Rovnaký prístup k povestiam

Urbanizácia a pokrok nás zbavujú tradícií, vnášajú nám do života novinky a často zabúdame na to, z čoho sme vzišli, a čo nám zaručovalo pocit relatívnej stálosti a pokoja. Želanie uchovať si v pamäti a obhájiť duchovné, mravné a svojím spôsobom i etické hodnoty, ktoré sa zhromažďovali po stáročia a pod tlakom času miznú, sa tvorcovia povestí snažia oživovať a priblížiť aj súčasníkom.

Patrí k nim aj Viera Benková, všestranná spisovateľka, poetka a publicistka žijúca v Báčskom Petrovci. Aj ona má na zreteli, že je potrebné v povestiach a príhodách uchovať to vzácne a neopakovateľné dedičstvo, ktoré  nám zostalo po našich predkoch.

Viera Benková: Drevená koza.
Povesti a príhody z Petrovca,
MOMS Petrovec 2022.
Ilustrácie Mária Štefanková

Ak hľadáme analógiu medzi týmto žánrom vo Vojvodine a na Slovensku, v mnohých povestiach ju aj nájdeme. Aj keď do určitej miery v povestiach zo  Srbska badať iné vplyvy. A to od starých Slovanov, Grékov a Rimanov. V niektorých povestiach sú dejové línie totožné, no postavy v našom zobrazení sa od postáv v dolnozemských povestiach odlišujú.

Napríklad Zmok, zaužívaný v našich povestiach, je v Srbsku Hevis. Je to postava s očami veľkými ako taniere a s telom ako makové zrnko. U nás je Zmok čierna sliepka, ktorá prináša do domu bohatstvo. Do povestí v Dolnej zemi sa dostáva často tematika vysťahovalectva. /Povesť o plti/ Ľudia z materskej krajiny idú do neznáma. Nevedia, čo ich tam čaká. Zaujímavo je táto téma stvárnená v monológu múdrej vrany ku kráľovi: „Ďaleko je juh v mori hliny a černozem pláva v mori zamorená vojnami a niet ľudí, ktorí by zem vysúšali a pôdu obrobili.“

Kráľ si slová od vrany vypočul a ochotných, ale aj neochotných ľudí na cestu do neznáma prehovoril. aby sa plavili dolu Hronom, Váhom i Dunajom až do Panónie. V povestiach zozbieraných Vierou Benkovou sa dočítame /Kňazove humná/o príchode na neobrobenú zem, o nových nájomníkoch, o sporoch ľudí s iným vierovyznaním. Autorka svojráznym spôsobom posúva dej. Splieta historické fakty s fikciou. Zvýraznené je to v povestiach Popova ulička, Stratená kobyla, Smelá Zuza. V povestiach sú uchované tradičné remeslá, konanie remeselníkov, priadky, páračky, jedlá. /Kto len raz zjedol na priadkach zapekaný cícer, do ktorého vstúpilo prasa, nikdy naň nezabudne./ Ožíva kolovrátok, ale i nabrúsený ženský jazyk, slovanská pohostinnosť, no aj horor, bez ktorého by povesť ani nebola povesťou.

Archaizmy /bzíkavka, výhutník, bezstarostný brhlík, kutka/ určite tiež zaujmú. Len škoda, že na konci knihy nie je slovník archaizmov a neznámych výrazov, ktoré by vysvetlili význam niektorých pomenovaní.

Prítomné v povestiach sú zariekania /čáry, váry, nepodáry/. Vedomkyne figurujúce v niektorých povestiach sú vážené a ľudia si ich ctia, pretože pomáhajú v situáciách, ktoré pospolitosť nezvláda. Rituály, ako je líhanie si na mravce do mraveniska, pálenie prútia na Vajána, chodenie na krížne cesty, Toto všetko môžu zažehnať práve ony vďaka čarovným zelinkám, zariekaniu a čarovaniu, a tak vyhnať z postihnutých duševné trápenia i telesné neduhy.

Viera Benková začlenila do svojej knihy aj rôzne lokality a chotáre, dejiská, v ktorých sa dialo dobro aj zlo. Pre dnešnú generáciu sú ich názvy neznáme, preniesli sa len do povestí a už dávno neexistujú /Chotár Podhora, Dragovský močiar, Psia ulica, Lošerova krčma/. V nich sa diali bizarné príbehy, boli svedkami ľudského šťastia i nešťastia. Pred očami čitateľov defilujú robotníci, nádenníci, strašidlá, drina na poliach, hrdlačenie v sriemskych viniciach či na majetkoch u bohatých a lakomých gazdov. V príbehoch sú zachytené i boje a víťazstvá medzi Turkami a srbskými bojovníkmi /Turek a Samove čižmy, Koniar Vida a iné/.

V druhej časti povesťovej knihy sú príbehy s názvom „Poľné studne“. Studne boli na Dolnej zemi ozdobou a okrasou lúk a polí, späté s ľudskými osudmi, poverami a záhadami. Mnohé studne v chotároch sú opradené povesťami /Alparova studňa, pri ktorej našli pocestní svoj hrob, Kolporátova studňa, Studňa pri Varadínskej ceste, Studňa so zlou strigou Švábkou/.

Povesť Drevená koza, podľa ktorej je pomenovaná povesťovo-príbehová kniha Viery Benkovej, nesie v sebe posolstvo o tom, že ľudská nevšímavosť a ľahostajnosť neprináša nikomu výhody ani bohatstvo. S drevenou kozou sa hrávali deti, slúžila na utľapkávanie pôdy a nikto netušil, aké bohatstvo je v nej ukryté. Len žid to vytušil a prišiel kvôli drevenej koze z Česka až na Dolnú zem, aby si pred očami dedinčanov vybral z jej vnútra zlaté peniaze.

Akáže by to bola povesťová kniha, ak by v nej neboli opísané ľudské vlastnosti, ako je dôvtip, furtáctvo, sedliacky rozum a prefíkanosť protagonistov. Majstrovsky stvárnené sú najmä v povestiach Apko Mišo a priadka morušová, Zbojník Maxim, Dôvtipní zlodeji, Vražda pre fajku, Drieňovská zlatá hruška a iné. Pri hľadaní novej harmónie v tradíciách, napriek napredovaniu a novým literárnym trendom, majú aj povesti a príbehy z minulosti svoje miesto, ale aj význam a svojich čitateľov.

(Celkovo 103 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter