenie aj v megatrendoch napr. globalizovaného životného štýlu a kultúrneho nacionalizmu, privatizácii štátu všeobecného blahobytu, oživenia náboženstva a ďalších modeloch a typoch spoločností…
Vráťme sa k problematike bezpečnosti
Povedali sme, že pocit bezpečia je základnou ľudskou potrebou. Vyvstáva otázka, či do kategórie základných ľudských práv patrí právo na bezpečnosť či osobné bezpečie. Inak tiež povedané otázkami: Má obyvateľ SR právo na osobnú bezpečnosť? Má štát povinnosť obyvateľovi zaručiť bezpečnosť? Má tento právo nebyť okradnutý, podvedený, unesený, nebodaj zavraždený, keď sa bude pohybovať na verejnosti? A kto alebo čo mu to garantuje?“
Odpoveď by bola asi u väčšiny, ktorým by sme takúto otázku položili, s váhaním, ale predsa len jednoznačná: „ … Ústava SR, je to predsa základný zákon a s najvyššou právnou silou.“ Celá druhá hlava Ústavy hovorí o Základných právach a slobodách vrátane osobnej slobody, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, práva na vlastnenie majetku, na slobodu pohybu, myslenia, svedomia, náboženského cítenia, práva na informácie, na petície, zhromažďovanie, právo na vzdelanie a aj v materinskom jazyku, právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky, na ochranu zdravia, právo na priaznivé životné prostredie, ale aj celý rad politických, sociálnych a práv z kategórie kultúrnych.
Ale právo na bezpečnosť občana patrí do skupiny tých práv, ktoré explicitne v našej ústave nenájdeme.
Má teda obyvateľ SR právo na osobnú bezpečnosť? Má náš štát svojmu obyvateľovi, ale aj návštevníkovi zaručiť bezpečnosť?
Snáď sa nenájde nikto, kto by pochyboval o tom, že ak dôjde k činu z kategórie trestných alebo priestupkových, má občan právo obrátiť sa na štát, teda jeho orgány na to určené – políciu, prokuratúru, na súd – a požadovať ochranu svojich práv a že tieto orgány sú zo zákona povinné mu aj túto ochranu poskytnúť. Štát má nielen právo, ale aj povinnosť trestať páchateľov ktorí sa dopustili porušenia spoločnosťou prijatých zákonov. Keďže nie sme v Amerike, nikto iný v našich podmienkach nemôže túto právomoc vykonávať.
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 vyslovene hovorí „Každý má právo na slobodu a na osobnú bezpečnosť.“ A teda aj keď naša Ústava explicitne nehovorí o práve na bezpečnosť svojich občanov, sme členom Európskeho spoločenstva a teda právu občana musí zodpovedať povinnosť štátu garantovať mu osobnú bezpečnosť a cez jednotlivca ide aj o komunitu, teda o celú našu spoločnosť. Treba však jedným dychom povedať, že nemám na mysli absolútnu bezpečnosť, tá sa v žiadnej spoločnosti nedá dosiahnuť, ale ide o trend dosiahnuť možné.
Je, ako sa zdá, nesporná kompetencia a povinnosť štátu a jeho orgánov konať aj v situácii, keď útok páchateľa na chránené hodnoty je práve realizovaný alebo bezprostredne hrozí. V stave, kedy je človek v bezprostrednom nebezpečí, je oprávnený každý brániť sa a na to existuje aj právny inštitút krajnej núdze a sebaobrany. Ale aj štát má povinnosť v takej situácii zakročiť a brániť svojho občana a obyvateľa. Štát má na to špecializovanú inštitúciu – políciu, ktorá je zákonom určená na odvracanie nebezpečia hroziaceho z útoku proti verejnému poriadku, proti prijatým a platným zákonom. Potiaľ by sa zdalo, že súčasná právna úprava, ktorá zakladá povinnosť štátu chrániť svojich občanov, je dostatočná a teda , že je všetko v poriadku.
Ako je teda možné, že pocit dostatku bezpečia nie je taký jednoznačný a obyvatelia našej krajiny nezdieľajú vo vyjadreniach názor, že sa cítia bezpečne? Nemyslím si, že je to len preto, že štát nedokáže odhaliť a potrestať všetky už spáchané delikty. Mám za to, že ich pocit nebezpečia je silno determinovaný latentným ohrozením budúcimi deliktmi doposiaľ nespáchanými, ale s vysokou pravdepodobnosťou hroziacimi. Toto budúce ohrozenie má svoje indikátory, symptómy a symboly, pred ktorými nie je možné zatvárať oči a každý má s nimi svoje skúsenosti. Vedeli by sme ich vymenovať a popísať celý rad ,ale to niekedy inokedy.
Teda má, alebo nemá byť občan chránený aj pred možno vzdialeným nebezpečím? Má sa štát postarať o odstránenie týchto potenciálnych rizík? Má sa polícia angažovať v prevencii kriminality?
Stúpenci liberálnych koncepcií minimálneho štátu tvrdia, že štát nesmie a nemôže a ani nemá plniť rolu akéhosi vše objímajúceho ochrancu jednotlivca. Majú jednu pravdu v tom, že je sizyfovsky ťažké legislatívne upraviť podmienky, za ktorých by štátne orgány mali pôsobiť a eventuálne aj mocensky zakročiť na poli prevencie kriminality. V tom je skutočne veľký problém a mnohé úskalia a, žiaľ, existujú aj neblahé skúsenosti najmä zo zneužitia situácie na posilnenie jednej skupiny politikov voči iným. A to je problém na tému diskusie o vplyve a moci, o mocenskom zápase. V súčasnosti je represívna činnosť justície a polície jasne definovaná a ostro ohraničená a je vždy viazaná na dôvodné podozrenie, že už bol spáchaný trestný čin. Až za splnenia týchto predpokladov je možné a dokonca žiaduce použiť razantné nástroje, ktorými je zasahované do občianskych práv a slobôd.
Dlhoročná prax a aplikácia týchto inštrumentov, nielen v našich podmienkach, viedla k ich kultivácii a k vypracovaniu kontrolných mechanizmov a garancií, ktoré v demokratickom a právnom štáte zabraňujú ich väčšiemu zneužitiu, prípadne nežiaducim prešľapom.
Na poli prevencie a predpolí kriminality je situácia zložitá. Moderný štát uznáva princípy Listiny základných práv a slobôd, ktorá v jednom zo svojich článkov hovorí: „Štátnu moc je možné uplatňovať len v prípadoch a v medziach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý zákon stanovuje.“ Túto zásadu aplikovať na činnosť polície na predpolí zločinu je veľmi zložité.
Ak má byť právna úprava účinná, musí obsahovať odpovede na celý rad otázok.
Napríklad:
Od akého okamžiku a na základe akých skutočností sa môže začať policajná činnosť? Proti ktorým osobám môže smerovať? Aké metódy môže používať? Môže sledovať, odpočúvať, fotiť, umiestňovať na verejné priestranstvá kamerové systémy? Aké informácie môže zhromažďovať? Môže o všetkom, čo robí, informovať širokú verejnosť?
Takéto a ešte ďalšie otázky sa natískajú a dávajú argumenty tým, ktorí hovoria, že dobrá právna regulácia je prakticky nemožná a preto odporúčajú, aby sa polícia na úseku predpolia kriminality vôbec neangažovala. Argumenty umocňujú tým, že ináč hrozí vznik policajného štátu, teda akési podrobenie verejného života a privátnej sféry policajnej – štátnej kontrole.
Prijatie takéhoto odmietavého stanoviska by v praxi znamenalo, že polícia a justícia by mohli zasahovať až v okamžiku, keď delikt je už spáchaný alebo bezprostredne hroziaci, zatiaľ čo vzdialenejšia príprava zločinu môže nerušene prebiehať bez záujmu a pozornosti štátnych orgánov.
Takéto stanovisko znamená, že spoločnosť je pripravená znášať riziko hroziaceho zločinu, pretože vraj „zločin je daň za slobodu“. Prijatie takejto koncepcie by prinieslo pre spoločnosť veľké škody. Niektoré organizované zločiny celej plejády z trestného zákona, medzi ktoré patria aj korupcia a hospodárska kriminalita či obchod s ľuďmi, alebo terorizmus, spôsobujú spoločnosti škody, a to nielen ekonomické, ale aj morálne. Sú dlhodobo a nenápadne pripravované a veľakrát ani po ich spáchaní nie sú nikým oznamované. Takúto celospoločenskú rezignáciu nie je možné dlhodobo akceptovať. Trend preventívnej práce polície na predpolí zločinu bol nastúpený v celom rade demokratických štátov sveta. Prejavil sa v oblasti hmotného trestného práva kde sa uplatňuje koncepcia tzv. predsunutia trestnej zodpovednosti už do počiatočného štádia prípravných zločineckých aktivít. Touto cestou sa vydali aj naši zákonodarcovia, kde policajné právo vytvára pre činnosť polície vhodné nástroje v podobe policajných operatívno-pátracích metód. Pre budúcnosť je asi potrebné ďalšie legislatívne riešenie pre efektívnejšie uplatňovanie informácií získaných týmito metódami a postupmi v samotnom trestnom konaní. Efektivita využívania týchto metód závisí nielen od legislatívnej úpravy, ale aj od vzdelania, šikovnosti a skúseností policajtov a pracovníkov špecializovaných zložiek štátu, od ich materiálneho vybavenia a dobrej organizácie. Je na to nevyhnutná aj politická vôľa a zbavenie sa kolaborantstva s neduhmi a nezákonnosťou. V neposlednom rade aj striktné odpolitizovanie policajných zložiek, aby neboli zneužívané na politický zápas.
To všetko podľa mňa patrí do kategórie bezpečnosti. Zámerne so vynechal celú možno aj kapitolu o obrane vojenskej, chránených objektoch a osôb. Popri štáte sa na ochrane hodnôt a bezpečí nielen môžu, ale sa musia podieľať okrem polície, armády a špecializovaných zložiek aj ostatné články spoločnosti. Len komplexná spoluúčasť môže viesť k zvýšeniu bezpečia obyvateľov.
Pre samotný pocit bezpečia občana by mohli prispieť aj médiá vrátane mienkotvorných vytlačením na samý okraj svojej činnosti ponižovanie, dehonestovanie a zosmiešňovanie štátnej moci a zákonov. Nepredháňať sa v množstve katastrofických a temných správ s kriminálnym a nízkym mravným obsahom. Podľa mňa, a želám si, aby to tak bolo, verejnosť očakáva skôr analýzy, námety z diskusií na riešenie celospoločenských problémov a prinášanie pozitívnych príkladov riešení pálčivých, ale aj celkom obyčajných tém zo života. Hodnotnú zábavu, poučenie a relax s proporčne vyváženým obsahom vrátane toho tzv. akčného.
Pocit bezpečia je jednou z tých hodnôt, ktoré patria do základných ľudských potrieb, a preto občan by nemal byť o tento pocit pripravený. Natíska sa otázka, či môže v tom pre občana urobiť niečo aj štát, alebo to bude aj kultúrny problém? Alebo nebodaj politický? Je očividné a zarážajúce, že jednotlivcom sa čím ďalej tým viacej zvyšuje ich bezmocnosť, a to aj v oblasti hospodárskej, ideologickej a citovej. V ľuďoch tlie neistota udržania práce a že môžu byť kedykoľvek prepustení, postupne sa znižuje nákupná sila ich mzdy. Stále sa nájdu jednotlivci a podľa reakcií na sociálnych sieťach ich nie je ojedinele, ktorí zvažujú a podporujú spáchanie takých závažných trestných činov, vrátane atentátu, ktoré vyvolajú veľké kladné aj záporné ohlasy u ľudí. To všetko neprispieva k pocitu bezpečia a jeho uspokojenie je podmienkou (ak vynecháme fyziologické potreby)pre sebarealizáciu, a snahu naplniť svoje schopnosti a zámery a aj uspokojovanie estetických, duchovných a všetkých ďalších ľudských potrieb. To je ale možné tvrdiť v čase mieru.
Namiesto záveru, aby nedošlo k nedorozumeniu
Konkrétny význam výrazu bezpečnosť sa významovo špecializuje v závislosti od odboru, alebo situácie a môžem uviesť príklady:
– bezpečnosť štátu (národná bezpečnosť) – Na Slovensku podľa čl. 1 ods. ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.: „stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.“
– bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci – stav pracovných podmienok eliminujúcich vplyv nebezpečných a škodlivých faktorov pracovného procesu alebo prostredia na zamestnancov; – poznáme aj protipožiarnu bezpečnosť, bezpečnosť cestnej premávky, bezpečnosť železničného systému, bezpečnosť letovej prevádzky, jadrová bezpečnosť, administratívna bezpečnosť, priemyselná bezpečnosť – ale aj fyzickú bezpečnosť ako ochranu pred násilím a agresiou, a o tú išlo v mojom zamyslení. Mal som na mysli tiež, že žiaduce spôsoby uspokojovania potriebsú tie, ktoré neškodia ani nám ani iným, zhodujú sa s našimi sociálno-kultúrnymi hodnotami a sú uspokojované v medziach zákona.
Jedna odpoveď
„… žiaduce spôsoby uspokojovania potrieb sú tie, ktoré neškodia ani nám ani iným, zhodujú sa s našimi sociálno-kultúrnymi hodnotami a sú uspokojované v medziach zákona“.
Velmi alibistický a konformní závěr.
Zákony navrhují omylní a úplatní poslanci a nad jejich dodržováním bdí neméně omylní a úplatní soudci. V ČR navrhli poslanci úpravou zákona snížit valorizaci důchodů o 2/3, což ústavní soud podpořil slovy, že pokud by nedošlo ke změně zákona vznikla by hospodářská škoda.
Zato se důchodci budou cítit bezpečnější, protože se objednala munice pro Ukrajinu a stíhačky F-35 schopné nést atomové bomby.