O neoliberálnych deformáciách vedy

Hovoríme popredným slovenským filozofom.

V roku 2023 vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (pod odbornou gesciou Filozofického ústavu AV ČR v rámci výskumného programu Globálne konflikty a lokálne súvislosti) mimoriadne zaujímavá, nezvyčajne odvážna a prínosná vedecká publikácia s názvom K nové vědecké epoše. Globální srovnávaní deformací vědy (377 s.).

Už samotné mená editorov Marek Hrubec a Emil Višňovský naznačujú, že ide o serióznu analyticko-syntetickú prácu (v rámci trichotomickej metódy – kritika, explanácia, normatívnosť), ktorá nebude hladkať, chváliť, potľapkávať po pleci, ale naopak, otvorene kritizovať, poukazovať na neduhy a na to, že niečo je z globálneho pohľadu zhnité naprieč vedou a všetkými vednými disciplínami.

V tejto súvislosti sme požiadali o rozhovor prof. PhDr. Emila Višňovského, PhD., z Katedry filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, emeritného vedeckého pracovníka Ústavu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorý sa zameriava na systémovú filozofiu, dejiny filozofie a filozofický pragmatizmus. Pôsobil ako predseda Slovenského filozofického združenia, podpredseda SAV (2015 – 2017), šéfredaktor časopisu Human Affairs, prodekan fakulty, vedúci katedry, člen expertnej skupiny Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR v projekte Učiace sa Slovensko. Založil Stredoeurópske fórum pragmatizmu. Z jeho autorskej dielne vyšli knihy: Človek ako homo agens (2009), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Nové štúdie o pragmatizme & neopragmatizme (2014), Richard Rorty a zrkadlo filozofie (2015), Veda ako sociokultúrna praktika (2019), ďalej trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023). Publikoval a publikuje mnohé vedecké a odborné články i eseje, ktoré sa vyznačujú hlbokým ponorom do otázok súčasnej politicko-spoločenskej situácie. Prekladá štúdie a knihy z angličtiny.

Profesor Emil Višňovský je spolu s Markom Hrubcom autorom úvodu v spomínanej knihe, ktorý nesie názov Od deformácie vedy k novej vedeckej epoche v globálnych interakciách a zároveň veľmi podnetnej štúdie nazvanej Imperatív kreativity.

PAVOL DINKA: Knihu K novej vedeckej epoche… vydalo v angličtine aj rešpektované nakladateľstvo Brill v Leidene a Bostone pod názvom Towards a New Research. Global Comparison of Research Distortions. Dokonca o nej verejne napísali, že dielo sa sústreďuje „na problémy a alternatívy novej éry výskumu.(…) Autori ich analyzujú priekopníckym spôsobom a kladú Západ do globálneho porovnania s nezápadným svetom. Komparatívne skúmajú jednotlivé oblasti sveta, je to výskum viacodborový, jadro je v sociálnej a politickej filozofii a naň nadväzuje rozvoj sociológie, politológie, ekonómie a ďalších disciplín“. Pán profesor, ako sa vám podarilo získať na spoluprácu také renomované zahraničné nakladateľstvo? Myslím, že je to dôležitý a povzbudivý signál pre slovenskú i českú vedu. Môžete nám k tomu povedať niečo bližšie?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Dnes už nie je problém ani pre našinca dostať sa do sveta. Kniha prešla riadnym edičným procesom a vnútornou oponentúrou v tomto zahraničnom vydavateľstve. Dobrým výsledkom je, že sa k nej dostanú čitatelia na celom svete, hoci publikácií s touto tematikou je tu neprehľadné množstvo. Ako spolueditor a autor verím, že sme priniesli do diskusie niektoré vlastné aspekty a pohľady.

