Jean-Claude Michéa: Tajnosti levice. Od ideálu osvícenství k triumfu neomezeného kapitalismu. Praha: Masarykova demokratická akademie 2019. Preklad: Petr Drulák
Futbal ani národ už nie sú to, čo bývali, sťažuje sa francúzsky filozof Jean-Claude Michéa na stav svojej krajiny a za spoluvinníka označuje zblúdilú ľavicu.
Národné tímy tvoria hráči z cudziny, nakúpení bohatými vlastníkmi, ktorí sa nimi chcú buď pochvastať alebo cez ne preprať peniaze. Pracovnú silu netvoria domáci pracanti, ale zahraniční mäsiari a predavačky znižujúci cenu práce a podkopávajúci sociálne štandardy. Hoci ide o očividné neprávosti a prejavy sociálneho úpadku, ľavica, niekdajšia ochrankyňa práv pracujúcich, ich víta heslami boja proti rasizmu. Zdá sa, akoby celkom stratila súdnosť.
Všetko sa to podľa Michéu začalo príchodom automobilu. Ten sa stal nielen symbolom mobility, ale i vynútenej flexibility, adaptability a individualizmu. Človeka, ktorý sa musí neustále presúvať a byť v pohotovosti. Každodenný boj o prežitie a odkázanosť na seba však majú svoje medze. Rozhorčená stredná trieda teraz hľadá východisko z (trhovej) džungle. Nechodí voliť, búri sa voči úradným nariadeniam, odmieta zvyšovanie cien. Vo Francúzsku našla vyjadrenie v hnutí žltých viest, ktoré autor knihy, hoci to nemá vo zvyku, výnimočne podporil.
Liberalizmus spravil jedincov závislých od svojich výdobytkov. Naučil ich nezávislosti a pohodliu, no nezaujíma sa o to, či si ich môžu dovoliť. Morálku, zmysel pre komunitu a spolupatričnosť vymenil za osamelú rovnosť… Treba povedať, že s mnohými Michéovými popismi doby možno súhlasiť, problém je v tom, že kritiku smeruje zlým smerom. To, z čoho obviňuje ľavicu, s ňou nemá nič spoločné, a to, čo pripisuje ľavici, ľavicou nie je (argumentačný faul nazývaný „slamený panák“).
Progresívne strany, ktorých program sa obmedzuje na podporu menšinových práv, totiž nie sú ľavicové, ale liberálne. Liberalizmus zbavoval jedincov všeobecnej diskriminácie, aby boli k dispozícii trhu, no od trhu ich neoslobodil. Neprerozdelil bohatstvo spravodlivejším spôsobom, nezmenil postavenie ľudí práce. Z hľadiska liberalizmu nejde o nič nové – od počiatku mu bolo viac-menej jedno, či do práce vezme prisťahovalcov, černochov, ženy či deti. Podstatný bol predpoklad, že budú pýtať nižšiu odmenu.
Robiť z tejto politiky ľavicu je omyl. Socializmus sa totiž začína tam, kde sa liberalizmus končí – nielenže využíva oslobodenie človeka z pút tradičnej spoločnosti, ale rozširuje ho ďalej – ku spravodlivosti pre všetkých. Ľavica je teda v opozícii ako voči konzervativizmu, uchovávajúcemu staré vzťahy nadvlády, tak aj liberalizmu, oslobodzujúcemu niektorých znevýhodnených jedincov. Stotožňovanie liberalizmu so socializmom je výsledkom zužovania politického spektra, ktoré socializmus vymazáva a zaťahuje ho do zápasu medzi konzervativizmom a liberalizmom. Socializmus sa však na ne nedá zredukovať.
Liberálno-konzervatívne dilemy o tom, aká veľká má byť naša otvorenosť voči odlišnosti, ponechávajú problém systémovej nerovnosti nedotknutý. Futbalové zápasy či zamestnanecké prostredie neupadajú pre svoje zloženie, ale pre obchádzanie zákonov ich vlastníkmi. Férovosť sa nedosahuje dozorom nad zložením skupín, ale kontrolou a obmedzením finančných tokov. Zastaviť flexibilitu práce, ale nie kapitálu, je falošné a pokrytecké. To, čo treba regulovať, je bohatstvo, nie ľudia.
Platí, že sociálna nespravodlivosť sa nedá zmierniť púhym rozširovaním liberálnych práv, avšak ani ich obmedzením. Musí ísť ruka v ruke s rozširovaním ekonomických práv. Bez nich ide len o dve podoby ustupovaniu kapitálu. Ten, kto tak ako Michéa, píše kriticky o kapitalizme, by si to mal uvedomovať a nenaznačovať, že jedny práva možno nahradiť inými právami. Zámerom knihy Tajomstvá ľavice malo byť jej posilnenie prostredníctvom konzervatívnych hodnôt. Ako sa však ukazuje, Michéova kniha nejde ani tak s ľavicou proti liberalizmu, ako s konzervativizmom proti ľavici.
