Po uverejnení recenzie Petra Druláka Lenin podle Blahy na knihu Ľuboša Blahu alias Petra Vidovana ponúkol Slovu svoj pohľad na ňu Peter Takáč. Jeho recenzia vyšla v čísle 4/2022 českého časopisu Listy.
Zatajený autor si v monografii o otcovi ruskej socialistickej revolúcie kladie otázku prínosu a relevancie diela V. I. Lenina pre 21. storočie. A to ako v oblasti teórie a analýzy prebiehajúcich sociálnych javov, tak pri jeho praktickej politickej činnosti.
Na úvod uvádza, že volí písanie pod pseudonymom, pretože sa bojí perzekúcie a domnieva sa, že zideologizované a antikomunizmom ovplyvnené vedecké prostredie bráni objektívne posúdiť zvolený predmet skúmania. Ako však priznáva, k Leninovi zaujíma značne kritický postoj, čím sa obavy z nevedeckej glorifikácie stávajú neopodstatnenými. Naviac, ani jeho záujem zhodnotiť priebeh a dopad ruskej revolúcie, s ktorou je osoba Lenina bytostne spojená, nie je ojedinelý. Svedčia o tom dve konferencie, ktoré sa konali pri príležitosti jej stého výročia: Október 1917 a súčasnosť a Anatómia revolúcie: Historické ponaučenia a sociologické analýzy, obe konané pod záštitou SAV, pod hlavičkou ktorej vyšla aj uvedená kniha.
Vidovan vytvára dojem, akoby chcel vyjadriť čosi zakázané, bližší pohľad však ukazuje, že nejde o tento prípad. Neschvaľuje násilie revolúcie, kritizuje „extrémne inštrumentalistickú etiku“ (183) a nestanovenie si etických hraníc v mene vyššieho cieľa (60). Dištancuje sa od boľševického fanatizmu, revolučného teroru a disciplinovanej strany (238). Aký je teda jeho Lenin?
Vidovan predstavuje Uľjanova ako realistu, antiglobalistu a populistu. Tu možno povedať, že ide viac o priania autora ako verný obraz revolucionára. Zvolené charakteristiky totiž opomínajú celkový súvis Leninovho chápania kapitalizmu a politickej stratégie na jeho prekonanie. Lenin tak nevyznieva ako revolucionár, rozvíjajúci protirečenia danej spoločnosti za účelom jej premeny, ale ako oportunista pripravený využiť každú príležitosť na ústupky a kompromisy pre jej stabilizáciu. Tým, že nechce spoločnosť meniť, ale hľadá dôvody pre to, aby ju pochopil a vyhovel jej, vlastne obracia Marxovu 11. tézu. Podľa Georga Lukácsa to však bol práve Lenin, kto stelesnil Marxovu výzvu do historickej reality, čím vyjadril teoreticko-praktickú podstatu nového svetonázoru. Je potom otázne, aký význam má vracať sa k takto prevrátenému odkazu, ako vyzýva autor práce.
Je totiž rozdiel vyhovieť požiadavkám roľníkov a dať im pôdu, aby sa zabránilo revolučným výbuchom, ako to robil minister Ruskej ríše Stolypin a nakloniť si roľníkov pre revolúciu prostredníctvom Dekrétu o pôde, ako to spravil Lenin. Vidovan tento rozdiel netematizuje a nerozlišuje medzi týmito dvomi prístupmi. „Lenin dobre vedel, že roľníkov si musí získať: jeho realizmus bol všadeprítomný. … Na rozdiel od dnešných knižných ľavičiarov nepripravoval politickú taktiku boľševikov tak, aby dokonale napĺňala komunistické ideály, ideologické šablóny a marxistické metodické pokyny – bolo treba získať dôveru más, nie dôveru kníh.“ (168 – 169) Tým pádom mu uniká špecifickosť Leninovho dialektického prístupu k praxi. Lenin nebol realistom v zmysle uprednostňovania krátkodobých uskutočniteľných cieľov pred radikálnymi a utopickými, ale v zmysle prepájania a usúvzťažňovania krátkodobých zámerov s dlhodobými zámermi. Jeho ambíciou nebola snaha udržať sa pri moci, ale rozvinúť progresívne tendencie prítomné v spoločnosti pre jej rozšírenie a otvorenie ľudu. (Bertrand Russell po stretnutí s ním uviedol, že ak by mal ustúpiť v mene rozvinutia revolúcie, bez váhania by tak urobil.)
Nešlo o sľuby v štýle populistického nadbiehania ľudovým náladám, ale splnenie oprávnených požiadaviek más volajúcich po rozšírení svojich sociálnych práv. Boľševici si získali masy, pretože politiku mieru, chleba (pôdy) a splnomocnenia robotníkov (soviety/rady) realizovali a legalizovali. To je zásadný rozdiel oproti súčasným populistom, živiacim rasizmus, konšpiračné teórie, odpor voči intelektuálom, len preto, aby sa vyhlásili za hovorcov či hlas ľudu, nie však jeho ruky, lebo k zlepšovaniu jeho situácie nie sú ničím viazaní. Je, napokon, jednoduchšie opakovať neurčité alebo reakčné postoje más ako ich vzdelávať v triednych otázkach (čo je podstatou Leninovej teórie strany v Čo robiť?) a postaviť sa proti záujmom vládnucej triedy.
Vidovanovo prikláňanie sa k populizmu je badateľné aj pri podpore národa a nacionalizmu. Má za to, že „naratívy zdôrazňujúce národnú emancipáciu sú pre globálny kapitalizmus nebezpečné“. (143) Zdôrazňovaním potreby kolektívnych identít v globalizovanej dobe fakticky nadväzuje na politologické argumenty Petra Druláka prednesené v rámci debaty, ktorá sa odohrala v českom ľavicovom prostredí (Budoucnost levice bez liberalismu, 2021). Háčik spočíva v tom, že trieda nie je národ a konzervatívne kolektívne identity nie sú socialistickými identitami. Snaha brániť sa globálnemu kapitálu rozkladajúcemu sociálny štát viedla ľavicové subjekty v poslednej dobe k vytváraniu strategických spojenectiev s nacionalistickou pravicou, ktorá sa zase obáva rozdrobeniu národnej identity v transnacionálnej Európskej únii. Výsledkom sú separatistické iniciatívy ako bol Brexit – odchod Británie z EÚ –, postupne rozkladajúce nadnárodné politické telesá, bez ktorých sú národné štáty vystavené priamemu dopadu tzv. pretekov ku dnu, teda znižovaniu pracovných a environmentálnych štandardov.
Jedným z prejavov naivnej predstavy o národných hraniciach čeliacich kapitalistickej globalizácii je stavanie múrov a plotov populistickými politikmi. Ako upozorňuje Wendy Brownová, typ materiálov, z ktorých pozostáva takáto obrana (betón, kov) pôsobí skôr teatrálne, keďže ide o zúfalo stredoveké a nedostatočné opatrenia neschopné zabrániť moderným nemateriálnym silám, ktoré dnes ohrozujú národnú suverenitu (pohyb kapitálu a digitálnych technológií, kybernetické zbrane).
Je pravda, že Lenin rozoznával medzi nacionalizmom malých národov a veľkých ríš, ktorých nacionalizmus znamená pre malé národy útlak a zneužívanie (127). Ale dokázať dnes vzdorovať tlaku kapitálu z pozície národného štátu, z ktorého sa stal sluha nadnárodných korporácií, je iluzórne. Možno tiež súhlasiť s tým, že globalizácia hrá v súčasnom svete zosilnenú rolu imperializmu (70), podporovanú nadnárodnými finančnými inštitúciami ako je WTO, Svetová banka a MMF. Sociálne demokracie vo svete už však dnes neudržiavajú sociálne výdobytky, ktoré sa pracujúcim podarilo nadobudnúť v minulosti, dôkazom čoho je aj ich spomínané spájanie sa s konzervatívnymi, pravicovými stranami. Problém, ktorému čelí ľavica je leninský vo svojej podstate: ako čeliť vojne, rozpadu medzinárodného socialistického hnutia a skrachovaným komunistickým projektom 20. storočia? Preto aj riešenie, ktoré sa núka musí byť leninistické: nepokračovať v minulom, ale začať odznova.
Perspektíva, ktorú volí Vidovan pri interpretácii Lenina je reakčná a oportunistická. Obracia sa k Leninovi, aby z neho sňal závoj zakázaného a hľadal v ňom nadčasové inšpirácie pre súčasnú dobu, namiesto toho ho zneužíva na reakcionárske účely, ktorými chce legitimizovať ústup ľavice od ambicióznejších cieľov. Globalizácii sa netreba brániť, pretože jej kapitalizmus, slovami Rózy Luxemburgovej, nie je kvôli svojim vlastným vnútorným protirečeniam ani schopný. Akumulácia kapitálu sa deje vždy na úkor časti obyvateľstva, resp. s jej vynechaním, takže systém nedokáže dospieť k úplnej integrácii sveta. Z tohto hľadiska je vzdorovať prepojeniu ľudstva na planetárnej úrovni kontraproduktívne. Jednoducho postráda zmysel, keďže prospech z postupujúcej rozdelenej globalizácie má stále menej a menej ľudí.
V Štáte a revolúcii varuje Lenin pred skomolovaním odkazu klasikov marxizmu: „Po ich smrti sa robia pokusy urobiť z nich neškodné ikony, prehlásiť ich, aby som tak povedal, za svätých, ponechať slávu ich menu pre útechu utlačeným triedam a k ich obalamuteniu, zatiaľ čo je obsah revolučného učenia vykliešťovaný, jeho revolučné ostrie je otupované a učenie samotné vulgarizované. … A nemeckí buržoázni učenci, ktorí sa ešte včera špecializovali na vyhladzovanie marxizmu, stále častejšie hovoria o ,nacionálne nemeckom‘ Marxovi, ktorý vraj vychoval tak skvele organizované robotnícke zväzy k vedeniu koristníckej vojny!“ Je na čitateľovi, aby posúdil, nakoľko to isté robí Vidovan s Leninom.
Poznámka autora: V médiách medzitým vyšlo na známosť, že skutočným autorom knihy je politik a filozof Ľuboš Blaha. K tomuto faktu som pri písaní recenzie neprihliadal.
(Autor je filozof a publicista)
