Vladimír Blaho: Sme Západ?
Veľmi správne poznámky na tému, o ktorej sa u nás nediskutuje, aj keď by sa malo. Ide o základnú otázku našej kultúrnej identity, ktorú nám dejiny postavili už v časoch Veľkomoravskej ríše. Akoby všetci predpokladali, že je to všetkým jasné prinajmenšom od roku 1989, a tí, čo by chceli o tom slobodne rozmýšľať alebo mať iný názor, sú „hlavným prúdom“ automaticky označovaní za „pohrobkov komunizmu“ či „ruských trolov“. To je ideologická slepota, ak nie niečo horšie.
Po roku 1989 už vyrástli aspoň 2 generácie, odchované na tom, že Západ je absolútne „super“, bez akýchkoľvek problémov či chýb. To je zasa úplne nekritický prístup a v tom spočíva aj zásadný strategický omyl súčasných „progresivistov“. Súčasný Západ je totiž v hlbokej kríze, ktorú „vyváža“ všade naokolo. Samozrejme, že sme od Západu nikdy neboli celkom izolovaní a máme s ním veľa spoločného (v kultúrnom, historickom aj politickom zmysle), ale takisto sme nikdy neboli izolovaní ani od Východu či ostatných „svetových strán“. Nikdy sme však neboli ani v ich „centre“, skôr na „periférii“ alebo, áno, na tej povestnej „križovatke“ medzi nimi. To by však nemala byť naša slabosť, ale naopak, naša prednosť: otvorenosť na všetky štyri svetové strany. Alebo, ak chcete, „pluralita“, po ktorej tak volajú liberáli.
Naša identita teda celkom prirodzene pozostáva z viacerých vplyvov a iba naša vlastná tvorivá schopnosť ich dokáže skĺbiť. Otázka teda vôbec nestojí tak, či byť (nekriticky) „prozápadní“ alebo (nekriticky) „protizápadní“. Iba silný, zdravo sebavedomý subjekt, ktorý je kultúrne „na výške“, dokáže utvárať svoju identitu aj v takýchto kontextoch. Je to naša historická úloha, na ktorú doba už dozrela.
Emil Višňovský, 20. apríla 2024
