Vo Venezuele sa 28. júla 2024 uskutočnili prezidentské voľby, ktoré oprávnene vyvolali viacero pochybností. Dané pochybnosti však západné mocnosti s pomocou mainstreamových médií využili na miešanie sa do vnútorných záležitostí Venezuely a pokúsili sa aj o uznanie opozičného kandidáta za prezidenta. Tento vývoj po voľbách 2024 však nebol príliš prekvapujúci, keďže podobné postupy proti Venezuele sa aplikovali počas celého 21. storočia.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Venezuela v novom tisícročí
Trestné procesy a atentáty proti Madurovi
Prezidentské voľby 2024
Transparentnosť, nie zasahovanie
Venezuela v novom tisícročí
Už v 20. storočí bola Venezuela krajinou, ktorá mala veľké nerastné bohatstvo, avšak na ekonomickej situácii obyvateľstva sa to neprejavovalo. Obrovské zisky z ťažby ropy plynuli do rúk oligarchie, najmä zahraničnej, zatiaľ čo obyvateľstvo trpelo biedou. Vyše dve tretiny populácie žili v chudobe a problémom bol i vysoký počet analfabetov. Navyše, Venezuela bola aj extrémne zadlženou krajinou, ktorá sa riadila princípmi „voľného obchodu“ a sociálne problémy Venezuely v 80. a 90. rokoch 20. storočia viedli k sérií masových demonštrácií, pričom niektoré z nich boli krvavo potlačené. Zásadné zmeny v krajine nastali, keď sa k moci dostal ľavicový prezident Hugo Chávez (1998 – 2013). Jeho popularita sa opierala o úspechy v sociálnej oblasti, na druhej strane, jeho ekonomická politika nebola až taká úspešná. Počas vlády jeho nástupcu Nicolasa Madura (od 2013) sa prejavili i sankcie USA, ktoré znemožňovali investície v ropnom priemysle a zasiahli finančný sektor či zásobovanie liekmi a potravinami. Ekonomické problémy sa stali hlavným dôvodom vnútorných konfliktov i masovej emigrácie venezuelského obyvateľstva v poslednom desaťročí.
Ako bolo uvedené, v prezidentských voľbách 2013 zvíťazil Nicolas Maduro (50,6%). Pretrvávajúce problémy v krajine však spôsobili, že v parlamentných voľbách 6. decembra 2015 uspela opozícia. Blok demokratickej jednoty získal 109 zo 167 kresiel v Národnom zhromaždení (AN). Okamžite po voľbách vzniklo aj niekoľko sporov medzi AN a prezidentom a tie pretrvávali počas celého roku 2016. Podporovatelia prezidenta v AN sa opakovane obracali na Najvyšší súd (TSJ), ktorý ich podaniam zväčša vyhovel a zrušil rozhodnutia novej väčšiny. Zjavne proprezidentské rozhodovanie TSJ však vyvolalo nespokojnosť v AN, a to sa preto samo pokúsilo vymenovať nových sudcov, čo však TSJ označil za protiústavné. Konflikt eskaloval, keď sa väčšina v AN pokúsila odvolať prezidenta Madura, i to však súdna moc v januári 2017 odmietla. Spory vyvrcholili v marci 2017, keď TSJ odňal AN jeho právomoci kvôli „nerešpektovaniu“ súdnych rozhodnutí. To ale viedlo k novým masovým demonštráciám venezuelskej opozície.
Na tento vývoj reagoval Nicolas Maduro vypísaním volieb do nového Národného ústavodarného zhromaždenia, ktoré však AN označilo za protiústavné. TSJ ale opäť podporil prezidenta a voľby sa uskutočnili 30. júla 2017. Keďže ich opozícia bojkotovala, vládna moc získala 503 z 545 kresiel. Nové Národné ústavodarné zhromaždenie (pôsobilo do konca roku 2020) sa tiež vyhlásilo za najvyšší zastupiteľský orgán a zrušilo viaceré zákony, prijaté AN, čo však opozícia neakceptovala. Od roku 2017 tak existovali dve odlišné interpretácie ústavného vývoja v krajine, ktoré sa vzájomne popierali. Situáciu využil Nicolas Maduro, ktorý v roku 2018 zvíťazil v prezidentských voľbách. Dňa 10. januára 2019 bol Nicolas Maduro inaugurovaný na svoje druhé volebné obdobie, opozičné AN ale legitimitu daných volieb odmietlo a 23. januára 2019 vyhlásilo za dočasného prezidenta Juana Guaidóa, ktorého uznali i USA a spol. V skutočnosti sa rozhodovalo na uliciach, kde sa napokon presadila vládna moc. Spory o uznanie prezidenta však mali dopad na zahraničný majetok Venezuely, napr. na zlaté rezervy Venezuely, ktoré sa nachádzali v západných bankách a ku ktorým stratil Caracas prístup. Význam Juana Guaidóa ale postupne klesal a nakoniec ho na konci roku 2022 formálne odvolalo aj opozičné AN.
Trestné procesy a atentáty proti Madurovi
Súčasťou dvojakej verzie právneho vývoja boli aj kroky, ktoré sa udiali voči Nicolasovi Madurovi. Sudcovia TSJ, zvolení AN, ktorých mandát ale TSJ neuznal, postupne opustili Venezuelu a v Kolumbii vytvorili vlastný „exilový“ TSJ. Ten 16. augusta 2018 odsúdil prezidenta Madura na 18 rokov a tri mesiace za korupciu v známej kauze brazílskej stavebnej firmy Oderbrecht. Podobne problematickým právnym postupom bolo i to, keď súd v USA v marci 2020 vypísal odmenu 15 miliónov dolárov za dolapenie Nicolasa Madura za jeho údajnú účasť v obchode s drogami.
Postupy proti Nicolasovi Madurovi však nemali iba právny charakter. Podľa očakávania prišlo aj k pokusu o atentát proti prezidentovi, a to 4. augusta 2018 s pomocou dronov naplnených výbušninami. Útok sa uskutočnil pri oslavách 81. výročia založenia Národnej gardy v Caracase. Ostreľovači síce drony zneškodnili, ale jeden z nich vybuchol v blízkosti prezidenta. Podľa venezuelského vyšetrovania útok pripravili atentátnici z Kolumbie, s podporou USA. Pri útokoch na prezidenta Madura treba spomenúť aj ďalšiu operáciu (operácia Gideon), ktorá sa uskutočnila v apríli a máji 2020. Pri operácii sa mal vykonať nielen atentát, ale aj štátny prevrat. Dňa 3. mája po mori vstúpila do Venezuely skupina žoldnierov z USA a Kolumbie spolu s venezuelskými aktivistami. Dôležitú úlohu zohral Jordan Goudreau, bývalý americký vojak a riaditeľ bezpečnostnej firmy Silvercorp. Firma mala podpísať kontrakt s predstaviteľmi exilovej vlády. Venezuelské orgány však akciu potlačili a zadržali viacero osôb, vrátane občanov USA. Pučisti boli následne vo Venezuele odsúdení, avšak americkí občania sa vrátili do USA na základe výmeny väzňov medzi Venezuelou a USA z roku 2023.
Dňa 21. decembra 2023 sa uskutočnila výmena desiatich občanov USA za Alexa Saaba, venezuelského vyslanca, ktorý sa nachádzal vo väzbe v USA. Alex Saab bol kolumbijský občan a spolupracovník Nicolasa Madura, ktorý pomáhal obchádzať americké sankcie. V júni 2020 vycestoval rokovať do Iránu o dodávkach chemikálií a náhradných dielov pre ropný priemysel vo Venezuele, ktorý kvôli sankciám nemohol získať zariadenia od obvyklých dodávateľov. Saabovo lietadlo na ceste do Iránu potrebovalo dotankovať palivo, ale dva africké štáty mu pod nátlakom USA odmietli povoliť pristátie, takže pristál na Kapverdách. Tie ho na základe americkej žiadosti zadržali, a to bez ohľadu na diplomatický status. V roku 2021 ho Kapverdy vydali do USA, napriek odporu OSN i Súdneho dvora ECOWAS. V USA bol Alex Saab obvinený zo zosnovania zločineckej skupiny s cieľom prania špinavých peňazí a držaný vo väzbe v Miami. Až do výmeny väzňov s Venezuelou… Samozrejme, Saab nie je jedinou osobou so vzťahom k venezuelskej vláde, ktorú USA zadržiavali. Spomenúť treba aj Huga Carvajala, bývalého šéfa tajných služieb, ktorého zadržali v Španielsku a v roku 2023 vydali do USA.
Prezidentské voľby 2024
Napriek všetkým pokusom o zmenu moci sa bolivaristická vláda vo Venezuele udržala aj do súčasnosti. Po neúspechu demonštrácií voči Nicolasovi Madurovi sa zo strany opozície objavili aj pokusy o dohodu. Tú sa podarilo dosiahnuť v októbri 2023 v Barbadose. Dohoda garantovala najmä:
– právo každého politického aktéra zvoliť si svojho kandidáta
– rešpektovanie ústavy, zákonov a Národnej volebnej rady
– konkrétne garancie pre voľby, vrátane registrácie, financovania i médií
– mechanizmus monitoringu a verifikácie výsledkov
– voľby prezidenta v druhej polovici roku 2024
– pokračovanie v politickom dialógu
Vzhľadom na to, že venezuelská vláda sa ocitala v silnejšej pozícii než opozícia, motivovali ju USA vyhliadkou na zrušenie sankcií, pričom tento proces sa začal po uzavretí dohody.
Zjednotená demokratická platforma si za svoju kandidátku v októbri 2023 vybrala Maríu Corinu Machado, tú však Úrad generálneho kontrolóra vo Venezuele ešte v júni 2023 pozbavil spôsobilosti vykonávať verejnú funkciu na 15 rokov. Formálnym dôvodom bola Machadovej podpora sankcií USA a „prezidenta“ Juana Guaidóa v rozpore s ústavou a zákonmi Venezuely. Pozbavenie spôsobilosti bolo aj dôvodom, prečo kandidátku opozície odmietla registrovať Národná volebná rada a jej vylúčenie potvrdil i TSJ v januári 2024. Pochopiteľne, toto rozhodnutie vzbudilo pohoršenie v opozícii, i keď formálne TSJ nie je podriadený prezidentovi a ten sa v jeho mene v Barbadoskej dohode nemohol k ničomu zaviazať. Je však zrejmé, že mu konanie venezuelských orgánov vyhovovalo. Náhradným kandidátom opozície sa stal bývalý diplomat Edmundo González, ktorý pred voľbami nebol príliš známy, a tak aj na jeho predvolebných zhromaždeniach často dominovala faktická líderka opozície Machadová.
Venezuelská vláda ani opozícia zrejme vôbec nedúfali, že Barbadoská dohoda a jej následná realizácia povedú k zmieru. Vládni predstavitelia otvorene vyhlasovali, že voľby budú zneužité na pokus o prevrat, zatiaľ čo opozícia vopred tvrdila, že budú zmanipulované. Pochybnosti vyvolávali aj predvolebné prieskumy, z tých však bolo až príliš často cítiť, kto ich pripravoval. Na voľby do krajiny vláda pozvala pozorovateľov len z určitých krajín a organizácií, celkovo 635 pozorovateľov zo 65 krajín. Dôležití boli najmä pozorovatelia CEELA (Latinsko-americká rada volebných expertov), ale aj Africkej únie. Pozorovatelia EÚ pripustení neboli, i keď niektorí západní pozorovatelia prišli a zďaleka nešlo len o vopred objednané hlasy, napr. pozorovatelia Carter Center sa vyjadrili k priebehu volieb veľmi kriticky.
