Monika Uhlerová (1979) sa v roku 2022 ako prvá žena v histórii Konfederácie odborových zväzov SR (KOZ SR) stala jej prezidentkou. V odboroch sa aktívne angažuje od roku 1999. Bola predsedníčkou Rady mladých pri KOZ SR, od roku 2016 pôsobila ako viceprezidentka KOZ SR. Problematike sociálneho dialógu a sociálneho partnerstva sa venuje už od čias vysokoškolského a postgraduálneho štúdia. Ako odborná asistentka na Katedre politológie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa venovala (a stále venuje) sociálnemu dialógu, odborovému hnutiu, sociálnej politike a trhu práce. V súčasnosti je podpredsedníčkou Hospodárskej a sociálnej rady SR. Status odborárky vníma podľa jej slov s hrdosťou a ako súčasť vlastnej identity. Medzi jej záľuby patrí hudba, film, knihy a leňošenie.
Rovnako ako pred sto rokmi, aj teraz je práca základom živobytia človeka. Ako sa zmenila jej podoba?
Už teraz vidno veľký vplyv technologického pokroku, digitalizácie, oveľa vyššej automatizácie a robotizácie výrobných procesov. Alebo vplyv klimatických zmien. Ešte si to neuvedomujeme, ale budú mať zásadný vplyv na podmienky a schopnosť vykonávať prácu. Ďalej je to demografický vývoj, populácia starne a čoskoro sa budeme pýtať, kto bude aj na Slovensku pracovať. Používanie umelej inteligencie nastoľuje množstvo otázok, napríklad v otázkach bezpečnosti alebo radikalizácie. Čo znamenajú tieto fenomény pre Slovensko? Sme viac priemyselná krajina s veľmi nízkou mierou diverzifikácie. COVID-19 aj energetická kríza nám ukázali, ako málo sme odolní. Ak digitalizácia, automatizácia a robotizácia nahrádzajú výrobné procesy a znižujú manuálnu prácu, môže to mať negatívne dopady.
Kde teda sú krízy a problémy?
Našťastie v otázkach nezamestnanosti sa nepotvrdili negatívne scenáre. Máme relatívne nízku nezamestnanosť (5,76%, pozn. red.), ale bojujeme s nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily, ktorá by bola odpoveďou na digitalizáciu, automatizáciu. Rušia sa predovšetkým najmenej kvalifikované a najmenej platené pracovné miesta. Najviac ohrození sú ľudia bez vzdelania a kvalifikácie a zamestnanci s nízkym príjmom. To môže vytvárať ďalšiu skupinu vylúčených a ohrozených chudobou. Jedno z riešení je kvalitne nastaviť systém celoživotného vzdelávania a pripraviť zamestnancov na naozaj veľmi rýchlo sa meniace potreby trhu práce.
Znamená to, že človek sa má počas produktívneho života preškoľovať?
V minulosti, keď ste niečo študovali, bolo to na celý život. Vyšli ste ako chemik a chémii ste sa venovali celý život. Človek sa nepotreboval nejako zásadne prekvalifikovať, možno si dopĺňal informácie podľa toho, ako sa vyvíjalo odvetvie. V súčasnosti však už nie je možné, aby zo vzdelávacieho systému vychádzali absolventi, ktorí nebudú schopní adaptovať sa na meniace sa podmienky. Lebo s tým, čo vyštudujú, už za pár rokov na trhu práce neobstoja, ich pozícia alebo profesia už nemusí existovať. Zmeny sú rýchle. Je dôležité, aby už základné školy pripravovali žiakov skôr s tzv. mäkkými zručnosťami. Musia veľmi rýchlo nasať informácie z konkrétnej oblasti a prispôsobiť sa novým podmienkam a potrebám. A stále sa vzdelávať. Nestačí skončiť vysokú školu s tým, že už mám na celý život pokoj.
Nie je problém vysvetliť to ľuďom?
Je. Práca ako téma totiž vôbec nie je témou spoločenských a politických diskusií. Pritom je to fenomén, ktorý formuje naše životy a existenciu, napríklad je aj zdrojom radikalizácie. Myslím, že ignorovanie práce je spojené s ideológiou. Minulý režim staval svoju legitimitu na práci, bola základom ideológie. No a po roku 1989 všetko, čo je proti bývalému režimu, je v poriadku. O práci sa prestalo diskutovať, prestala sa skúmať, oslavuje sa možno raz do roka. Ale pritom jej poznanie by bolo zároveň poznaním, ako naše spoločnosti fungujú a kde sú ich problémy.
Ako vníma slovenský zamestnanec svoju prácu?
Keďže sa o práci nediskutuje, nie je zdrojom politického záujmu a konfliktu. Nespomína sa v predvolebnom boji, a tak aj samotný zamestnanec je niekde na pokraji záujmu. Necháva sa unášať tým, čo život prináša a žije podľa potrieb elít. Napríklad, aby bola práca čo najmenej zaplatená, lebo pre niektorých to pomyselne zvyšuje konkurencieschopnosť. Keď diskutujem s odborármi v preddôchodkovom veku o budúcnosti práce, povedia mi, že veď my nemáme vyriešené základné problémy a baviť sa o digitalizácii je pre nás úplné sci fi. Zásadným problémom, s ktorým sa borí slovenský zamestnanec je, že je málo zaplatený, a tým pádom ho digitalizácia ani umelá inteligencia nezaujíma.
Potom je ale zamestnanec naozaj len výrobným nástrojom. Zmenili niečo nedávne krízy? Najmä pandémia COVID-19 zrejme zmenila spôsob práce.
Pred pandémiou u nás takmer neexistovala práca z domu, vykonávali ju len zhruba 3 percentá zamestnancov. Možno by to tak bolo doteraz. My potrebujeme silný impulz, aby sa niečo zmenilo – a tým bola koronakríza. Počet ľudí pracujúcich z domu narástol niekoľkonásobne, na 12-15 percent. Prispôsobila sa legislatíva, zamestnávateľ môže povoliť prácu z domu (tzv. home office) a zamestnanec má právo požiadať o ňu. Nevyriešilo sa však znášanie nákladov. Zároveň COVID-19 priniesol poznanie, že úplná strata sociálneho kontaktu s firmou a kolegami je pre psychické a sociálne zdravie zamestnanca nepriaznivá. Preto sa osvedčuje hybridná forma: istá časť týždňa v kancelárii, kontakt s kolegami, a potom 2-3 dni práca z domu. Je však potrebné nastaviť si pravidlá, lebo sa stane, že sa vám zlieva súkromný život s pracovným. Napríklad tak, že zamestnávateľ vám po istej hodine nemôže dať úlohu, resp. vám ju môže dať, ale nemôže očakávať jej splnenie, ak je koniec pracovného času. Aj znášanie nákladov ako elektrina či voda si treba dohodnúť v kolektívnej zmluve. Preto je výhodou mať odbory, lebo dokážu vyjednať niečo, na čo zákon nemyslí.
Ešte sa diskutuje o skrátenom pracovnom týždni?
Áno, v mnohých európskych krajinách. Niekde sa už zavádza plošne, niekde sa experimentuje, buď v odvetví alebo vo firme. Ak sme hovorili, že za sto rokov prešla práca zmenami, tak v v oblasti pracovného času sa toho veľa nezmenilo. Skúsme si pritom predstaviť, ako vtedy vyzerali technológie a aká bola produktivita práce. Ako sme na tom teraz? Technologický vývoj napreduje, produktivita práce vzrástla niekoľkonásobne. No pracovný čas sa neskrátil, pracujeme rovnako dlho. V Československu sa zaviedol osemhodinový pracovný čas v roku 1918. Nič sa nezmenilo.
A zmení sa?
Diskusia by mala byť len o spôsobe. Či to bude 4-dňový pracovný týždeň alebo menej hodín počas 5 dní. Ja osobne som zástancom 4-dňového pracovného týždňa. Experimenty priniesli len pozitívne výsledky pre firmu aj zamestnancov. Hoci ľudia odpracujú menej hodín, sú produktívnejší. Lebo sú viac oddýchnutí, majú viac času pre seba, na relax, rodinu, koníčky. A to sa odráža na výkone a celkovom pocite zamestnanca. Ak chceme mať šťastných ľudí, skráťme im pracovný čas.
Rozhovor robíme pre antifašistické noviny Bojovník. Čo by ste odkázali našim členom?
Môj starký bol celoživotným členom SZPB a funkcionárom na lokálnej úrovni. Cez rozprávanie do mňa vštepoval silný odpor k fašizmu, lebo cez 2. svetovú vojnu a po vypuknutí SNP ho zajali a odvliekli do koncentračného tábora. Tieto príbehy sa do mňa hlboko zakorenili. SZPB podľa mňa nemôže pestovať len tradíciu odporu k minulému, ale aj k súčasnému fašizmu a nacizmu. Ten je bohužiaľ stále prítomný. To, že sa neprejavuje explicitne v podobe, v akej ho poznáme z histórie 30. a 40. rokov ešte neznamená, že tu nie je. Tým, že sa len premenil z hnedých alebo čiernych uniforiem na saká a kravaty sa nič nemení na tom, že pod kravatou a sakom fašizmus ďalej žije. V tomto vidím úlohu protifašistických bojovníkov. Oslovovať čoraz viac mladých ľudí, ktorí si ctia odkaz protifašistického boja a bojujú proti radikalizácii, extrémizmu a fašizmu aj v súčasnosti.
Pani Uhlerová, ďakujeme Vám za rozhovor.
Článok publikujeme v spolupráci s časopisom Bojovník