PAVOL DINKA: V spoločnom úvode s Markom Hrubcom poukazujete na to, že „komerčná, ideologická a byrokratická deformácia akademickej sféry vychádza z neoliberálnych imperatívov rozvíjaných vo Veľkej Británii a USA od konca sedemdesiatych a začiatkov osemdesiatych rokov 20. storočia“. Tieto neduhy sa v ostatných desaťročiach postupne rozšírili i do ďalších krajín euroatlantickej civilizácie a naostatok aj do niektorých iných častí planéty. V akademických i vzdelávacích inštitúciách sa onen jav začal prejavovať až okolo roku 2000 – zhmotnilo sa to do úsilia o premenu výskumného pracovníka v akademického podnikateľa či kapitalistického manažéra, ktorý musí získavať finančné prostriedky prostredníctvom grantov či neférového prosíkania. Aké to malo a má vyústenie až do súčasných dní?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Fenomén neoliberálneho akademického kapitalizmu rozoberám podrobne vo svojej trilógii, ktorá vyšla vo vydavateľstve SAV Veda. Ide o taký systém fungovania akademických inštitúcií, ktorý z nich chce urobiť čosi ako „motor ekonomického rastu”. Kapitalizmus pochopil a dospel k tomu, že nie manuálna, ale intelektuálna práca je zdrojom a hybnou silou jeho ziskov. Preto robí všetko pre to, aby túto prácu ovládol. Podstatou je „ekonomizmus“ ako paradigma, ktorá sa premieta do všetkých aspektov činnosti týchto inštitúcií. V oblasti riadenia je to napríklad „manažerizmus“, teda riadenie univerzity alebo akadémie ako každej inej korporácie (podniku, firmy). Súčasťou toho je „monetarizmus“, t. j. vyhodnocovanie všetkého vo finančných kategóriách. Jednoducho, akademická činnosť sa musí ekonomicky „vyplatiť“, nemôže byť finančne stratová, musí mať nielen „náklady“, ale aj „výnosy“ a prinášať „zisky“, a to predovšetkým alebo v konečnom dôsledku finančné. Na to sú vytvorené rôzne „merateľné ukazovatele“ hodnotenia „efektívnosti“ v podobe „kvantitatívnych výkonov“, z ktorých najznámejším fetišom sú „počty publikácií a citácií“. Je jasné, že nie všetky akademické odbory majú a môžu mať priamy či akýkoľvek vzťah k ekonomickému rastu a zisku. Tie, ktoré nemajú – klasickým príkladom sú humanitné a spoločenskovedné odbory – sú týmito ekonomistickými a finančnými nástrojmi postupne ostrakizované, až eliminované. Toto je dominantný model vo svete, voči ktorému akademické spoločenstvo už desaťročia protestuje a bráni sa, avšak nie veľmi úspešne. U nás na Slovensku sa tento model ešte celkom plne neetabloval, ale už zapustil svoje korene a vývoj pokračuje týmto smerom. Ekonomická funkcia zďaleka nie je jedinou, ba ani hlavnou spoločenskou funkciou akademických inštitúcií a všetkých ich zložiek.     

Zlatá éra tradičných akademických hodnôt

PAVOL DINKA: Teraz sa vrátime k vašej štúdii v knihe (Imperatív kreativity). Nastoľujete v nej vzťah medzi intelektuálnou a inštitucionálnou dimenziou súčasných akademických inštitúcií, čiže otázku vzťahu medzi cieľom a prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. V prvej etape uvádzate roky 1945 – 1975. Ako by ste ich charakterizovali?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Po 2. svetovej vojne došlo k novému rozvoju akademických inštitúcií v celosvetovom kontexte, čo na Západe vyústilo už v šesťdesiatych rokoch do tzv. masifikácie, teda veľkého nárastu nielen počtu vysokoškolákov, ale aj množstva vysokých škôl a profesionálnych akademikov. Expanzia priniesla transformáciu elitných inštitúcií na masové (u nás až po roku 1990) v súlade s Robbinsovým princípom v Británii: „Každý, kto chce a má na to predpoklady, má právo študovať.“ Svoju úlohu zohrala aj povojnová populačná explózia (generácia „baby boomers“), jej dopyt po rovnom prístupe k vzdelaniu, ktorý sa dostal do súladu s požiadavkami priemyslu. Zakladanie nových univerzít a rast počtu študentov sa prijímalo s nadšením, čo vyhovovalo všetkým, vrátane akademikov. Povojnové investície do akademickej sféry boli vo väčšine štátov rozsiahle a spomínaná etapa sa označuje ako „zlatá éra“ napríklad v USA, ale aj inde. V tom čase sa ešte zásadnejšie zachovávali tradičné akademické hodnoty a slobody, otvorene sa o nich diskutovalo a tam, kde hrozilo ich popretie napríklad z politických alebo byrokratických dôvodov, stavali sa na ich obranu študenti (známe študentské protesty v druhej polovici šesťdesiatych rokov nielen v USA, ale aj v Európe či Japonsku). Bola to vlastne jediná etapa v povojnovom príbehu akademického sveta, keď sa tešil podpore a uznaniu spoločnosti i širšieho prostredia, dokonca i politikov či podnikateľov. Tým sa prekonávala aj odtrhnutosť vysokých škôl od života spoločnosti a od štátnej politiky.

