Je aj niečo iné ako volebné bitky? Je – napríklad biocentrizmus!

Z každého média sa valia žabomyšie a slaboduché súboje politických strán bez vízie a človek môže mať pocit, že iné témy neexistujú. Našťastie existujú a môžu byť celkom osviežujúce v záplave efemérností okolo nás.

Treba len hľadať, aj keď je to čoraz ťažšie. Napríklad, ak sa chcete dozvedieť niečo o Rusovi Prigožinovi, nositeľovi Nobelovej ceny za chémiu, všade sú len správy o Prigožinovi-darebákovi. Toho prvého musíte hľadať s menom Iľja, toho druhého, Jevgenija, nemusíte hľadať, je všade. Už to o čomsi hovorí.

Zaujali ma myšlienky brazílsko-amerického astronóma a fyzika‑filozofa Marcela Gleisera, ktorý prostredníctvom pojmu biocentrizmus vyzdvihuje potrebu uznania výnimočnosti a vzácnosti života na Zemi. Podobnú myšlienku sa snažia uviesť do praxe aj vedci v Austrálii – hovoria o biosenzitívnosti, teda schopnosti precítiť, vnímať, uznať život ako niečo, čomu sa musia podriadiť aktivity človeka. Ale nemusíme chodiť ďaleko, podobný pojem – biofilnosť, teda lásku, úctu k životu – zaviedol aj český filozof Josef Šmajs v rámci originálnej evolučnej ontológie, v ktorej vysvetlil konflikt kultúry s prírodou ako dôsledok odlišných, nekompatibilných typov informácií, podľa ktorých príroda a kultúra tvoria svoje štruktúry. Ale o tom inokedy, teraz podrobnejšie k fyzikovi‑filozofovi Marcelovi Gleiserovi.

Vesmírny teleskop Jamesa Webba priniesol poznatky, ktoré naznačujú, že „možno budeme musieť prehodnotiť teóriu vzniku a vývoja vesmíru,“ tvrdí teoretický fyzik Marcelo Gleiser, profesor na Dartmouth College, laureát Templetonovej ceny za rok 2019. Teleskop nedávno objavil galaxie, ktoré vznikli oveľa skôr, ako sa považovalo za možné. Potvrdili sa tak skoršie merania, ktoré poukázali na chybu v modeloch rýchlosti rozpínania vesmíru. „Fyzici a astronómovia začínajú mať pocit, že v doteraz platných teóriách môže byť veľká chyba.“

Marcelo Gleiser. Snímka: www.marcelogleiser.com

Marcelo Gleiser, u nás známy knihou Trhlina ve stvoření světa (Argo 2012), však nerieši len chyby v doteraz platných teóriách, ale aj veľmi konkrétnu existenčnú krízu na Zemi v dôsledku zmeny klímy. Je autorom naliehavej výzvy, aby ľudia uznali výnimočnosť a vzácnosť života, aby prijali nový pohľad zameraný na život. Vysvetľuje, prečo by malo byť naším poslaním život zachovať a rozvíjať. V knižnej novinke The Dawn of a Mindful Universe (Úsvit uvedomelého, ohľaduplného vesmíru; Manifest pre budúcnosť ľudstva, HarperOne 2023, 256 strán) sa venuje súčasným vedeckým a environmentálnym slepým uličkám a naznačuje možné riešenia.

S autorom sa o knihe zhováral Thomas Burnett. Text publikujeme so súhlasom Templetonovej nadácie.

Na aký konkrétny problém reagujete vo svojej knihe?

Zameral som sa na našu kolektívnu budúcnosť alebo, ako tomu hovorím, budúcnosť nášho projektu civilizácie. Náš druh, ľudský kmeň, sa nachádza na križovatke a ak chceme v nasledujúcich desaťročiach prosperovať, musíme zmeniť spôsob, akým sa vzťahujeme k našej planéte. Nastavenie myslenia, ktoré nám dobre slúžilo posledných 200 rokov, je potrebné prehodnotiť a zmeniť, lebo je s ním spojené bezmyšlienkovité využívanie prírodných zdrojov na podporu hospodárskeho rastu. Ukázalo sa, že na presadenie zmeny nefunguje, ak vyvolávame strach z blížiacej sa záhuby. Otázkou teda je, čo môže fungovať na podporu tejto zmeny.

Obhajujem hlboké prehodnotenie toho, kto sme ako planetárne bytosti schopné sebauvedomenia. Toto prehodnotenie sa začína prerozprávaním príbehu o tom, kto sme v obrovskom vesmíre a prečo na nás záleží životne dôležitým spôsobom. V tomto smere musíme ísť nad rámec názoru, že nie sme dôležití vo veľkej štruktúre sveta, že naša planéta je len kameň, letiaci vo vesmíre. Práve naopak, tvrdím, že máme výsadné postavenie ako vesmírni myslitelia, ako rozprávači príbehu, ktorí vesmíru dávajú zmysel. A to je možné len vďaka vzácnosti našej planéty, vzácnej oázy života v hrozivom vesmíre. Vzdávam hold tradíciám a múdrosti pôvodných obyvateľov, obhajujem obnovenie posvätnosti nášho sveta, pretože každý svet, kde existuje život, je posvätným svetom.

Prečo ste ako teoretický fyzik prijali túto filozofickú výzvu?

Knihu som písal s pocitom naliehavosti, znepokojený našou budúcnosťou a rozšírenou ľahostajnosťou voči našej krásnej planéte a jej obmedzeným zdrojom. Pevne verím, že žiadny človek by nikdy nemal brať tento svet ako samozrejmosť alebo veriť, že sme nad prírodou a nie jej súčasťou. Preto v knihe kombinujem vedu a filozofiu, aby som obhajoval našu planétu, s použitím najnovších poznatkov astrobiológie (štúdia života vo vesmíre). Potrebujeme nový príbeh o tom, kto sme, a ja sa pokúšam predložiť základné prvky tohto príbehu.

Navrhujete, aby sa ľudia zjednotili na princípe biocentrizmu, ktorý vidí ľudskú existenciu ako neoddeliteľne spojenú s celou našou planétou. Ako odpoviete niekomu, kto povie: „To je tvoj názor, Marcelo, ale ja nie som tak založený. Necítim spojenie s prírodou a nerád sa potím na nejakej túre.“

Premýšľanie o planéte a našej spoločnej budúcnosti nemusí nutne znamenať, že sa musíte stať turistom alebo milovníkom prírody. To by bolo samozrejme úžasné, pretože pobyt vonku je dobrý pre telo, myseľ aj ducha. Dokonca aj prechádzka v mestskom parku je prospešná. Ale pointa, o ktorú mi ide, je elementárnejšia a podstatnejšia: chorá planéta nemôže podporovať zdravé živé tvory. Človek, ktorý miluje interiér, stále potrebuje dýchať, piť čistú vodu, jesť výživné potraviny. Je ilúziou myslieť si, že sa môžeme odpojiť od prírody a pokračovať, akoby sme ju nepotrebovali.

Myslím si, že pandémia a súčasné prírodné katastrofy sú jasným príkladom toho, akí sme všetci krehkí. Všetko, čo robíme, závisí od nášho spojenia s prostredím okolo nás. Tento koncept príslušnosti k biosfére je nevyhnutný pre naše prežitie. Môžete sa pokúsiť zabudnúť na prírodu, ale buďte si istí, že príroda vám veľmi rýchlo pripomenie, ako ste prepojení. Takže koncept biocentrizmu stavia život do centra vesmíru – život ako hlavný úspech expandujúceho vesmíru. A vzhľadom na to, že my sme si toho ako jediní vedomí, máme morálnu povinnosť chrániť tento posvätný svet.

Ako ale prekonáme tragédiu spoločného?

To je skvelá otázka. Tragedy of Commons (myšlienka z 1832 – čo patrí všetkým, to nikto nechráni; poznámka prekladateľa), tragédia spoločného od začiatku predpokladá, že ľudia sú sebeckí, že nemôžu spolupracovať pre spoločné dobro. Tento negatívny pohľad na ľudstvo vychádza zo starého príbehu, že sme od prírody zlé stvorenia, ktoré nie sú schopné navzájom spolupracovať, že osobný zisk je všetko, na čom záleží. Pandémia nám však ukázala, ako sme závislí jeden od druhého, od prírodných zdrojov na prežitie, že spoločnosť prežíva v krehkej rovnováhe vďaka starodávnym pocitom spolupatričnosti k ľudskému spoločenstvu.

V biocentrizme je postoj „človek je zlý“ chápaný obrátene. Vyzýva na oslavu života v planetárnom meradle. Postoj veľkorysej spolupráce je nevyhnutný, ak máme v nasledujúcich desaťročiach prosperovať. Naše kolektívne myslenie sa musí zmeniť z vlastníctva na spolupatričnosť, z kmeňového vylúčenia a odmietnutia na inklúziu a prijatie. Predstavte si to ako vek ľudského úľa, v ktorom všetci uznávame našu vzájomnú závislosť, kde každý má svoju úlohu v spoločnosti.

Ak chceme prijať biocentrický svetonázor, čoho sa musíme vzdať? A čo získame?

Získame zdravšiu budúcnosť, vyvážený svet, v ktorom sa zdroje spravodlivo delia a podporuje sa zodpovedný rast. Získame čistý vzduch a vodu. Získame vyššiu morálnu úroveň, kde sú život a planéta chránené a oslavované, kde prekvitáme ako druh. Získame nové poznanie toho, kto sme ako druh, zakotvené v histórii samotného vesmíru. Získame nový zmysel existencie, keď objavíme silu vzájomnosti, viac lásky a menej strachu.

Musíme sa vzdať starého názoru, že môžeme robiť čokoľvek, čo chceme, že naše individuálne a profesionálne činy nemajú žiadne dôsledky pre ľudí okolo nás, pre svet ako celok. Musíme sa naučiť žiť s menej: menej vecí, menej mäsa, menej energie, menej vody. Prinesme malé osobné obete, aby sme dosiahli veľké ciele, o ktorých vieme, že sa pozitívne odrazia na ľuďoch okolo nás. Vzdajme sa nákupu produktov od korporácií, ktoré eticky nezodpovedajú biocentrickým hodnotám. Ale vyrovnanosť, dokonca aj krátkodobá, je nesmierne pozitívna pre nás ako jednotlivcov, ako členov rôznych komunít a ako členov životného kolektívu na tejto planéte.

Ak prijmeme svetonázor, ktorý viac pripomína našich prapredkov, ako predídeme tomu, aby nás postihol rovnaký osud, že sa stali obeťami vykorisťovateľov?

Bolo by to tragické potvrdenie našej neschopnosti zmeniť sa. Našťastie vidíme, že zmeny sa už dejú, rastie pocit uvedomenia nášho spoločného kolektívneho osudu, že musíme prehodnotiť, kto sme, aby sme sa pohli vpred. Mám obrovskú dôveru v nové generácie, osoby mladšie ako 35 rokov, ktoré vidia svet veľmi odlišným spôsobom než staršie generácie. Narastá pocit, že naša cesta sa musí zmeniť, že náš súčasný kurz je neudržateľný. Ak je to tak, zmena je potrebná a táto zmena sa musí začať v každom z nás. Možno, ako povedal fyzik Max Planck, nejde o to, či ľudia zmenia názor, ale o to, že starší zomrú a mladí rozmýšľajú inak. Biocentrické myslenie nie je naivným sľubom prijatia nového svetonázoru. Odráža vnútornú potrebu zmeny, prehodnotenia toho, kto sme a aké je naše miesto na tejto planéte. Vykorisťovatelia a paraziti tu budú vždy. Ale budú vypískaní zo scény ako prežitky starého myslenia, ktoré sa musí stať súčasťou našej minulosti.

Vo svojej knihe hovoríte, že sa musíme prebudiť do veku sekulárnej spirituality. Čo tým myslíte?

Sekulárna spiritualita sa zdá byť paradoxná. Koniec koncov, nie je spiritualita založená na nadprirodzených presvedčeniach? Nuž, nie nevyhnutne. Podľa môjho názoru byť duchovný nevyžaduje oddanosť organizovanému náboženstvu alebo viere v nadprirodzené sily alebo bytosti. Nehovorím o nesmrteľných dušiach. Hovorím o hlbokej úcte k prírodnému svetu, inšpirovanej silným pocitom spolupatričnosti. Sekulárna spiritualita chápe našu existenciu ako súčasť kozmickej histórie a oslavuje život ako posvätný. Pramení z úprimného pocitu radosti, vyvoláva úžas a údiv nad tajomstvom existencie, vrátane našej osobnej. Uznáva spojenie medzi všetkými vecami, živými a neživými, že všetko, čo existuje, je súčasťou reťazca udalostí, ktoré sa začali veľkým treskom pred 13,8 miliardami rokov. Aspoň v mojej verzii sekulárnej spirituality je príroda naším chrámom a bytie v prírode aktom uctievania. Môžeme si dokonca predstaviť svetové náboženstvo ako „re‑ligare“, z latinčiny ako opätovné spojenie. Znovu sa pripájame k vesmíru, z ktorého sme prišli, a k planéte, ktorá podporuje naše životy a umožňuje ich.

Aké konkrétne komunity ľudí obdivujete a myslíte si, že sú na správnej ceste?

Existuje nespočetné množstvo skupín ľudí, mimovládnych organizácií a sekulárnych spiritualistov, domorodých kmeňov, verejne činných intelektuálov, sociálnych a environmentálnych aktivistov, veriacich ľudí a milovníkov prírody všetkého druhu, ktorí už šíria biocentrické posolstvo. Keďže pochádzam z Brazílie, veľmi na mňa zapôsobili občianske hnutia pôvodných obyvateľov, ako napríklad Flecha Selvagem, Iris Pro Bem Viver alebo aktivista Ailton Krenak. V USA tiež existuje mnoho skupín, ako sú Synergos a aktivista Dr. Len Necefera z kmeňa Navajo a jeho projekt Natives Outdoors. Dôležité je, že sa šíri pocit prebudenia, a to mi dáva veľa optimizmu, pokiaľ ide o budúcnosť. Už máme dosť dystopických príbehov o tom, čo sa stane. Je čas začať tvoriť príbeh nového človeka, založený nie na strachu a chamtivosti, ale na pokore a vzájomnom rešpekte.

Čo vám dáva nádej, že ľudia prekonajú environmentálnu krízu?

Ako som už spomenul, mám veľkú dôveru v nové generácie, pretože sú to tie, ktoré budú musieť žiť v tomto svete mnoho nasledujúcich desaťročí. Nepresťahujeme sa na inú planétu, náš svet je tu a ak chceme kolektívne prežiť, musíme konať. Táto kniha je mojím príspevkom k budovaniu nového myslenia. Mojou nádejou je, že ak prehodnotíme úlohu nášho druhu, tak sa od koristníckeho vzťahu prepracujeme k vzťahu spolupráce s planétou a ľudským spoločenstvom. Možno to bude ďalší veľký skok v našej evolučnej histórii, ktorým prekonáme deštruktívnu minulosť, aby sme sa stali silou dobra na tejto planéte, v symbiotickej interakcii s biosférou.

Čo vás čaká v osobnom živote?

Stále budem pokračovať vo svojej vedeckovýskumnej práci a písaní, pretože je to súčasť mojej identity. Ale s touto knihou prechádzam do novej fázy profesionálneho života, kde sa čoraz viac angažujem v rôznych skupinách, od korporátneho sveta až po aktivistov, aby som pomohol uviesť do života zmenu, o ktorej som hovoril. Mojím ďalším veľkým projektom je vytvorenie duchovného centra Ostrov poznania v toskánskych kopcoch, v kostole z 15. storočia. Veľmi sa teším, kam nás to zavedie. Život je o znovuobjavovaní samých seba.

Úvod a preklad rozhovoru: Augustín Rosa

(Celkovo 112 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter