Jeden z najznámejších a najuznávanejších literárnych vedcov, filozofov, esejistov a kritikov v jednej osobe Dalimír Hajko zužitkoval svoje bohaté vedomosti a skúsenosti z takmer šesťdesiatročného pôsobenia v slovenskej literatúre v útlej knižke, v ktorej sa pod jeho drobnohľadom ocitla recenzia ako jeden zo žánrových útvarov, prítomný nielen v literárnych časopisoch, ale aj denníkoch či médiách, zameraných na rôznu odbornú či populárno-vedeckú problematiku.Recenziu považuje za veľmi dôležitý útvar, prepotrebný pre reflexiu tvorcov umeleckých – a nielen umeleckých – diel.
Dalimír Hajko: Umenie recenzie
ako kritika existujúceho a inšpirácia pre budúce
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2024, 126 strán
Vo svojej publikácii sa zameral v prvom rade na oblasť literatúry. V úvode nezaprel v sebe bytostného filozofa, keďže spomína myšlienku S. Kierkegaarda o paradoxe úbohosti bytia pri uvažovaní o veľkoleposti existencie, v súvislosti s literatúrou to možno chápať tak, že čím je viac autor presvedčený o výnimočnosti a nenahraditeľnosti svojho výtvoru, o to je dôkaznejšie, že v skutočnosti je jeho výkon skôr úbohejší… K tejto myšlienke autor objasňuje a spresňuje: „Na vymedzenie hraníc medzi úbohosťou a veľkoleposťou by mohla a mala slúžiť literárna recenzia ako priama reflexia diela nielen z teoretických pozícií, ale aj z pohľadu príjemcu diela na autorovu subjektívnu úprimnosť, odovzdanosť téme a vnútornú opravdivosť viery v schopnosť vyjadriť myšlienku alebo emóciu prostredníctvom slova vo veršoch, vetách, obrazoch, atď…“ (s. 5). Ďalej spomína tiež dôležitosť rozlíšenia recenzie ohľadne toho, komu je adresovaná, zjednodušene povedané, analytická a obsiahlejšia recenzia skôr čitateľsky a odborne zdatnejšiemu prijímateľovi umeleckého posolstva, kým kratšia a predovšetkým informatívna recenzia skôr bežnému čitateľskému publiku.
S tým súvisí aj do istej miery ťažko bližšie špecifikovaná záležitosť, akou je určite osobnosť recenzenta, aj jeho schopnosť vcítiť sa do jedinečnosti autorského sveta, či inšpirovať sa umeleckými zámermi tvorcu. Ideálne by mal mať literárnovedné vzdelanie, zmysel pre kreativitu a v neposlednom rade estetické cítenie. Ako príklady bravúrneho zvládnutia recenzentského umenia predstavil dvoch severoamerickývch tvorcov svetového mena a významu – prozaika, básnika a kritika Johna Updika a básnika, prozaika novinára a kritika Ezru Pounda. Detailne priblížil podstatu ich recenzentského umenia, pri Updikovi spomína viaceré zásady, ktorých sa tento aj u nás veľmi známy autor dôsledne pridŕžal. Podľa neho treba vychádzať z toho, aby recenzent pochopil, čo chcel autor dosiahnuť a nevyčítať mu, čo sa mu publikovaným dielom dosiahnuť nepodarilo. Ďalej zdôraznil, že v hodnovernej recenzii by nemali chýbať citácie z recenzovaného diela, súvisiace s názorovými postojmi recenzenta, čo nie je vždy tým najľahším krokom pre hodnotiteľa, nie vždy sa musí podariť vybrať tú najtypickejšiu ukážku, signifikantnú pre tvorivú stratégiu hodnoteného autora či autorky.
V tejto súvislosti má recenzent možnosť poukázať aj na jazykovú osobitosť diela a autorovu schopnosť ju originálne využívať. Pri epicky bohato saturovaných prózach je dôležité pre recenzenta, aby sa v prílišnej miere nevenoval dejovým líniám, nieto ešte samotnej pointe diela, keďže to nie je pre prípadného záujemcu o hodnotené dielo určite korektné. V súčasnosti sa používa pre priveľmi podrobné reprodukovanie dejových línií a vlastne prezrádzanie tých momentov, ktoré mali zapôsobiť prekvapujúco, či zlomovo v celej štruktúre diela, aj pojem „spojler“.
Druhý z uvedených, Ezra Pound, určite nie náhodou podčiarkuje pri hodnotení literárneho diela význam jazyka, spôsob, akým ho pôvodca využil, pretože „Jazyk je v slovesnom umení zárodkom všetkého.“(s. 14). E. Pound tiež prízvukuje, či skôr varuje pred prílišným sklonom abstraktného vyjadrovania sa v recenzii na úkor jasných a konkrétnych formulácií. D. Hajko sa dotkol aj zdanlivo okrajového problému, ktorý sa týka autorstva literárnych diel tzv. regionalistov, hodnoteniu regionálnych autorov, regionalizmu a regionálnych hodnôt. Dosť často sú títo autori prehliadaní či zaznávaní, no D. Hajko sa domnieva, že „Provinciálnosť však sama osebe umelca nediskvalifikuje. Pre hodnotiteľa diela, pre recenzenta, neexistujú ,okresní‘ umelci a tí druhí, dajme tomu ,celoštátni‘.“ (s. 7). K tomu by sme mohli dodať, že napr. francúzski regionalisti J. Giono a Ch. F. Ramuz sa stali svetoznámymi autormi…
Zaoberá sa aj ďalšími súvislosťami, s ktorými sa autori a autorky recenzií stretávajú, ako je napríklad otázka originálneho prínosu toho-ktorého diela, ktorú nie je vždy ľahko vystihnúť či nebodaj definovať, keďže vývin umeleckej literatúry trvá už viac ako dve tisícročia a nemnohé situácie a témy sa nutne opakujú. Kategóriu „nového“ považuje dokonca za absurdnú. Podľa neho „Hľadať v diele len niečo ,nové‘ znamená poprieť oprávnenosť opakujúcich sa zmien, návratov, motívov, kvalít, tém, foriem, atď.“ (s. 16). Taktiež snahu v recenziách deliť literatúru na typicky „mužskú“ a typicky „ženskú“ považuje za prinajmenej diskutabilnú, hoci nepopiera, že je ženský pohľad na svet vo všeobecnosti predsa len odlišný od mužského. Lenže literatúra je podľa D. Hajka len jedna a genderový aspekt nesúvisí výlučne len s mužským a ženským svetom, ale aj so svetom sexuálnych menšín, činných v umení a teda aj v literatúre. Prílišné zdôrazňovanie genderovej problematiky môže odviesť pozornosť recenzenta od skutočných kvalít či umeleckého prínosu diela.
K osobe recenzenta sa vyjadruje v kapitole Brutálny či liberálny recenzent? Prikláňa sa jednoznačne k druhému typu, dokonca aj vtedy, keď je recenzované dielo pochybnej kvality, používa empatický argument, vyjadrený príkladom – „Veď svoje dielo vníma ako svoje milované dieťa. A haniť niekomu dieťa…?“ (s. 17). Spomína však situácie, kedy sa v recenzii nie náhodou objaví aj satirický či ironický podtón, súvisiaci s poznaním, že niektoré dielo i uznávaného a osvedčeného autora mohlo vzniknúť zo zištných dôvodov, čo nie je vo svete umenia nič neobvyklé. Ako príklad spomína F. Schillera… Aj iné dôvody môžu recenzenta viesť k vyššie spomenutým prvkom, trebárs v prípade prílišného nekritického preceňovania niektorého autora a jeho diela. V našej literatúre tieto prvky využívali v značnej miere napr. A. Matuška, z mladších V. Mikula.
V najobsažnejšej časti svojej publikácie uverejňuje sériu svojich „príkladných“ recenzií viacerých slovenských autoriek a autorov prozaických a básnických kníh. V perexoch ku každej z recenzií naznačil, prečo sa venoval práve tým knihám a ich tvorcom a v čom podľa recenzenta spočíva špecifikum ich autorskej stratégie. V niektorých prípadoch zrejme nechtiac prekročil hranice recenzie a výsledkom sú skôr eseje či štúdie (B. Šikula, E. Farkašová, A. Marenčin, J. Zambor). V každom prípade sú uverejnené recenzie skutočne príkladom špičkovej slovenskej recenzistiky a D. Hajko sa vo svojej novej publikácii v plnej miere prejavil ako skúsený a výnimočne vzdelanostne disponovaný znalec, a preto možno túto knihu napriek jeho skromnosti oprávnene považovať za rukoväť nielen pre začínajúcich, no i pokročilých tvorcov recenzií.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 33 – 34/2024)