Voľby naozaj viedli k ďalšej polarizácii v krajine. Národná volebná rada vyhlásila, že volebná účasť bola 59 %, pričom Nicolas Maduro dostal 51,2 % odovzdaných hlasov a kandidát opozície Edmundo González len 44,2 %. Naopak, líderka opozície Machado veľmi rýchlo vyhlásila, že Edmundo González dostal 73 % hlasov. Samozrejme, objavilo sa však mnoho pochybností, a to najmä z hľadiska transparentnosti a zverejňovania zápisníc z volebných komisií. Vzhľadom na masívne protesty vo Venezuele sa prezident Maduro obrátil na TSJ so žiadosťou o preskúmanie priebehu volieb, to však opozíciu neuspokojilo a je zjavné, že bude pokračovať v protestoch. Vláda je však tiež pripravená a odhodlaná použiť i represívne nástroje, pričom ozbrojené zložky stoja zjavne na jej strane.
Transparentnosť, nie zasahovanie
Príčinou vývoja v 21. storočí vo Venezuele je hlboko rozdelená spoločnosť s čierno-bielou predstavou o dobre a zle. Ani po víťazstve opozície v parlamentných voľbách vo Venezuele v roku 2015 žiadna zo strán konfliktu parlament – prezident nebola ochotná robiť kompromisy a snažila sa druhú eliminovať. Táto snaha sa často prejavovala prostredníctvom trestného práva. A ako bolo uvedené, dokonca aj „exilový TSJ“ v roku 2018 Nicolasa Madura odsúdil na 18 rokov. Takže v prípade, že by sa k moci dostala opozícia, prezident by pravdepodobne putoval za mreže. Bol by len ďalším z radu najvyšších juhoamerických politikov, ktorých po zmene moci odsúdili (napr. Lula da Silva, Jorge Glas). Avšak dokonca aj v prípade, keby Nicolas Maduro dostal amnestiu, hrozilo by mu vydanie do USA. Samozrejme, trestné právo využíva i vládna moc v Caracase a napr. aj María Corrina Machado už bola v minulosti vystavená trestným konaniam. Je zjavné, že k viacerým trestným konaniam proti opozícii príde i po týchto voľbách.
Veľkým problémom volieb vo Venezuele je aj to, že ich výsledok sa stal témou „boja dobra so zlom“ v širšom globálnom kontexte. Latinská Amerika sa už pri uznávaní výsledkov volieb rozdelila, a to podľa politických preferencií jednotlivých vlád. Podľa očakávania, podporu Nicolasovi Madurovi vyjadrili bolivaristické vlády v Latinskej Amerike a k víťazstvu okamžite gratulovali aj Rusko a Čína. Naopak, Javier Milei z Argentíny a šesť ďalších vlád vystúpili veľmi ostro proti a prišlo aj k vzájomnému odvolávaniu veľvyslancov. Takisto USA a viacerí ich spojenci uznali Edmunda Gonzálesa za víťaza volieb. Ide ale o riskantný krok, pretože Washington už v tomto storočí opakovane podporil politika, ktorý vo Venezuele reálne nevládol, hoci to o sebe tvrdil (Juan Guaidó v roku 2019 či čiastočne Pedro Carmona po prevrate v roku 2002). Zrejme najrozumnejšiu pozíciu k voľbám vo Venezuele zaujal brazílsky prezident Lula da Silva. Jeho postoj možno stručne charakterizovať takto: na jednej strane väčšia transparentnosť zo strany štátnych orgánov, na druhej strane odmietanie vonkajších zásahov.
Snímky: www.wikimedia.commons
