Aj to je kultúra

Tridsiate piate výročie Klubu Nového slova s jeho intelektuálnym médiom, akým Slovo bolo, je a pevne verím ešte dlho bude, ma primälo k napísaniu voľného pokračovania predchádzajúcich mojich textov venovaných problematike kultúry.

V dlhom zozname mien, ktorých nositelia mali v konkrétnom čase niečo spoločné s Novým slovom, sa snáď nenájde ani jeden, ktorého by som osobne nepoznal. Za tie roky viacerí zmenili svoje pôvodne prezentované názory, a čo je pre mňa horšie, aj postoje a prevrátili kabát do nepriateľskej pozície. Už intelektuálne nediskutujú, už diktujú a odvracajú zrak. Čakám, kedy a komu nepodajú ruku. V spoločenskom priestore je na môj vkus až príliš veľa zloby, nepochopenia, ale aj neodbornosti a krivých zrkadiel. Nemám problém s prijatím ponúkanej ruky, s iným názorom, ale môj som po rokoch začal aj písať v podobe, čo si pamätám zo štúdií, z literatúry, čo mám odžité a o čom diskutujem s priateľmi a za to, že ich zverejnilo Slovo ďakujem – aj za to, že pretrvajú a bude sa k nim dať vrátiť. Viacerí mi pri osobných stretnutiach hovoria, že aj keď je to také školometské, sú radi, že majú o čom premýšľať a súvislosti si hlbšie uvedomiť. Možno aj o to mi ide.

Mnohé médiá svojím obsahom a časť liberálnej a globalistickej opozície na námestiach, v rôznych hodnotiacich komisiách, radách, umeleckých projektoch, vo vystúpeniach na rôznych fórach – vrátane zákonodarného, všade, kde sa im naskytne príležitosť, presadzujú celú škálu nenormálnosti a nazývajú to pluralitou, rozmanitosťou, inklúziou a aj inakosťou a snažia sa dosiahnuť, aby nenormálnosti spoločnosť vyhlásila za jedine správnu normu, a to bez diskusie, bez zdravého sedliackeho rozumu, bez tradície slušnosti a popretím vzdelania. Hlavne, že sa cez médiá, v priamych prenosoch, na scénach divadiel a kín šíri k publiku.

Musím konštatovať, že sa to nedeje len v našej kultúre. Kultúra deviácie je krôčik po krôčiku stavaná na pomyselný vrchol ľudského snaženia pretvárania sveta a je transformovaná na ideológiu. V prípadoch presadzovania brutality, dehonestovania ľudskej bytosti, sexuálnych úchyliek prezentovaných na verejnosti aj v umeleckej produkcii väčšiny žánrov, oplzlostí na adresu konkrétneho objektu, rasizmu, xenofóbii, domáceho násilia, drogových a iných závislostí, samovrážd, výtržníctva, organizovaného zločinu, krádeže, únosov, moderného otroctva, dobrovoľnej nezamestnanosti spojenej s čerpaním sociálnych dávok, agresivity, ktorá môže mať podobu agresívnych myšlienok, slov či skutkov a iné (dnes popísané najmä v trestnom zákone) ide o správanie, ktoré výrazne ohrozuje spoločnosť a jej členov (v konkrétnych prípadoch najmä mladistvých), vedie k poškodzovaniu zdravia či života, k rozpadu vzťahov, k trestnej činnosti, k neschopnosti pracovať a starať sa o rodinu a aj sa výrazne odchyľuje od prijatých spoločenských a zákonných noriem.

Každá spoločnosť, či minulá alebo i dnešná, si vytvára určitý spôsob ochrany pred deviáciou, ktorá má podobu sociálnej kontroly a najmä výchovou, poskytovaním kladných vzorov, pochvalami, výhodami, motiváciou, ale aj trestami… Žiaľ, množstvo nenormálností pod rôznymi zásterkami preniká do našich stredných a vysokých škôl a čo je zarážajúce a znepokojivé, aj do základných a materských. Kladných vzorov a príkladov je v mediálnom priestore ako šafranu. Aj pochvaly vedia byť zneužité na prekonanie obrany voči nenormálnosti. Čo je normálne a slušné, je vydávané za slabosť.

Ilustrácia: Pixabay

V civilizovanom svete, v spoločnosti, ktorá je naozaj ústretová k človeku a človek človeku nie je vlkom, nie je barbarská spoločnosť, platí jednoduché pravidlo – dodržujme to, na čom sme sa konsenzom dohodli a čo platí ako norma (vrátane platnej zákonnej, ale aj tradovanej). Ak sa objaví problém, otázka či iný názor, je vhodné riešiť situáciu diskusiou cez argumenty, vysvetlenia postojov, ale aj pojmov. Sila a drzosť sa veľmi často objavuje na ulici, v obchode, v úradoch, na cestách a v hromadnej doprave, ale aj v školskom prostredí. Upozornenia, sú odbité odpoveďou gestom alebo verbálne obvykle vetou: „Máš problém?“ Žiaci v školách sú svedkami nechutných útokov rodičov na učiteľov, udelenie zhoršeného stupňa správania je bielou vranou na vysvedčeniach, potom kričíme že si učitelia nevedia poradiť s výchovou a vzdelávaním, lebo majú nízke platy a podobných príkladov je nespočetne. V spoločnosti začína prevažovať nekultúrnosť vo viacerých jej podobách. Nekultúrnosť správania, jazyka, verejného vystupovania v rovine etikety, vzťahov… Je ťažké a priam nemožné byť kultúrny (v zmysle slušný) v zápase ideológií. Tento zápas je náročný najmä na vzdelanie a čas (v neposlednom rade aj financie ). Súperi, stúpenci jednotlivých táborov, používajú rôzne taktiky získavania nových členov do svojich radov. Tých foriem a metód je nespočetne.

A tu mám prvú poznámku k problematike. Ak má jedna zo strán diskusie vo svojej základnej obsahovej výbave toleranciu, dodržiavanie noriem a pravidiel, nielen zákonných, ale aj zvykových, je v pasívnej nevýhode voči fanatizmu a viere v neomylnosť.

Druhá poznámka sa týka jednej z metód bez argumentov. Na komunikáciu nie sú vždy a za každú cenu potrebné slová. Nonverbálna komunikácia používa gestá, symboly, znaky, funguje v podobe metafor, analógií, mýtov, stereotypov, alegórií, naratívov a pod. Sú súčasťou kultúry a, ako kultúrne stereotypy, slúžia aj ako zdroj možných interpretácií. Sú súčasťou zvykov a tradícií. Kolektívne symboly zohrávajú rozhodujúcu úlohu v sebautváraní sociálnych systémov. Najmä cez médiá, umenie a politické vyjadrenia rozvíjajú sociálno-právotvornú moc pomocou týchto kolektívnych symbolov.

Poznanie hovorí, že kolektívne symboly vždy nesú pozitívne, alebo negatívne hodnotenie istých obsahov. Symboly nielenže vytvárajú racionálne aj emocionálne poznanie, ale zároveň navrhujú spôsoby a logiku konania pri zaobchádzaní s kultúrnymi fenoménmi. Nie každý symbol je súčasťou kolektívnej symboliky. Kolektívne symboly majú určité vlastnosti, majú nepriamu významovú funkciu. Možno ich znázorniť vizuálne. Symboly sú vždy nejednoznačné, dajú sa prerozprávať, umožňujú analogické vzťahy medzi označujúcim a označovaným, sú primárne motivované konfliktmi pozícií v rámci diskurzu. Ako príklad uvediem bezhlavo umiestňovanú vlajku Ukrajiny a jej farby. Vlajku Ukrajiny nájdeme na štátnych inštitúciách, oblečení účastníkov rôznych ceremónií, ale aj v reklame na zmrzlinu.

Literatúra a jej slovník, ako aj slovník verejného činiteľa je obohacovaný symbolikou verbálnou, obraznou aj historickou. Teda môže mať aj rôznu individuálnu interpretáciu. Iné to môže byť pri znakoch a odznakoch pripnutých na odeve, vlajke a farbe napr.. na predmetoch alebo v oknách budov, na transparentoch, ale aj v gestách hanlivých, s politickým či ideologickým významom, ktoré sú jednoznačne čitateľné v konkrétnom čase a ťažko sa interpretujú inak, Ako príklad uvediem len niektoré: odpľutie pred konkrétnou osobou, ukázanie prostredníka, odmietnutie podávanej ruky, predpaženie pravice, ukázanie malíčka a ukazováka, zalomenie ruky v lakti so zavretou päsťou – a tak by sa dalo pokračovať.

Permanentné podsúvanie všade a za každých okolností znakov a symbolov vedie k ich prijatiu ,a to aj podprahového, a tým aj prijatiu ich obsahovej stránky. Nie je teda nič nové a zarážajúce, keď sa vedie taký vehementný zápas o rezort, ktorý má v gescii tlač, vydavateľstvá, rozhlas, televíziu, film, divadlo, galérie, reklamu, jazyk, literatúru, cirkvi, ktoré pracujú s kolektívnymi  symbolmi. Modelujú logiku konania pri zaobchádzaní s kultúrnymi fenoménmi…

Politici denne poukazujú na výroky tých druhých a svojsky interpretujú ich prirovnania, symboliku a metafory, riadiac sa heslom, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Na to je potrebná publicita, prezentovanie – a všade, kde sa očakáva konflikt, aj umelo vyprovokovaný, sú pripravené kamery a mikrofóny. Hlavne, že sa cez médiá najmä v priamych prenosoch šíri k publiku podľa možností čo najčastejšie. Stále ide o zápas prevahy a politických bodov. Ale najmä o moc, výhody všetkého druhu a peniaze.

Tretia poznámka k problematike je z môjho pohľadu až príliš zásadná pre fungovanie celku so zaužívanými, ale aj dohodnutými pravidlami. Bez pravidiel, predpisov a zásad sa napr. nedá bezpečne jazdiť v cestnej premávke, športovať, hrať spoločenské hry, obchodovať, ale ani pokojne spolunažívať v kolektíve a každom spoločenstve. Všeobecne uznávaný, ustálený spôsob konania je podmienkou na plnohodnotný a bezkonfliktný život, na stabilnú spoločnosť. Najmä v súvislosti s dodržiavaním práva. Dotknem sa v ostatnom čase frekventovaného pojmu medzinárodné právo. Nie som si celkom istý, že všetci, čo tento pojem používajú vo verejnom priestore, si plne uvedomujú jeho hlbší obsah. Vytvorením základných princípov medzinárodného práva vznikli a rozvíjajú sa nové normy a inštitúty, predovšetkým vznikajú medzinárodné organizácie, ktoré koordinujú spoluprácu štátov, ako aj upravujú podmienky v oblastiach obchodu, dopravy, kultúry a iné. Medzinárodné právo sa utvára dohodou dvoch alebo viacerých štátov a to buď vo forme medzinárodných zmlúv alebo obyčajov. Teória nie je v otázke subjektov medzinárodného práva jednoznačná. Za ďalšie subjekty (okrem štátov) sa považujú aj medzinárodné organizácie a národy, ak sa snažia vytvoriť novú územno-politickú jednotku, považujú sa jeho orgány za orgány povstaleckého hnutia, ktoré môžu uzatvárať medzinárodné zmluvy. Formy uzatvárania zmlúv môžu byť rôzne, napr. písomné, ústne, verejné, tajné alebo uzatvorené zjednodušenou formou. Vo väčšine prípadov sa používa písomná forma, v tejto podobe sú aj podpisované a mal by ich podpisovať ten, kto je na tento úkon právne spôsobilý. Zmluvy, ktoré sú považované za verejné, sú aj oficiálne publikované. Teda by mali platiť aj ústne dohody, ktoré sú najčastejšie porušované.

Medzinárodné právo je zložitý a stále sa vyvíjajúci systém, ktorý tvorí súčasť celkových spoločenských vzťahov a ich vývoja. Nastáva otázka, či nedodržanie zmlúv a vstup tretej strany do procesu nedodržania dohôd je tiež porušením medzinárodného práva. V týchto prípadoch už neplatí, že skutočnosť, tak ako pri metaforách či symboloch, môžeme interpretovať rôzne. Ako máme chápať vyhlásenie Angely Merkelovej, že Minské dohody boli len naoko, aby mohli dozbrojiť Ukrajinu? Alebo nesplnenie dohôd pri rozpúšťaní Varšavskej zmluvy, ktorú dali Američania Gorbačovovi? Teda že tieto štáty Varšavskej zmluvy zostanú neutrálne… Sú aj ďalšie príklady dvojakého metra a optiky, ktorou sú komentované alebo zamlčované skutočnosti.

Nejdem vymenovávať ozbrojené konflikty nedávnej histórie, ani dohody mocností pri a po porážke fašizmu a ukazovať prstom na kohokoľvek, čo porušil a čomu sa spreneveril. Dvojaký meter referovania, hodnotenia a poukazovania na toho druhého máme na dennom poriadku v našich médiách mainstreamových, ale aj alternatívnych. Vzťahovačnosť a neobjektívnosť je, žiaľ, to, čo spoločnosť polarizuje.

Scenár a réžia túžby po nadvláde sú v rukách globalistov a neoliberalizmus je ich nástroj nie dnes, základné tézy ideologického zápasu boli napísané už v minulom storočí. Správne sa rozhodovať je možné len so znalosťou veci, bez zloby, zášti, závisti a závislosti. Aj to je kultúra.

Autor PhDr. Boris Gýmerský absolvoval štúdium teórie sociológie kultúry a umenia

(Celkovo 276 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter