Pri mojich pravidelných návštevách hlavného mesta Českej republiky (čo bolo donedávna hlavným mestom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky – to len na pripomenutie, aby to vedeli aj liberálni gymnazisti so stužkou či dokonca s dýkou…) si vždy nájdem čas navštíviť niektoré pražské kníhkupectvo (vždy si spomeniem na kultový film Vrchní prchni a slečnu Douchovou v ňom).
Pravda, v súčasnosti to nie je tak často ako predtým, ale zvyk je silnejší než geopolitické „plky“ súčasnej českej vlády vedenej – paradoxne – profesorom politológie, ktorého vychovala Masarykova univerzita (MU) v Brne. Keď sme spolu s pánom profesorom na platforme Medzinárodného politologického ústavu MÚ v Brne začínali, bol taký inakší, taký – no treba povedať – ľudsky normálnejší. Ako vidno, politika robí ľudí z priateľov a z ľudí nepriateľov.
Tieto miesta (kníhkupectvá v širšom centre Prahy) bývajú rajom knihomoľov (komédia Vrchní prchni to len rámcuje).
Aj keď preferujem iný druh literatúry a teda knižnej tvorby, po tejto knihe som nemohol nesiahnuť. Jednak rozprávky a tiež Veľká step. Svoje vysvetľujúce vyznanie začnem od konca.
Prvým priznaním je – téma Veľkej stepi je to, čo je v kazašských rozprávkach dôležitý fenomén a téza L. N. Gumilova, vedecky zdôvodnená pár rokov po tom, ako vznikli tieto rozprávky, to potvrdzuje.[1]
Druhým priznaním – je (čo veľmi ťažko nesie ukrajinská tajná služba, ktorá si tak beztrestne a pod nosom Slovenskej informačnej služby a na úkor občanov Slovenska, operuje na Slovensku) fakt, že môj syn má v rodnom liste, v kolónke miesto narodenia napísané: Astana. Aj preto som mu okrem objemnej množiny slovenských rozprávok čítal aj rozprávky z miesta jeho narodenia (teda kazašské rozprávky v origináli). Dnes je zo syna slovenský valibuk a ja (ako – podľa slovenských konfidentov ukrajinskej SBU – nepriateľ Ukrajiny) mám aj po rokoch stále pred očami myšlienku Alberta Einsteina: „Ak chcete, aby boli vaše deti inteligentné, čítajte im rozprávky. Ak chcete, aby boli vaše deti viac inteligentné, čítajte im viac rozprávok.“[2]
A tu treba aktuálne dodať, že bolo by dobré vedieť, koľko rozprávok v prítmí detskej izby prečítali rodičia tomu fešákovi, ktorý nevie podať ruku napríklad hlave štátu – teda jeho excelencii – prezidentovi Slovenskej republiky, alebo tomu, čo pobehoval so smrteľnou dýkou v Spišskej Starej Vsi. Ľudia, ktorí vyznávajú bezbrehý individualizmus určite nepochopia túto otázku.

Takže v Prahe som si (o. i.) kúpil aj publikáciu: Pohádky kazašské stepi. Tútovo veľmi dobrom technickom, grafickom a hmatateľnom vyjadrení vydalo pražské vydavateľstvo Nakladatelství Vzdělaním a sportem k sebevědomí, ISBN 978-80-909050-3-0 (135 strán), v roku 2024 ako svoju piatu publikáciu (teda ide o „mladé“ vydavateľstvo).
Editorom publikácie je František Mareš, ktorý pravidelne publikuje svoje literárne postrehy aj na stránkach SLOVA, ilustrácie sú z dielne Aneliy Bekbasovej a voľný preklad zabezpečila Michaela Tvrdíková.
Kniha obsahuje štyri okruhy rozprávok: Kouzelné pohádky, Strašidelné pohádky, Chytré pohádky a Čtverácke pohádky. Nakoľko sa kozmickou rýchlosťou (a žiaľ – cielene) znižuje kvantita ľudí na Slovensku, ktorí si vedia preložiť češtinu do slovenčiny (a v Čechách vice versa, nehovoriac), tak malý ťahák – čtverácke sú šibalské.
Má aj rozumný doplnok – pojmologický slovník (s.135), ktorý dovysvetľuje čitateľovi, a jeho prostredníctvom deťom, kategórie, ktoré objektívne nemôžu do seba vstrebať v rámci neoliberálneho ukradnutia východno-vzdelávacieho procesu nielen na Slovensku, ale aj, alebo najmä v Čechách aj detskí adresáti, ale ani mnohí čítajúci.
Čo však je nedostatkom, že Pohádky kazašské stepi neobsahujú žiadne úvodné alebo záverečné slovo niekoho, kto by uviedol čitateľa (a jeho prostredníctvom počúvajúce deti) do epicentra deja – do Kazachstanu. Podľa dostupných interných a neoficiálnych informácií pôvodný rukopis obsahoval aj fundovanú vstupnú úvahu, lenže…
Lenže kazašský veľvyslanec v Prahe (opäť podľa neoficiálnej informácie) kombináciu českojazyčného prekladu rozprávok a úvodným slovenskojazyčným úvodom odmietol, podľahnúc protislovenským náladám v Prahe. Teda, ak je to pravda, tak to nie je kazašský diplomat, ale kazašský ideologicky stratený konjunkturalista prezlečený za veľvyslanca, ktorý neháji záujmy svojej krajiny, ale stal sa pobočníkom pražskej protislovenskej kaviarne.
Začnime však od Adama. Každá rozprávka je krásna, ako aj všetky tie, ktoré sú v pražskej knižočke Pohádky kazašské stepi.
Ich dynamika, ich pravdivosť, ich vášnivosť…, ich špecifický svet očarí a verím, že rovnako očarí aj potencionálnych čitateľov (rodičov) a prijímateľov (deti). Možno, že mnohé rozprávky, ich témy a ich mytológia je vám blízka a ich témy poznáte. Lenže, kazašské rozprávky nie sú kolektívne nevedomie, ale sú kolektívnym vedomím, ktoré dotvára kolektívnu mozaiku ľudských dejín.
Kazašské rozprávky, tak ako aj iné rozprávky, sa neviažu len a len konkrétne miesto, čas, príbeh. Ide o širšiu dimenziu, ktorá sa dotýka nadčasovosti a všeľudského prístupu.
Kazaši sú titulným národom v dnešnom Kazachstane. To nemôže spochybniť nikto. Ani Kazachstanci žijúci v Kazachstane a ani ľudia žijúci mimo Kazachstanu. Pre poriadok, Kazaši žijú aj na časti územia Číny, alebo Ruskej federácie, ale stále sú to Kazaši.
Kazachstan bude čoskoro oslavovať okrúhle výročie svojej štátnosti. V roku 1465 kazašskí chánovia Kerej a Džanibek spoločne vytvorili nový štátny útvar. Teda v druhej polovici 15. storočia sa v povodí Syrdarie sformoval v zásade „moderný“ samostatný štátny útvar – Kazašské chánstvo. Keď vravíme „moderný“, máme na mysli fakt, že staroveký a skorý stredoveký Kazachstan bol zväčša krajinou nomádov, aj keď na jeho geografických hraniciach boli mestské formy civilizácie, ktoré boli súčasťou známej Veľkej hodvábnej cesty. Niektoré vtedy vplyvné mestá, ktoré boli súčasťou Veľkej hodvábnej cesty, majú tento štatút dodnes: Šymkent, Turkestan, Taraz….
Zhruba v 16. storočí sa Kazašské chánstvo stáva vplyvným subjektom v rámci Strednej Ázie. Prežilo svoje zlaté obdobie, svoj úpadok, ale počas celého obdobia sa formovalo na multietnickom základe, čo bolo predpokladom sformovania jednotnej materiálnej a duchovnej kultúry, vlastnej „stepnej demokracie“ a vlastného chápania princípov spravodlivosti, čo sa pretavilo do vzniku a fungovania súdu biev.[3]
Kočovnícky život, formy hospodárstva, zložité podmienky (najmä meteorologické) života, vysoké (prirodzené) nároky na duchovnú úroveň života kočovných Kazachov mali vplyv na organizovanie svojich politických vzťahov, na svoje chápanie spravodlivosti, na svoj systém realizácie a prijímanie tejto spravodlivosti. V kočovnej spoločnosti samozrejme vznikali aj rozprávky.
Rozhodujúcu časť naturálneho kazašského folklóru tvorí súboj s mýtickými démonmi – alabastrami, ktorí majú spôsobnosti ovplyvniť človeka a získať vo svoj prospech jeho dušu. Títo démoni sa (v rozprávkach) dokázali zmeniť na zvieratá, na krásnu mladicu, alebo boli schopní hypnotizovať. Vraj mohli vykladať osud, alebo vás uštekliť k smrti.
Proti týmto démonom sa stavali odvážni bohatieri, ktorí vystupujú vo všetkých kazašských rozprávkach. Snáď najznámejším bohatierom je Kakaman.
Hrdinami rozprávok kazašskej stepi sú aj zvieratá, ktoré vraj majú nadprirodzené vlastnosti. A sú to zvieratá adekvátne k spomenutej Veľkej stepi – ťavy, kone, vlci…, ktoré dokážu s pomocou kúziel zvíťaziť nad ktorýmkoľvek alabastrom.
Kazašské rozprávky sú súčasťou, ak nie vrcholom, kazašskej poetickej tvorby. Nezabúdajme, že historicky ide o nomádov, takže pevné ukotvenie k jednému bodu je chimérou.
V týchto rozprávkach sú odrazené jednotlivé stránky kroniky kazašskej histórie a spôsobu života, obyčajov, kočovníckej morálky a múdrosti stepi. Je evidentné a neprekvapujúce, že odrážajú koncentráciu ľudovej múdrosti a duševnej štedrosti Kazachov. Z kazašských rozprávok sa dozvieme taktiež o ťažkom stepnom živote a ťažkej poľnohospodárskej práci a o neprekonateľnej nenávisti voči utláčateľom a o hrdinskom boji s utláčateľmi.
Vo všetkých rozprávkach sa hlavní a aj druhostupňoví hrdinovia vysmievajú z hlúposti a podrazáctva tých, ktorí sa na živote Kazachov priživovali a vysoko hodnotia múdrosť a hrdinstvo prostých ľudí. A vždy dobro víťazí nad zlom.
V kazašských rozprávkach nechýba humor, je tam rozumný sarkazmus a priestor na fantáziu – aj preto ich majú aj slovenské (a české) deti radi a ich rodičia im ich (aj samy sebe) so záujmom čítajú.
A ešte by som chcel v rámci kazašských rozprávok akcentovať. Dobro žije – nielen v rozprávkach – a prežije všetko. Bez dobra sa totiž nemôže formovať žiadna spoločnosť, nieto ešte usporiadaný život modernej spoločnosti.
Na rozprávkovom príbehu sa nedá nič meniť. Pri prvom, ale aj pri ix-stom prečítaní či vypočutí rozprávky je jasné, že – tak ako v O vlčí nevěstě (ss.37 – 48) – v našom svedomí vychádza hrejivé slnko dobroty.
Tento súbor rozprávok je z obrovskej stredoázijskej krajiny. Tak ako priestor Kazachstanu je de facto nekonečný, majú aj kazašské rozprávky svoje neopakovateľné a nedozerné odlišnosti.
Iba v krajine Veľkej stepi mohli vzniknúť rozprávky o tom, ako Kadyr našiel svoje šťastie (s. 64), či ako sa Žajyk oženil (s.89), alebo o starcovi Kurajovi s cvrčkami za ušami (s. 124)…
Pojem rozprávka prvýkrát použila francúzska spisovateľka Madame d’Aulnoy na konci 16. storočia. Svoje dielo nazvala conte de fẻe, čo je výraz vo francúzštine pre „rozprávku“. Predpokladá sa, že niektoré rozprávky, ako napríklad „Kráska a zviera“ alebo „Rumpelstiltskin“, sú staršie ako štyri tisíce rokov a boli odovzdávané ústnym podaním dávno predtým, ako boli zapísané.
Mnoho dnešných rozprávok sa vyvinulo v priebehu času a po celom svete sa rozprávajú v mnohých obmenách. Je ťažké vysledovať presnú históriu rozprávky, pretože veľká časť tohto žánru závisela od ústnej tradície v dávnejších dobách.
Kniha kazašských rozprávok je živé a pútavé prerozprávanie kazašských dejín, je to ich precízna a vtipná interpretácia, ktorá má neopísateľné čaro.
Jazyk kazašských rozprávok je mäkký, zamatový a krásny. Sú v nich slová o radosti, dobre, spravodlivosti…, to čo je pre deti navždy zapamätateľné.
Ak tieto stepné rozprávky oslovia prostredníctvom svojich rodičov deti v Čechách aj na Slovensku, určite ich ako Dobšinský oslovia na celý život.
Rozprávky – nielen kazašské – majú v sebe vzácny dar. A to odovzdať deťom posolstvo konkrétneho príbehu – nie cez všeobecné tvrdenie.
Takže želám príjemné čítanie v prítmí detských izieb všetkým rodičom a pozorné počúvanie všetkým deťom. A spomeňme si na citované slová A. Einsteina!
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
[1] Pozri: file:///C:/Users/USER/Downloads/jakubbardovic,+Juza.pdf, alebo tiež: Etnogenéza a pasionárnosť – neprekonateľná energia – Noveslovo
[2] Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-rozpravkach/#google_vignette
[3] Bližšie pozri: Peter Juza: Kazašský súd biev a slovanská veča | ParlamentniListy.cz – politika ze všech stran