Priateľ, ktorý má v rodine skúsenosti s pokriveným chápaním súdnej moci a spravodlivosti, ma upozornil, že na náboženskom kanále LUX cez víkend (12. – 13. 7.) dva razy pobeží slávny britský film o anglickom mučeníkovi pravdy Thomasovi Morovi podľa hry Roberta Bolta Muž pre všetky ročné obdobia. Film v roku 1966 nakrútil známy americký režisér Fred Zinnemann a hrala v ňom celá plejáda významných shakespearovských hercov na čele s Paulom Scofieldom v hlavnej a Orsonom Wellsom v epizódnej úlohe. Film v roku 1967 získal šesť Oscarov (ako najlepší film, za réžiu, za výkon v hlavnej úlohe, za scenár, farebné kostýmy a farebnú kameru). Po tom, čo som pred obrazovkou vydržal dve hodiny, podpísal by som sa aspoň pod prvé štyri, kým ostatné dve ceny by som skôr pripísal zvyku, že víťazný film musí mať aj čo najviac ocenení. Je celkom možné, že náboženské vysielanie film uprednostnilo hlavne pre to, že príbeh straní v boji medzi cirkevnou a svetskou a mocou tej prvej. To je však iba jedna rovina príbehu kancelára anglického kráľa Henricha VIII., ktorý svedomie, vlastnú pravdu a zásadovosť povýši nad poslušnosť svojmu kráľovi. Práve táto filozoficko-morálna vrstva príbehu z anglických dejín XVI. storočia robí film neobyčajne aktuálnym. Platí pre všetky obdobia, v ktorých si surová moc uzurpovala monopol na pravdu a nerešpektovala iný názor vykladajúc ho ako zločin.
Sir Thomas More. Hans Holben mladší, 1527.
Olej a tempera na dubovom dreve. Zdroj: Wikimedia
Akýmsi predchodcom Thomasa Mora bol už v 12. storočí Tomáš Becket, s tým rozdielom, že nebol popravený, ale zavraždený. Česi majú svojho Becketa či Mora v majstrovi Husovi, pričom pri týchto justičných vraždách si štát a cirkev striedavo umývali ruky. Výnimkou v neskorších súdnych fraškách je len proces po podpálení Ríšskeho snemu (1933), kde pravda napokon zvíťazila, kým v neskorších prípadoch moc a nespravodlivosť triumfovali. Spomeňme napríklad éru maccarthizmu v USA či naše päťdesiate roky s politickými procesmi a popravami nevinných. Niet sa preto čo čudovať, že Boltova hra Muž pre každé počasie o Morovi a prevracačoch kabátov vyšla už v roku 1963 vo vydavateľstve Orbis a v roku 1964 sa v Čs. televízii (štúdio Bratislava) objavila televízna inscenácia hry Roberta Bolta Muž pre každé počasie v réžii Magdy Husákovej-Lokvencovej. Inscenácia bola postavená na skvelých hereckých výkonoch vtedajšej vedúcej hereckej generácie na čele s Gustávom Valachom v titulnej postave. V čase zvádzania zákulisného (a čiastočne aj verejného) boja o úplnú rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených inscenácia rezonovala oveľa silnejšie než neskoršie Hasprovo uvedenie hry (s Jamrichom ako Morom) v činohre SND (2001) .
Po filme sme v rodinnom kruhu o ňom diskutovali, pričom dcéra poukázala na to, že jej viacerým rovesníkom či ešte mladším by nevyhovovala prevaha slova nad akciou. Následne som si pozrel na internete reakcie divákov na Lokvencovej inscenáciu i na Zinnemannov film a popri pochvalách som sa dozvedel v podstate čosi podobné. Hoci nik nepopieral závažnosť témy, predsa som našiel vyjadrenia, že film bol príliš divadelný, pomalý. Inému divákovi vadilo, že nešlo o tradičný historický veľkofilm s množstvom komparzu, bojových scén a veľkolepej scénografie. A tak sa dostávam k problému, ktorý som načrtol už pred pár rokmi v článku o televíznych pondelkoch. Akoby mladšieho diváka (čitateľa) už nezaujímalo to, čo chcel umelec vypovedať o svete, ale len to, ako sa príbeh zavŕši a koľko vzruchu prinesie. Napríklad nezamýšľa sa nad tým, či túžba po kariére Stendhalovho Jeana Sorela stojí za to a je obrazom pomýlených hodnôt súdobej spoločnosti, ale to, či hrdina ovládne nielen pani de Renal, ale aj Mathildu. Pri takomto vnímaní umeleckého diela sa potom divákovi aj Morova odvaha a principiálnosť môže zdať zbytočnou až smiešnou. Veď v dnešnom svete vidí pravý opak. Z horlivých komunistov sa razom stali presvedčení demokrati a ich terajšie skloňovanie pojmov sloboda a demokracia si protirečí s ich upieraním práva na iný názor. Ak niektorí analytici vystríhajú, že sa vraciame do zavrhovaných päťdesiatych rokov, je to možno trocha prehnané, ale nepochybne sme už v štádiu podobnom americkému pohonu na komunistov v 50. rokoch minulého storočia. Ten neorganizovala ani tak vláda ako horliví aktivisti, ktorí dostali po prstoch až potom, čo začali nachádzať komunistov vo vrcholných predstaviteľoch štátu. Našim aktivistom sa zatiaľ všetko (aj vďaka podporovateľom z Bruselu) prepáči, aj označovanie vládnych predstaviteľov a ich stúpencov za dezolátov, nevzdelancov a vládnych politikov za diktátorov, pohrobkov Hitlera a prisluhovačov Putina.
Film o Thomasovi Morovi by som prikázal povinne premietať na mítingoch Progresívneho Slovenska, na Pohode a vo vyšších ročníkoch stredných a vysokých škôl. Aby sa mladá generácia videla ako v zrkadle, a uvedomila si, kam môže viesť netolerancia a upieranie práva na názor inak zmýšľajúcim.