Nástup neoliberálnej paradigmy v akademickej sfére

PAVOL DINKA: Koncom sedemdesiatych rokov však prichádza k obratu, k slovu sa hlási neoliberalizmus, voľný trh. Ako sám konštatujete, „masívny neoliberálny víchor nastúpil na Západe v osemdesiatych rokoch a šíril sa v ďalšej dekáde deväťdesiatych rokov. Prejavujú sa tendencie pokladať akademické inštitúcie (univerzity nevynímajúc) za súkromné podniky, za akési fabriky s paradigmou prinášať „hodnoty za peniaze“. V čom spočíva zásadný rozdiel medzi prvou etapou a touto druhou etapou? Aký to malo a má dosah na celú vedeckú a univerzitnú sféru?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Akademický svet nie je oddelený od spoločenského života a vývoja. Nástup neoliberálnej paradigmy sa aj v akademickej oblasti spája s politikou Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, podľa ktorých sa táto sféra dostala v dôsledku masifikácie už v sedemdesiatych rokoch do krízy a treba ju zreformovať. Podľa Reagana je vzdelanie „intelektuálny luxus”. Už v prejave po zvolení za guvernéra Kalifornie v roku 1967 vyhlásil, že „daňoví poplatníci by nemali podporovať intelektuálnu zvedavosť” a že univerzity by sa mali sústrediť na formovanie pracovných zručností pre budúce zamestnanie absolventov. Jeho „reaganomika“ je trhový fundamentalizmus s minimálnym, no autoritatívnym manažérskym štátom, zavádzajúcim maximálnu privatizáciu a striktnú kontrolu verejných financií. Thatcherovej vláda zasa naštartovala svoju reformu v roku 1981 radikálnymi finančnými škrtmi, ktorými ohrozila existenciu viacerých vysokých škôl a ktoré pokračovali do roku 1985. Štát zrušil štipendiá pre zahraničných študentov a zredukoval možnosti štúdia o tisícky miest. Týkalo sa to najmä starších a väčších univerzít, pretože technické kolégiá mali inú preferenciu. Atak bol namierený proti „antipodnikateľskej mentalite“ tradičných akademikov a ich inštitúcií. Ako hlavnú príčinu všetkých akademických problémov neoliberáli uvádzali ekonomickú neefektívnosť (zvlášť verejných akademických inštitúcií) a ako ich hlavné riešenie privatizáciu a monetarizáciu. Takže transformácia akadémie pokračovala jej korporatizáciou, marketizáciou, komodifikáciou a komercionalizáciou. Celkovým výsledkom je úplne zmenený akademický svet, než aký ho poznali tradiční akademici aj neakademici po stáročia. Inštitucionálna rovina, modelovaná uvedenými procesmi, ovládla intelektuálnu rovinu a namiesto toho, aby umožňovala jej slobodný tvorivý rozvoj, začala jej diktovať. Každodenný život a práca veľkej masy akademických pracovníkov sa čím ďalej, tým viac začal odohrávať v upevňujúcom sa neoliberálnom inštitucionálnom rámci, ktorý prinášal štandardizáciu, rastúcu byrokraciu a formalizáciu, rigiditu a uniformitu štruktúr. Akademici majú neustále o niečo súťažiť, obhajovať svoju prácu a dokazovať jej kvalitu, efektivitu či akontabilitu na všetky strany – stali sa „manažovanými profesionálmi“ atď.

November 1989 – nový začiatok i nové problémy

PAVOL DINKA: Po roku 1989 prišla aj v Česko-Slovensku nová rétorika, hovorilo sa o tretej ceste, o niečom medzi socializmom a kapitalizmom, čoskoro však vyšlo najavo, že v skutočnosti išlo o reštauráciu kapitalizmu – a to v neoliberálnej verzii. Heslom sa stala masovosť smerujúca k antiintelektualizmu. A k peniazom! Ako sa to odzrkadlilo na intelektuálnych a edukačných výsledkoch slovenskej spoločnosti?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: November 1989 znamenal nepochybne nový začiatok pre náš akademický svet. Pre niektorých vytúžený, pre iných vynútený. Pre ďalších znamenal koniec, bezprostredný alebo neskorší. Je známe, že každý zásadný spoločenský zvrat – a tento takým bol – vážne zasahuje ľudský potenciál (čo je zrejme jedným z jeho zámerov). Okrem toho, že dáva príležitosť „novým ľuďom“, „odstavuje“ tých, čo boli priveľmi spojení s predošlým režimom, pritom ono triedenie „kádrov” alebo „duchov“ obsahuje viacero rizík, spočívajúcich nielen v tom, že zasiahne nezaslúžene (keď sa „rúbe les“), ale najmä v tom, že hrozí oslabiť „genetický“ intelektuálny fond spoločnosti, ak postihne tých skúsenejších, vzdelanejších (alebo naozaj múdrejších), neraz zo spochybniteľných dôvodov. Z povahy vecí vyplýva, že akademická – alebo intelektuálna sféra vôbec – je v tomto najzraniteľnejšia. Učenci, vzdelanci, autentickí intelektuáli totiž nerastú ako huby po daždi. Trvá dosť dlho, kým sa objavia a dozrejú. Preto straty, spôsobené na „intelektuálnom fonde“ spoločnosti, sú zvlášť nešťastné. Prvou reakciou autentických akademikov na ponovembrovú situáciu bol pocit oslobodenia („teraz konečne budeme môcť robiť svoju prácu“). Nastúpila „obnova“, ktorá zahŕňala dve fázy – krátku a dlhú. Obsahom krátkej fázy bola nevyhnutná inštitucionálna rekonštrukcia, legislatívne zmeny a pod. Dlhá fáza sa týkala koncepcie vysokého školstva. Intelektuálna diskusia o nej na Slovensku však bola a dodnes je minimálna, ak vôbec nejaká (na rozdiel od SAV, kde takéto diskusie prebiehali viac rokov v súvislosti s jej transformáciou). Súčasťou tejto „intelektuálnej biedy” boli spočiatku ilúzie o tom, že všetko, čo je v akademickom svete na Západ od nás, je „špičkové a excelentné“ a musíme to preberať „aj s chlpami“, ako aj neznalosť toho, o aký akademický systém tu vlastne ide. Ani naši akademickí manažéri doposiaľ väčšinou nemajú potuchy, aké modely „manažerizmu“ presadzujú a aký je ich zmysel. Jednoducho, za vyše tridsať rokov naša akademická sféra (prevažne univerzity) buď prešľapuje na mieste, alebo ide zlým smerom. Napríklad akreditačný systém z úrovne ministerstva požadoval od „všetkých všetko” namiesto toho, aby sa uskutočnila diverzifikácia a diferenciácia vysokoškolskej siete, nehovoriac už o pomýlenej súťaži o umiestnenie vo všakovakých „ligových tabuľkách“, teda rebríčkoch vysokých škôl atď. Intelektuálny podiel akademickej sféry na utváraní intelektuálnej kultúry našej spoločnosti – čo je jedným z jej podstatných poslaní – je minimálny. K nijakej „obnove“ či „ozdraveniu“ alebo „oživeniu“ nášho domáceho intelektuálneho prostredia teda nedošlo, skôr naopak (aj preto som s niektorými kolegami pred pár rokmi založil internetovú výzvu Za živé univerzity (www.ziveuniverzity.sk)).

Poznanie ako globálny kapitál prednostne orientovaný na produkciu

PAVOL DINKA: V štúdii tvrdíte, že neoliberálny kapitalizmus je vrcholom inštrumentálneho vzťahu medzi poznaním a mocou a poznaním a technológiou. Poznanie sa začalo chápať ako globálny kapitál, ktorý generuje inštitúcie špecializované na produkciu a využívanie poznania. Čo to znamená pre vedecké inštitúcie a univerzity? Ako možno potom hodnotiť rozvoj a kvalitu poznania?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Tento stav napríklad znamená, že akademické inštitúcie, ktoré majú byť tvorivými intelektuálnymi inštitúciami s poslaním tvoriť nielen poznanie, ale aj hodnoty a ďalšie intelektuálne „produkty“, sú vystavené trhovým silám a tlakom, v dôsledku čoho predovšetkým bojujú o svoje prežitie. Na prvom mieste to znamená zabezpečiť istú sumu financií, ak už nie na rozšírenú, tak aspoň na jednoduchú alebo hoci aj zúženú vlastnú reprodukciu v akejkoľvek podobe. Táto úloha sa stala prvou starosťou všetkých akademických funkcionárov (manažérov), z ktorých mnohí sú ešte „klasickí akademici” bez kompetencií v marketingu, finančnom či personálnom manažmente atď. Pritom manévrovací priestor týchto funkcionárov osobitne vo verejných inštitúciách obmedzujú štátne normy, predovšetkým pravidlá rozpisu štátnej dotácie na každý kalendárny rok, ktorý je plný absurdných neoliberálnych „výkonových noriem“, takže ani rektor alebo dekan nevie, s akým rozpočtom bude v každom roku hospodáriť. Ministerstvo tu vytvára „kvázi-trh“, keď podľa vlastných tabuliek určuje monopol, za ktorý „vykupuje produkty“ vysokých škôl v podobe ich publikačných výstupov, čo sa spája s neuveriteľnou evidenčnou byrokraciou. S faktom, že oblasť poznania a vzdelania bola začlenená do všeobecného spoločenského a ekonomického „trhu“ sa spája množstvo absurdných dôsledkov pre túto oblasť. Napríklad aj trend, podľa ktorého sami študenti sa majú brať ako akíkoľvek iní „zákazníci“, „klienti“ či „odberatelia“ vzdelávacích služieb, ktorých „poskytovateľmi“ sú akademickí zamestnanci. Na to slúžia rozličné „ankety“ hodnotenia učiteľov študentmi. Vzťah medzi učiteľom a študentom sa mení z pedagogického na „kvázi-trhový“ a čosi ako „akademický trh“ sa formuje aj vnútri akademických inštitúcií. Preto aj doktorandi, ktorí ešte nie sú hotovými akademikmi (a mnohí z nich ani nikdy nebudú), ale stále sú študentmi tretieho stupňa, sú nútení publikovať a prispievať na akademický trh, ktorý je dnes v dôsledku týchto mechanizmov presýtený nielen kvantitou, ale aj (ako každý trh) už takmer neprehľadným brakom. Na tejto marketizácii akademických produktov sa začalo priživovať množstvo podnikateľských subjektov – nazývaných „predátorské“ –, ktoré zavetrili podnikateľské príležitosti, spočívajúce v tomto tlaku na publikácie a iné akademické „výkony“. Tieto subjekty lákajú najmä od neskúsených akademikov platby, za ktoré ponúkajú „rýchle“ publikačné, konferenčné či iné akademické služby, aby si ich akademici potom mohli „zaevidovať“ a „vykázať“. Je to forma akademickej korupcie, proti ktorej inštitúcie už dávnejšie začali organizovať svoju „políciu“ (napríklad v podobe proskribovaných zoznamov takýchto „predátorov“). Pre neoliberálnych manažérov však trhové ukazovatele – kto, kde a koľko publikoval – sú všetkým, čiže aj ukazovateľmi hodnoty a hodnotenia kvality akademickej práce a jej výsledkov. Samotný obsah týchto výsledkov – teda ich príspevok do poznania a vzdelania – ich nezaujíma. Pojem „akademického diela“ (vedeckého, pedagogického, umeleckého a pod.), ktorý je jediným autentickým meradlom hodnoty, je pre nich neznámy pojem.

Trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023).

Ako dostať vedu zo „slonovinovej veže“

PAVOL DINKA: Vo vašej stati si kladiete otázku, ako dostať vedu zo „slonovinovej veže“ a ako v nej nastaviť imperatív kreativity. Zdôrazňujete, že „ak sa tvorivý intelektuálny potenciál akademikov blokuje alebo dokonca poškodzuje, či už ekonomickými, resp. sociálnymi tlakmi, alebo politickými manévrami, nastávajú vážne problémy. (…) Kreativitu nemožno zamieňať za rozličné spôsoby ,produktivity‘“. Čo teda čaká akademikov v situácii, keď ako námezdne zamestnaní boli zatlačení do kúta svojich pracovní a laboratórií? Ako posilniť samotnú kreativitu?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Pojem kreativity je rovnako neznámy pojem nielen pre súčasných akademických funkcionárov a manažérov, ale, žiaľ, aj pre samotných akademikov. Aj jednotliví akademici bojujú predovšetkým o svoje prežitie – zachovanie si svojej akademickej stoličky –, čo vôbec nezávisí od ich tvorivosti, ale od ich schopnosti vykázať „výkony“ či „výstupy“, ktoré sú požadované v rôznych ministerských alebo iných akreditačných tabuľkách. Tieto tabuľky nehodnotia – pardon, „nemerajú“ – obsah a kvalitu, ale len kvantitu a „rang“, čiže zaradenie výsledku práce do stanovenej hierarchie. Týmto spôsobom dokonca diktujú a predpisujú nielen to, čo majú akademici publikovať (napríklad zborníky z konferencií určite nie, lebo tie majú u nás, na rozdiel od zahraničia, takmer nulovú „bodovú“, a teda aj finančnú hodnotu), ale fakticky aj to, čo majú skúmať (napríklad určite nie to, čo nemá šancu na masové citovanie). Akademici sú pod existenčnou hrozbou nútení publikovať čo najviac za čo najkratší čas (v tom má spočívať ich „produktivita“, ako v každej inej „výrobe“), ba dokonca sú hodnotení podľa počtu citácií na svoje práce, akoby citácie záviseli od nich ako autorov (nečudo, že tzv. citačné klany sú ďalšou formou akademickej korupcie). Administrátori a hodnotitelia nijako neberú do úvahy citačné praktiky a kontexty, ktorú sú rozličné v jednotlivých odboroch, zaujímajú ich iba počty citácií, ktoré dokonca ukladajú samým akademikom ako povinnosť sledovať a vykazovať ich ako akési „metále“ na hrudi, ktorými sa kedysi honosili vojnoví veteráni (alebo akoby niekto žiadal Karla Gotta, aby si viedol evidenciu o svojich zlatých či platinových platniach či Lionela Messiho, aby si viedol evidenciu o svojich góloch a potom ju niekomu predkladal ako dôkaz na obhajobu svojej existencie). Korunu všetkému nasadzuje fakt, že o hodnote výsledkov akademickej práce na Slovensku rozhodujú administrátori a pracovníci knižníc, ktorým kedysi (cca pred 20 rokmi) odovzdali túto právomoc akademickí funkcionári a ministri. Práve knihovníci zaraďujú tieto výsledky do tabuliek podľa svojich evidenčných kritérií, ktoré nemajú s obsahom akademického diela – teda jeho prínosom do poznania a vzdelania – nič spoločné. A ani nemôžu mať, lebo hodnotu akademického diela môžu posúdiť len kompetentní akademici z daného odboru. Tento tzv. „peer-review“ princíp sa uplatňuje len veľmi obmedzene, dôsledkom čoho je, že akademici z jednotlivých odborov jednoducho nerozhodujú o svojich odboroch a ani o ich kvalite. O tom rozhodujú administratívne a manažérske praktiky, ktoré nemajú nič spoločné s kreativitou a priamo ju likvidujú. Nejde teda o to, ako „posilniť samotnú kreativitu“, ale o to, ako vôbec začať s ňou pracovať, ako ju dostať naspäť do akademických praktík. Na to treba zmenu celého akademického systému, nielen jeho jednotlivých zložiek. Žiaľ, dnes už vyrástla minimálne jedna generácia akademických pracovníkov, ktorí si myslia, že práve tento neoliberálny model je „normálny a správny. Došlo k premene autentického homo academicus na akademického homo economicus a k nahradeniu vnútornej motivácie pre akademickú prácu vonkajšou motiváciou.

O autentickej akademickej motivácii

PAVOL DINKA: Vo vede chýbajú morálne investície, vedcom sa nedostáva patričné sociálne uznanie, nie je ich počuť a ak by ich aj bolo počuť, nemajú šancu hovoriť ako akademici, skôr sa im hrozí prstom pśśśśt – a pritom veda musí pochybovať, je to jej povinnosťou, lenže… lenže krikľúni to nedovolia, najmä tí v politickom a mediálnom prostredí. Médiá a tzv. etické komisie už narobili veľa škôd, prikazujú, čo smiete, alebo nesmiete rozprávať. Žiaľ (či chvalabohu), narastá počet akademických disidentov. Otvorených diskusií je ako šafranu. Čo je akadémia? Čo je univerzita? Čo tvorí ich jadro? Ľavica bola vždy lídrom intelektuálnych diskurzov (A. Camus, J. P. Sartre), čo je s ňou, kam sa podela? Ako mi, pán profesor, odpoviete na tieto otázky?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Mohol by som odpovedať tak, že aj akademici sú iba ľudia – a ľudia sú rôzni. Vo svojich textoch rozlišujem „autentických“ akademikov s autentickou akademickou motiváciou a identitou a „pseudoakademikov“ alebo akademické „osobnosti“ a ostatných akademických zamestnancov. Samo poznanie a vzdelanie ako hlavné hodnoty, ktorým akademici zasväcujú svoje životy, sú pre ostatných členov spoločnosti len jednými z inštrumentálnych hodnôt. Kým pre autentických akademikov ide o prirodzený zmysel ich života (pre neautentických akademikov je to len forma parazitovania), pre štát a biznis ide o hlavný nástroj zvyšovania ekonomického rastu. Dnes je núdza práve o tých „autentických“ a tie osobnosti, ktoré vedia, čo je to „byť akademikom“. Sú to učenci, vzdelanci, znalci, odborníci, experti (scholars), vedci aj umelci. Sú to teda aj autentickí intelektuáli, ktorých hranice pôsobenia sa neobmedzujú na ich alma mater či zamestnaneckú inštitúciu, ale vystupujú so svojimi názormi aj ako občania, „verejní intelektuáli“ s kultúrnym či politickým vplyvom na myslenie ľudí. Takých bolo v dejinách viacero, nielen Camus a Sartre (ktorí boli intelektuálmi, i keď nie akademikmi), napr. J. Dewey, B. Russell, ktorí boli primárne akademikmi, čo im však nebránilo odborne myslieť a hovoriť o problémoch verejného a spoločenského života (alebo u nás L. Kováč či dnes E. Chmelár). Jadro akadémie a univerzity je práve intelektuálne – t. j. spočíva v pestovaní intelektuálnej kultúry a myslenia, ktoré je primárne disciplinárne (rozvíja sa v rámci tej či onej akademickej disciplíny, odboru), ale aj inter- a multidisciplinárne a zároveň slobodné. Neuzatvára sa do svojej „slonovinovej veže“, ale vie o sebe, že v konečnom dôsledku zmyslom akademického bytia je zušľachťovať ľudské bytie ako také, prispievať nielen k poznaniu a vzdelaniu, ale prostredníctvom toho k spoločnému dobru celého ľudstva. Takýmito humanistami boli vždy a všade všetci veľkí akademici počnúc Platónom cez W. Humboldta až po N. Chomského a ďalších. 

PAVOL DINKA: Nijaký vedec, nijaká veda nemôže žiť a existovať vo vzduchoprázdne, mimo nejakej spoločnosti, bez istých morálnych a spoločenských mantinelov. Ako nájsť onú hranicu slobody – odtiaľ potiaľ?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Neviem, akú hranicu máte na mysli, ale ide tu zrejme o vzťah spoločnosti a akademickej inštitúcie či o vzťah jednotlivého akademika k spoločnosti. Venujem tomu viacero kapitol vo svojej „akademickej trilógii“ a v predošlej odpovedi som niečo naznačil. Dodal by som k tomu, čo sa dnes ukazuje ako problém, a tým je nerešpektovanie relatívnej autonómie akadémie a akademikov. Samozrejme, každá akademická inštitúcia tu nie je sama pre seba, ale pre spoločnosť, ktorá ju zriaďuje, financuje a ktorá má voči nej očakávania. Neznamená to však, že spoločnosť má právo tejto inštitúcii diktovať a dirigovať ju. Pokiaľ spoločnosť nemá dostatok pochopenia a zmyslu pre to, kvôli čomu akadémiu/univerzitu zriaďuje – a to je pestovanie učenosti a vzdelanosti, profesionálne bádanie a skúmanie, slobodné tvorivé myslenie, intelektuálna tvorba a pod. –, a pokiaľ bude od nej vyžadovať niečo iné (napríklad finančné zisky či len „produkciu pracovných síl“), nebude to fungovať. Jednoducho, akademická inštitúcia nie je „fabrika, obchod ani úrad“, ako som už napísal dávnejšie inde. Akademická inštitúcia má svoje špecifiká, z ktorých najvýznamnejším je tvorivá intelektuálna práca v rozmanitých formách a podobách. Bez náležitého rešpektovania tohto „jadra“ sme v kríze a ako výsledok dostávame paškvil.

Aká je budúcnosť akademického sveta

PAVOL DINKA: Ukazuje sa, že naliehavo potrebujeme revitalizáciu poznania a koniec manipulácie, potrebujeme vedu bez ideologických nánosov, bez politického dirigizmu, bez ideologických príkazov, čo a ako majú vedci myslieť, vedu úzko spätú s človekom, s celým bios a jeho budúcnosťou. Ako sa pozeráte na budúcnosť vedcov z tohto hľadiska?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Budúcnosť akademického sveta je veľká téma na samostatnú monografiu, ku ktorej som sa zatiaľ nedostal (aj keď som to pôvodne zamýšľal). Svoju trilógiu som zakončil len niekoľkými poznámkami či výzvami, ktoré som zahrnul pod pojem „kreativizácia“. Existujú akademici (verím, že aj u nás, nielen vo svete), ktorí to chápu podobne a ktorí majú dostatočnú sebareflexiu svojho akademického bytia. Preto vedia napríklad, že tvorba akademického diela je ich základná – a neľahká – profesionálna povinnosť, nie množstvo publikácií a citácií, evidovaných v takých či onakých databázach. Ako svetoznáme príklady môžeme uviesť jedinú myšlienku (Cogito ergo sum) alebo jedinú formulku (E = mc2). Iba v tom spočíva skutočný vedecký „výkon“, ktorý je intelektuálnym výkonom. Predstavte si akademika, ktorého dnes hodnotia i financujú za také ukazovatele, ako sú počty publikácií a citácií – na konci jeho kariéry. Ak má aj jeho akademický epitaf tvoriť len zoznam publikácií a citácií (a čím dlhší, tým lepší?), ktorý nevypovie nič o tom, čo tento akademik vlastne „objavil“, vyriešil, k čomu vo svojom odbore prispel, tak intelektuálne jadro jeho akademického bytia bolo vyprázdnené a ešte k tomu falošne zakryté akýmisi štatistikami. Ak má akademický svet mať budúcnosť, musí obnoviť svoje intelektuálne jadro a na tomto základe sa ďalej rozvíjať.

PAVOL DINKA: Pán profesor, ďakujem Vám za inšpiratívny rozhovor. Verím, že svojimi podnetmi prispel do prepotrebnej diskusie o problémoch nášho vedeckého a akademického prostredia a pomkne to k rozmýšľaniu aj tých, čo za túto oblasť zodpovedajú.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 9 – 10/2024)