V roku 2024 priemerná ročná globálna teplota narástla o 1,5 °C oproti hodnotám pred priemyselnou revolúciou. Túto hranicu sa signatári Parížskej dohody zaviazali neprekročiť pred menej ako desiatimi rokmi. Rok bol pozoruhodný aj v iných ohľadoch: na svete sme spálili viac uhlia a americká produkcia ropy a plynu bola vyššia ako kedykoľvek v minulosti. Nikdy doteraz neboli globálne emisie skleníkových plynov také vysoké (pritom pre udržanie oteplenia pod 1,5 °C by sa podľa dohody mali emisie do roku 2030 znížiť o 50 %).
Boj s klimatickou zmenou nezvládame. Hrozné následky tohto zlyhania sú čoraz viditeľnejšie: v priebehu pár mesiacov hurikány zničili celé oblasti na juhu USA, ekonomické škody po požiaroch v Kalifornii sa odhadujú na viac ako 200 mld. $, nebývalé záplavy v Španielsku zabili viac ako 200 ľudí a obrovské požiare v Amazónii zničili rozsiahle tropické pralesy. Udalosti na pár dní obsadili titulky novín – a rýchlo na ne zabudli všetci okrem tých, ktorých životy boli zničené.
Kniha Ako sme predali našu budúcnosť kladie jednoduchú otázku: prečo ľudstvo zlyháva v boji proti klimatickej a ekologickej kríze? Inak povedané, prečo bezhlavo pokračujeme v ničení prírodného prostredia, bez ktorého ľudská civilizácia nemôže existovať? V knihe riešim túto otázku z pohľadu spoločenských vied. Prírodovedci nám poskytli presné informácie o tom, kam smerujeme a ako by sme mali čeliť nebezpečenstvám, ktoré nás čakajú. Úlohou spoločenských vied a politiky je vysvetliť neschopnosť ľudstva reagovať.
Dôvod zlyhania je zrejmý – v dominantnom spoločenskom systéme prevláda rozdelenie moci a stimuly, ktoré spôsobujú, že najvplyvnejší aktéri môžu blokovať potrebné opatrenia. A oni to aj robia, pretože nie sú v ich krátkodobom záujme. Firmy, politici, voliči, aj spotrebitelia nie sú ochotní vzdať sa ziskov a príjmov, ktoré prináša hospodársky rast. Rovnako nemajú záujem znížiť materiálnu a energetickú spotrebu a urobiť opatrenia nevyhnutné na rýchle zníženie emisií skleníkových plynov. Existujú síce aktéri, ktorí sú viac než ochotní robiť tieto zmeny – klimatickí aktivisti a jednotlivci meniaci svoj životný štýl, aj firmy, ktoré presadzujú udržateľné obchodné modely –, ale nemajú silu ani zdroje na to, aby zmenili súčasný trend.
Kniha Ako sme predali našu budúcnosť vysvetľuje prečo biznis, politika, voliči a spotrebitelia neiniciujú zmeny, ktoré by mohli zachrániť planétu. Pre firmy je dôvod očividný: ich motorom je zisk. Dokiaľ obchodné modely založené na využívaní fosílnych palív zostanú ziskové, tak ich budú brániť zubami-nechtami napriek škodám, ktoré spôsobujú na životnom prostredí. Za posledných 50 rokov odvetvie fosílnych energií dosahovalo ročné zisky v priemere vo výške jedného bilióna amerických dolárov – to je 1 000 000 000 000 $ čistého zisku každý jeden rok za posledných 50 rokov! Tieto zisky sú hlavným zdrojom príjmu – základom existencie – pre mnohé vlády, regióny, investorov a penzijné fondy. Alternatívne energie by museli vytvárať ekvivalentnú úroveň zisku, aby predstavovali životaschopné alternatívy. Prechod na obnoviteľné energie je síce technicky uskutočniteľný, ale pre veľké investície v krátkodobom horizonte nemôže hrať rovnakú úlohu. Aj z technického hľadiska bude táto transformácia trvať príliš dlho na to, aby nás zachránila pred následkami zmeny klímy.
Naše zlyhanie v boji proti klimatickej zmene sa často pripisuje iba priemyslu. To je príliš zjednodušený pohľad. Musíme zohľadniť aj stimuly, ktoré motivujú politikov, voličov a spotrebiteľov. Týmto skupinám chýba potrebná prezieravosť, aby zmenili kurz. V kapitalistickej modernite sú ekonomika, politika a spoločnosť vzájomne prepojené a pokračujú v ničení životného prostredia.
Politici sa vyhýbajú ďalšiemu zaťaženiu voličov, lebo im hrozí, že už nebudú zvolení. Voliči sa vyhýbajú dodatočnej záťaži spojenej s rýchlym energetickým prechodom, niektorí celkom pochopiteľne, lebo už teraz majú nízky príjem a nie sú schopní znášať dodatočnú záťaž. Aj ako spotrebitelia pokračujeme v doterajšom životnom štýle alebo, v lepšom prípade, robíme iba symbolické zmeny. Návrhy na zníženie spotreby vnímame ako ohrozenie ľudských práv, slobody a životného štýlu, lebo lepší život stotožňujeme s vyššou spotrebou – preferujeme väčšie domy, luxusnejšie autá a dovolenky v exotike. Ale čím viac bohatstva máme, tým viac skleníkových plynov produkujeme.
Podnikatelia, politici a občania sú zajedno v tom, že odmietajú znášať náklady spojené s ochranou klímy. V každom spore o tejto otázke sa dohodnú iba na riešení, ktoré pokračuje v ničení prírody. Situáciu nemení ani rýchly rozvoj obnoviteľných zdrojov energie v niektorých častiach sveta. Zmena klímy sa nedá udržať na uzde využívaním slnečnej a veternej energie, dá sa poraziť len ukončením spaľovania fosílnych palív. V súčasnom systéme sa alternatívna energia len pridáva k energii získanej z fosílnych palív. Namiesto toho, aby ju nahrádzala, každý rok vytvárame nové rekordy v emisiách CO2. Týmto prístupom do konca storočia oteplíme planétu o 2,5 °C alebo viac. Dôsledky pre naše životy budú strašné.
Viem, nemaľujem tu pekný obraz, ale je realistický. V knihe tvrdím, že musíme zanechať ilúziu, že globálne otepľovanie možno v blízkej dobe zastaviť. Predstava, že tento boj možno ešte vyhrať, ak „my“ zrazu budeme konať, je falošná vzhľadom na motivačné štruktúry, ktoré definujú kapitalistickú modernitu. Rovnako je ilúziou myslieť si, že nás zachráni zelený kapitalizmus, degrowth alebo náhle zmiznutie kapitalizmu. To všetko sú len sny, na ktoré sa obvykle obmedzuje diskusia o zmene klímy. V podstate sú to regresívne utópie, ktoré odvádzajú pozornosť od toho, čo je skutočne potrebné robiť.
Čo je teda potrebné? Musíme sa pripraviť na svet, ktorý je o 2,5 °C teplejší. Musíme nájsť efektívnejšie spôsoby, ako urýchliť energetickú transformáciu. Frekvencia a závažnosť klimatických pohrôm rastie. Rozhodujúca bude schopnosť vyrovnať sa s čoraz nestabilnejšími prírodnými podmienkami. To znamená všetko od budovania protipovodňovej ochrany až po inštaláciu klimatizácie na ochranu najzraniteľnejších pred čoraz silnejšími horúčavami. Taktiež prestavbu miest, zlepšenie krízových služieb a systému verejného zdravotníctva, aby dokázali zvládnuť následky dramatických klimatických udalostí. Šanca na získanie politickej podpory pre tieto adaptačné opatrenia môže byť vyššia, lebo ich prínosy sú viditeľnejšie a dá sa o nich rozhodnúť bez vybičovaných vášní.
Meniace sa environmentálne podmienky budú mať aj sociálne a politické dôsledky – a tie sa riešia ešte ťažšie. V spoločnosti, ktorá čoraz častejšie bude riešiť škody spôsobené ničivými silami prírody, sa zvýši politické napätie. Už to vidíme: farmári v Holandsku protestujú proti zásahom do ich práce, ktoré si vyžiadala potreba znížiť emisie z poľnohospodárstva, obyvatelia protestujú proti vláde v južnom Španielsku, keď tam v dôsledku extrémnych zrážok zahynulo veľa ľudí a vznikli obrovské škody. Neschopnosť vlád chrániť svojich občanov pred následkami zmeny klímy a účinne proti nej bojovať povedie k vážnej kríze politickej legitimity a zvýši fragmentáciu spoločnosti. Bohatí majú lepšie šance na ochranu pred klimatickou zmenou. Chudobní nie. Až 80 % škôd v dôsledku otepľovania vznikne na globálnom Juhu. Čím závažnejšie budú dôsledky zmeny klímy, tým ťažšie bude zorganizovať solidaritu s najviac postihnutými.
Súčasná adaptácia, hoci je dôležitá, sama o sebe nestačí. Na obmedzenie škôd potrebujeme aj opatrenia na výrazné spomalenie globálneho otepľovania. Spoločenské vedy môžu identifikovať politicky a ekonomicky reálne cesty urýchlenia prechodu na energie z obnoviteľných zdrojov. Podniky môžu zaviesť obchodné modely nepoškodzujúce klímu. Politici môžu obhajovať účinnú reguláciu, ak nájdu podporu voličov.
V knihe vysvetľujem, že občianska spoločnosť v tom má kľúčovú úlohu, lebo práve v nej môže rásť presvedčenie, že ukončenie spotreby energie z fosílnych zdrojov je úlohou, od ktorej závisí náš život. Takéto presvedčenie môže rásť v sociálnych interakciách vo verejnej sfére, v miestnych iniciatívach a hnutiach. Silná politická podpora klimatickej politiky však vznikne len ak štát finančne podporí ľudí s obmedzenými prostriedkami, ktorí sami neunesú bremeno energetickej transformácie.
Mojou snahou je poskytnúť pravdivú analýzu stavu, kde sa svet dnes nachádza. Hoci je to analýza ponurá, nie som fatalista. Potrebujeme realistické hodnotenie, aby sme sa pripravili na to, čo je pred nami a našli možné cesty pre účinnú klimatickú politiku.
Vládna politika a správanie firiem sa budú aj naďalej riadiť ich systémovými princípmi a prispôsobia sa ochrane prírody len vtedy, ak im to zaručí zisk a udržanie podielu na moci. Ale snáď sa tieto faktory dajú aspoň trochu posunúť konaním občanov. Nebolo by to márne, aj keď to nie je dostatočná reakcia na zmenu klímy. Jej dôsledky by sa však mohli aspoň trochu stlmiť a sociálna transformácia by mohla dostať o niečo väčší impulz ako doteraz. Transformácia pomôže spoločnosti prispôsobiť sa novým klimatickým podmienkam.
Nič z toho nie je jednoduché a nič z toho nie je ani pravdepodobné, pretože to všetko musí prevládnuť nad štruktúrami, ktoré odolávajú takýmto zmenám a sú proti nim. Aj keď je malá nádej na oddialenie a zmiernenie zmeny klímy, aktívne zapojenie sa do presadzovania tohto cieľa je racionálny krok a aj naša morálna povinnosť. Do akej miery sa to podarí, rozhodne o tom, ako budú naše deti a vnúčatá žiť a ako nás budú posudzovať.
* * *
Prof. Jens Beckert je nemecký sociológ, výkonný riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka pre štúdium spoločností.
Slovenský preklad jeho najnovšej knihy pripravuje vydavateľstvo PRO.
