Ako sa vraví, trpezlivosť ruže prináša. So železnou pravidelnosťou navštevujem jedno nemenované kníhkupectvo v centre Bratislavy, z okien ktorého je vidieť Pioniersky palác, ktorý je dnes sídlom prezidenta Slovenskej republiky.
Navštevujem ho rád, pretože na rozdiel od kníhkupectva o námestie ďalej, ponúka niečo iné než spomienky odsúdeného vraha alebo zablúdeného novinára pracujúceho s polopravdami.
Vždy tam niečo hodnotné, cenné a inšpirujúce nájdem. A nemýlil som sa! Tentoraz som na tretej poličke zhora, v strede obchodu našiel novinku, ktorú charakterizuje stabilný dizajn a holubia šedá na prebale (autor obálky Marek Petržela podľa edičného návrhu Ľubomíra Krátkeho).
Ide o 38. zväzok edície Monografie a štúdie z produkcie Vydavateľstva VEDA Bratislava. Konkrétne: GONĚC, Vladimír, PEKNÍK, Miroslav a kol. (2024): Ivan Markovič politik, legionár, právnik, VEDA, Bratislava, 2024, ISBN 978-80-224-2059-4, 472 strán.
Pri predstavení tejto vedeckej monografie, nakoľko ide o 38. zväzok spomenutej edície, spravím dve výnimky:
Tou prvou je fakt a špeciálne upozornenie na strany 468 – 469 tejto objemnej publikácie. Je tam totiž zoznam kníh, ktoré vyšli v projekte Osobnosti slovenskej politiky vo vydavateľstve VEDA a zväčša pod vedením M. Pekníka. Od Milana Hodžu, Martina Rázusa, Ferdinanda Jurigu, Ivana Dérera, Vavra Šrobára, Milana Hodžu, Antona Štefánka, Pavla Blahu, Matúša Dulu až po Alexandra Dubčeka. Pekne veľká, pestrá a voňavá kytica.
Tou druhou je využite časti z textu jedného z trojice odborných recenzentov monografie. Ten (PhDr. Vojtech Čelko) vo svojom posudku napísal: „… Ivan Markovič patril k slovenským politikom, ktorí sa od začiatku svojich aktivít snažil vniesť do slovenského politického života modernejšie demokratické myšlienky a metódy politickej a kultúrne emancipačnej práce…“ Tento úryvok svedčí o tom, o čom je monografia. O dlho opomínanej osobnosti, ktorá mala vplyv na formovanie slovenskej society.
Právnik, publicista a (čo treba akcentovať) sociálny demokrat Ivan Markovič patrí k množine významných – avšak len ako málo známa postava – osobností prvej Česko-Slovenskej republiky. Treba priznať, že bol v tieni osobností (ad hoc výber) ako: T. G. Masaryk, M. R. Štefánik, E. Beneš…, alebo I. Dérer…, a to aj napriek tomu, že s mnohými spolupracoval.
Toto konštatovanie však nemení nič na tom, že koncom prvého decénia 20. storočia sa na Slovensku začala zviditeľňovať nová politická liberálno-pokrokárska skupina, ktorú ovplyvnilo hlasistické hnutie na Slovensku z konca 19. a začiatku 20. storočia a politicko-spoločenské názory T. G. Masaryka.
Predstaviteľmi tejto novovznikajúcej mladej slovenskej inteligencie, ktorá vstúpila do slovenského politického diania, boli spolupracovníci a prívrženci sústredení okolo časopisu Prúdy, ktorý začal vychádzať v novembri 1909 v Pešti a podľa neho dostali pomenovanie prúdisti. K jedným z popredných tvorcov, organizátorov a činiteľov patril v tom čase 21-ročný študent práva Ivan Markovič.
Zaradil sa k osobnostiam, ktoré stáli pri zrode hnutia, podporovali ho, svojím osobným zanietením sa zapojil do kreovania časopisu ako hlavný redaktor Prúdov (v troch ročníkoch). Začali propagovať v zmysle najužšej kultúrnej a hospodárskej spolupráce tak, ako to nová etapa vo vývoji česko-slovenských vzťahov vyžadovala, pričom niektorí skoro dospeli aj k názoru o národnej jednote Čechov a Slovákov, najčastejšie vyjadrovanej formuláciou o dvoch vetvách jednotného československého kmeňa. K nim patril aj I. Markovič. Je tiež pravda, že nie všetci z prúdistov sa k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti hlásili.
I. Markovič patril k podporovateľom idey jednotného československého národa na politickej rovine, chcel však zachovať kultúrnu a jazykovú odlišnosť Slovákov.
Po vyhlásení autonómie na jeseň 1938 a faktickom ovládnutí mocenských pozícii na Slovensku ľudákmi sa I. Markovič rozhodol presťahovať do Prahy. V roku 1939 ho tam zatklo gestapo a v septembri 1939 ho deportovali do koncentračného tábora Dachau. Konca 2. svetovej vojny sa, bohužiaľ, nedožil – zomrel v roku 1944 v nacistickom koncentračnom tábore Buchenwald. Tento fakt – zomrel v nacistickom koncentračnom tábore – treba opakovane pripomínať apologétom a meničom dejinných faktov!
Je veľmi dôležité, že kniha nevznikla vo vzduchoprázdne, alebo len tak. Je výsledkom, resp. rezultom dvoch – pre mapovanie politických osobností v priestore Slovenska dôležitých vedeckých projektov, a to: Ivan Markovič a jeho generácia v slovenskej politike. Grantová agentúra VEGA, reg. č. 2/0108/19. Vedúci riešiteľ projektu: doc. PhDr. Vladimír Goněc, DrSc. a tiež Osobnosti slovenskej politiky – Dni Milana Hodžu. Pod patronáciou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Vedúci riešiteľ projektu: PhDr. Miroslav Pekník, CSc.
Obaja bývalí pracovníci Ústavu politických vied SAV, nepekne odídení z tejto ustanovizne, sú aj zostavovateľmi (a spoluautormi) tejto kolektívnej monografie, čo už na prvý pohľad garantuje obsahovú a vedeckú kvalitu textu.
Monografiu autorsky naplnil kolektív: Zdenko Ďuriška, Marcela Gbúrová, Vladimír Goněc, Nadežda Jurčišinová, Lukáš Krajčír, Svetozár Krno, Jozef Lysý(†), Rudolf Maník, Jan Němeček, Miroslav Pekník, Dominika Pavčík Borbélyová, Benjamin Rosa a Marek Syrný .
Napriek širokému záberu autorského kolektívu sa obom zostavovateľom (V. Goněc a M. Pekník) podarilo vystavať obsahový zámer a záber rukopisu na úctyhodnej úrovni a taktiež dokázali eliminovať prípadnú duplicitu či autorskú žiarlivosť pri mapovaní osoby I. Markoviča.
Toto konštatovanie len potvrdzuje, že ide o širší záber textu, ktorý in natura vystihuje a osvetľuje komplexnosť a ťažkosti (česko)slovenských politických dejín (dejín politického myslenia), ku ktorým by sa slovenská verejnosť mala neustále vracať. Teda ide o lepšie poznanie dobového politického myslenia – toto je jeden z mimoriadnych prínosov tohto textu, ako to už plynie z vyššie spomenutých vedeckých projektov, resp. z ich vedeckého zamerania.
Kniha je o to zaujímavejšia, že z rôznych aspektov analyzuje dobovú politickú situáciu, mocenské pozície, ale z pohľadu dnešného človeka. Dejiny totiž nie sú tvorené len veľkými celkami, veľkými udalosťami, ale aj svojským historickým mikrokozmosom, ktorý dodáva publikácii zvláštnu pridanú hodnotu.
Politické udalosti v strednej Európe na prelome 19. a 20. storočia sú – z pohľadu Slovenska a Čiech (v symbióze s politickými dejinami Maďarska či Rakúska, alebo ak chcete Rakúsko-Uhorska), bohaté. Práve v tejto rozmanitosti je krása politických dejín, ktoré sú kolektívom autorom cez osobu I. Markoviča plasticky mapované. Ono natvrdo je to uvedené v samotnom texte: „… narazil na revitalizaci ono starouherství a starorakušanství hned v letech 1938-1939, hned od října 1938. A ono starouherství, resp. zapšklé i útočné maďarónství nepředstavoval tehdy pouze Tuka…“(s.17).
Monografia dáva potencionálnym čitateľom skoncentrovanú sumu zaujímavých a určite aj nových (originálnych) informácií. Napríklad aj to, že sa hovorí o mentalite pomsty, čo je v texte reflektované: „… nová vlna mentality pomsty, byť s poněkud jinými aktivisty (někdy ovšem i jen převlečenými týmiž aktivisty) nastoupila ve slovenském i českém prostředí znovu ještě v roce 1948. Ivan Markovič se jí už nedožil. Jak by skončil? Jak by mu spočítali, že intenzívně působil jako legionář, a navíc ještě jako ,buržoazní čechoslovakista‘, jako důsledný sociální demokrat, jako ,hlasatel masarykismu‘? V jiných případech ani pověst buchenwaldského vězně nechránila. Jak je reflektováno v jiném příspěvku zde niže, ještě v roce 1990 (!) se Markoviče pokoušeli hulvátsky osočovat a znevažovat…“ (ss.17-18).
No na záver sa opäť oprime o úryvok z recenzného posudku, ale tentoraz druhého posudzovateľa (prof. PhDr. Peter Švorc, CSc.): „… Ivan Markovič nesporne patril k významným osobnostiam slovenskej a československej politickej scény a je dobré, že sa širší autorský kolektív podujal priblížiť jeho život a činnosť v podobe kolektívnej monografie…“
Pod toto konštatovanie sa možno len a len podpísať a treba dodať, že publikácia ponúka komplexný pohľad na tento politický fenomén a ako na nositeľa uhorskej, československej a slovenskej politickej mysle a politickej praxe.
Jednotliví autori dokázali spracovať svoje texty tak, že spolu tvoria súrodý celok a podarilo sa im priniesť aj určité a potrebné nóvum do skúmanej problematiky. Aj v čase všeobecného úpadku aktuálnej politickej mravnosti treba oceniť, že čerpali z nepreberného množstva archívnych a dobových materiálov.
Vrelo odporúčam nielen na dobré čítanie pod tohtoročný vianočný stromček, ale aj ako pomôcku pre učiteľov slovenských dejín na všetkých typoch škôl.
A malá poznámka na záver. Ak si niekto pri odchádzaní autorov z ÚPV SAV myslel, že toto je ich labutia pieseň, musíme ich sklamať! Podľa zákulisných informácií M. Pekník a kol. už pripravili monografiu: Samuel Zoch – politik, verejný a cirkevný činiteľ, ktorá vyvráti jednu mylných téz slovenského progresívneho neoliberalizmu o historickej malosti Slovenska.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
