Vlasť sa končí tam, kde sa končia národné hodnoty

Rozsahom neveľká – v prvom vydaní v českom preklade 136-stranová – recenzovaná publikácia Karena Ogandža Když ztrácíš vlast (Olympia Praha, 2022, ISBN 978-80-7376-657-3) je príspevkom k autorovmu prozaickému dielu. Kniha stojí žánrovo na pomedzí novely a autobiografie a vyznačuje sa reportážno-publicistickým štýlom, v ktorom sa snúbi umelecký dojem s odborným názorom pozorovateľa a zapisovateľa udalostí v jednej osobe, ktorý prostredníctvom svojho literárneho alter ega – hlavného hrdinu – stojí priamo in medias res.

Pokiaľ sú pre slovenského čitateľa slovné spojenia ako Náhorný Karabach, arménska diaspóra či turkické národy pomerne vzdialené, no stále aspoň hmlisto uchopiteľné, potom termíny ako Arcach, Stepanakert či Jerablur už musia znieť vyslovene exoticky, no jednako nepoznane, a preto azda pre mnohých aj príťažlivo. A práve takto možno klasifikovať jeden zo základných cieľov angažovanej literatúry – sprostredkovať recipientovi živý obraz deja s využitím autentického pojmového aparátu a v tomto prípade mu aj umožniť preniesť sa na chvíľu, aspoň mentálne a pocitovo, do priestoru medzi Čiernym a Kaspickým morom, teda do jednej z najviac skúšaných a v súčasnosti čoraz častejšie medzinárodnopoliticky pertraktovaných oblastí post-sovietskeho priestoru – horúcej pôdy južného Kaukazu.

Román Když ztrácíš vlast je označovaný aj ako nový fenomén modernej ruskojazyčnej prózy. Klasický partnerský vzťah dvoch ľudí, Arina a Kariny, ktorému neprajú historické okolnosti a komplikovaná súčasnosť, nie je vo svojej podstate nepodobný Rollandovmu Petrovi a Lucii či Shakespearovmu Rómeovi a Júlii, i keď z hľadiska miery tragického finále predsa len tak ďaleko nezachádza. Ogandžovým základným kontrapunktom je dilema, ako spoločný rodinný život rozvíjať v čase ohrozenia vlasti a postupnej straty národnej – v tomto prípade arménskej – identity.

Leitmotív diela má preto omnoho viac spoločných znakov so štúrovským romantizmom, ktorý u niektorých literátov tejto generácie hraničil až s istým asketizmom. V takmer 40 kapitolách zároveň autor ponúka vlastnú – a slovenskej spoločnosti známu – verziu historického motta obrodeneckého hnutia meruôsmych rokov, hlásajúceho potrebu chytiť sa do služby ducha a prejsť cestu života tŕnistú. Autorom kompetentného predhovoru k českému vydaniu knihy je slovenský špecialista na postsovietsky priestor (a stály autor SLOVA) profesor Peter Juza.

Jeho ambíciou, podľa vlastných slov z predhovoru publikácie, je priniesť svedectvo založené na osobných skúsenostiach hlavného hrdinu Arina, jedného zo zakladateľov nezávislého Arcachu. S Republikou Náhorný Karabach sú v diele spojené priam existenciálne otázky, ktoré autor demonštruje v pasážach, venovaných akútnej potrebe brániť svoju vlasť a prestať sa neproduktívne zaoberať domnelou výnimočnosťou bežných ľudí („Arine, jestli všichni začneme přemýšlet o své výjimečnosti, kdo bude bránit vlast?“).

Stručné, zreteľné, jasné a adresné posolstvo autora celým generáciám Arménov bojovať za celú vlasť sa tu mieša so zdanlivo nezodpovedateľnou otázkou, čo je príčinou aktuálneho stavu („Za co? Věčná otázka, která se pro arménsky lid stala behaviorální, neopustila myšlenky žádného z představitelů, kteří na bitevním poli, v týlu nebo komunitách diaspory prokázali neuvěřitelnou vůli žít a triumfovat spravedlností.“).

Autor ponúka odpoveď, ktoré je zároveň aj riešením. Jeho prvou časťou má byť zmena systému riadenia štátu („Jedno je zřejmé, je třeba změnit systém řízení státu a vedení, které svým jednáním nebo nečinností způsobilo smrt a totální zmar. To je dnes nejdůležitější. Lidé, kteří prohráli válku a vzdali se morálních hodnot, musí odejít. To je prví podmínka pro obnovení pošlapané spravedlnosti.“), tou druhou je historicky overené vytvorenie paralelných štruktúr moci, ktoré boli v minulosti dokonca považované za nositeľa istej inšpirácie („Tak jak jsme to udělali v sovětských dobách, na samém počátku karabašského hnutí, vytvořili jsme paralelní struktury moci. Slyšels o výborech „Krunk“ v Karabachu a „Karabach“ v Arménii? Tyto struktury byly svého rodu nevládní organizace, ale ve skutečnosti nahradili mocenské struktury. Lidé v té době nutili úřady k plnění direktiv výboru „Karabach“ a „Krunk“. Sovětský svaz se začal rozpadat, karabašskou zkušenost převzali další svazové republiky a autonomní celky. Alternatívní úřady nakonec vzaly otěže moci do svých rukou.“).

Autor tiež akcentuje význam geopolitických súvislostí a určitý podiel viny za status quo prisudzuje viacerým subjektom medzinárodného práva globálneho významu („Arin byl tak naštvaný na Irán, že byl připraven podpořit iniciativu vojenského úderu proti němu ze strany Spojených státu a jejich spojenců. Nikdy předtím si takovou myšlenku nepřipouštěl. Ale dnes mu bylo jasné, že Irán je pro Arménii nespolehlivým partnerem, stejně jako Gruzie a kupodivu i Čínská lidová republika. Všichni zradili Arménii a nechali ji napospas svému osudu.“), prípadne sa ho snaží personalizovať, a to buď priamo („Turecky vůdce Erdogan jako první pocítil neschopnost Spojených státu a spojenců potrestat jeho zemi za neuposlechnutí a provádění agendy založené na zájmech vlastní země. Tato politika měla efekt a mnoho zemí včetně Ruska, Iránu a Číny začalo přehodnocovat svůj postoj k Turecku, a začali s ním budovat oboustranně výhodná partnerství. Toto partnerství se již jasně rýsovalo v různých částech planety v předvečer třetí karabašské války. Naivní očekávaní arménské diplomacie, která své vztahy s vnějším světem budovala v kontextu závazků Ruska vůči Arménii v případě vojenské agrese proti ní, se ukázala jako neživotaschopná, a během války způsobila arménské straně značné škody.“) alebo nepriamo („Prohráli jsme proto, protože jsme plně nepochopili, co to znamená mít stát a co je státnost. Bezstarostnost a nedostatek odpovědnosti panující ve dvou arménských státech, které zesílili poté, co se v Arménii dostal k moci člověk nechápající podstatu a význam státnosti, umožnili proměnit Arménii v pomíjející zemi. Zemi, kde byl devalvován koncept sebeidentifikace, kde zavírali oči před proudem cizinců, kteří se hnali do země, aniž by je viděli jako své potenciální vrahy.“).

Ako, na prvý pohľad novátorskú a v obdobných geografických reáliách absolútne bezprecedentnú, potom možno vnímať autorovu myšlienku virtuálneho štátu, ktorá má byť tým pravým východiskom z núdze („Jsme Bohem stvořeni, abychom byli virtuálním státem, nejspíš v něm, po té hanbě, spočívá naše záchrana. Budoucnost státu je virtualita a internet.“). Predmetný koncept autor síce nerozvádza do podrobností, no je zrejmé, že už samotná idea štátu ako výsostne virtuálnej reality by bola z hľadiska medzinárodného práva ako súhrnu pravidiel upravujúcich vzájomné vzťahy rovnoprávnych subjektov – spravidla štátov – veľmi netradičná a zaujímavá iba ako intelektuálna dišputa. V skutočnosti však táto myšlienka nie je v arménskom prostredí úplne neznáma. Podľa rôznych etnografických štúdií napríklad platí, že pri národoch diaspóry, akým je bezpochyby aj ten arménsky, vystupuje stratená vlasť skôr ako relatívny a symbolický topos než ako skutočné územie. Ide teda o zem-mýtus alebo o zem-sen – oporný bod kolektívnej pamäte, nerešpektujúci aktuálne politické hranice a živiaci v sebe permanentný pocit nostalgie, spojený s návratom do zasľúbenej zeme. V prípade Arménov pod horu Ararat a do západnej Anatólie.

Čo si zároveň zasluhuje osobitné vyzdvihnutie, je fakt, že text knihy je písaný dynamicky, keď sa na pozadí relatívne obyčajného príbehu dvoch mladých ľudí odohráva pomerne neobyčajný zápas o podobu štátu. Reflexie autora pôsobia zaujímavo a aktuálne a jednotlivé vysvetľované vnútropolitické či medzinárodnopolitické súvislosti strácajú v percepcii čitateľa predstavu niečoho výlučne akademického či teoretického a nadobúdajú podobu niečoho ak už nie v súčasnom reálnom živote zmysluplne existujúceho, tak mimoriadne žiadaného a časom možno i uskutočniteľného.

Summa summarum, k celkovému pozitívnemu dojmu z recenzovanej publikácie a jej dobrej čitateľnosti zásadným spôsobom prispieva aj to, že autor ústami hlavného hrdinu často vyjadruje vlastné názory, ktoré privádza do konfrontácie s reakciami jeho priateľov, známych či vedúcich politických osobností – ďalších postáv deja – a ponúka vlastné hodnotiace úsudky, a to nenúteným a nezriedka veľmi trefným a jednoduchým spôsobom. Čitateľ s nimi nemusí v každom konkrétnom ohľade súhlasiť, má v nich však k dispozícii literárne príjemným spôsobom – hoci celkom prirodzene subjektívne – spracovanú propedeutiku k pomerne komplikovanej téme medzinárodných vzťahov.

Autor je absolventom doktorandského štúdia v študijnom odbore medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Karen Ogandž je náhornokarabašský, v ruštine píšuci autor, verejný činiteľ, laureát medzinárodných cien v oblasti ľudských práv a pedagóg. Ako mimoriadne plodný spisovateľ publikoval iba v úvodných mesiacoch roka 2023 viac ako 30 básní. Príkladmi pars pro toto jeho poézie z predmetného obdobia sú, o. i.: Neopustím zem, neodídem; Hviezdy padali z neba; Ja a ty. Čo bude ďalej?; Keď nie je súmrak; Zamilujte sa a odíďte.

(Celkovo 231 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter