Ad: Na hrdinov z Malého Slavína nezabúdame
Vážení priatelia „Malého Slavína“ – roky som tam chodila najprv pešo z Rače, potom autobusom (ktorý vždy dostal povolenie) položiť kvety k hrobu hrdinov, ktorí zomreli, aby sme my žili. Bývala som pravidelná recitátorka pri tomto vzácnom pomníku. Toho roku som sa tam nemohla dostať bez autobusového spojenia. Ale spomínala som si, ako raz okrem oficiálnych predstaviteľov, tam prišli dvaja starí čevenoarmejci v uniformách a predstavili nám ich ako osloboditeľov Bratislavy. Všetci sme ich objímali a dojato sa vypytovali, ako to prežili, čo robili po vojne. Jeden zostal v armáde a druhý sa vrátil k občianskemu povolaniu.
Na 4. apríl 1945 nikdy nezabudnem: predtým sme noc strávili v pivnici na Mýtnej u Tvarožka: počuli sme výbuchy, strieľanie, až nad ránom všetko stíchlo. Odrazu sa otvorili dvere a do pivnice vniklo slnko a s ním vkročil vojak Červenej armády so samopalom, chvíľu pozeral na ženy, deti sediace na zemi a spýtal sa: „Germánov net?“. Všetci sme zborovo odpovedali „Niet!“ Na to povedal: „Uže konec, idite na solnce!“ A naozaj nás vítalo tiché ráno zaliate slnkom.
Potom, 14.apríla som oslavovala trináste narodeniny, ale bez otca, zahynul v koncentračnom tábore. Tešili sme sa mieru a mysleli sme si, že už nikdy viac nebude vojna. A dnes sa trasiem o svoje potomstvo, čo ich čaká! Šialenci zasa rozpútavajú vojnu, myslia si, že oni sa jej vyhnú, prežijú?! Zničia našu krásnu planétu…
Terézia Szabová recituje pri pamätníku na Malom Slavíne. Foto: Zlatica Beňová
Jedna odpoveď
Vzácna spomienka pani Terézie, mne zas utkvel v pamäti jej prednes Novomeského : … všetkého, o všetko sme sa báli – a preto na vojnu – vojnu sme sa dali… Takto sme si pri hroboch hrdinov podávali ruku.