Kuba. Pre neskôr narodených zrejme len geografický názov na mape či dovolenkárom z tunajších zemepisných šírok cenovo dostupná turistická destinácia karibských radovánok. Pre staršie ročníky synonymum Ostrova slobody, ako o ňom čítali a počúvali z masmédií pred rokom 1989 so všetkým, čo k tomu v pamäti patrí: kubánske pomaranče s neobyčajne hrubou kôrou pred vianočnými sviatkami, „havany“ slnkom vyblednuté za okienkami novinových stánkov, keďže našinci uprednostňovali tvrdé Sparty pred balením Partagás. Občas nejaký kubánsky rum, trstinový cukor, káva či chytľavé son cubano na gramofónových platniach v predajniach Supraphonu. A chýr o dlhočizných Fidelových prejavoch, z ktorých niekoľko zaznelo aj pri jeho príležitostných návštevách Československa.
Pavol Rybár: Nežná v Havane,
Typopress, Košice, 2024, 129 strán.
ISBN 978-80-8129-1715
Osobitnou históriou bolo pôsobenie našich expertov z krajiny „rozvinutého socializmu“ pomáhajúcich s jeho budovaním v Karibiku, kde sa stretávali s jeho „tropickou“ verziou. Hlavnému hrdinovi knihy, všestranne nadanému banskému inžinierovi Maxovi tam nejdú do hlavy viaceré veci, pričom sa pasuje nielen so zadaniami technického experta v novom zamestnaní, ale aj s výzvami prinášanými každodenným životom v Havane na konci osemdesiatych rokov minulého storočia. Snaží sa zorientovať v spleti tamojšej byrokracie, ako aj v nedostatkoch socialistického systému, ktoré chtiac-nechtiac musí kompenzovať finančným eskamotérstvom s pesos, vymeniteľnými poukážkami a zriedkavými, preto tvrdými dolármi. Podobne ako ostatní experti bude musieť okrem odborného dôvtipu v kancelárii i v teréne vyšpičkovať všetky svoje zručnosti prežívania cudzinca v podmienkach „tropického socializmu“. So smiechom cez slzy tak sledujeme adaptáciu jeho rodiny v Havane a zažívame situácie, pri ktorých sa romantika mieša s absurdnosťou, očarenie so zúfalstvom, humor s frustráciou a bezmocnosť so zdanlivou všemohúcnosťou, ak človek vedel zaťahať za tie správne nitky a našiel si compañeros na patričných miestach.
Napriek peripetiám je zrejmé, ako Kuba Maxovi a jeho rodine prirástla k srdcu. „Ja chcem ísť domov do Havany,“ plače neskôr jedna z dcérok po návrate do Košíc. Kolumbove prirovnanie k rajskej záhrade je stále namieste aj napriek odvrátenej strane života v krajine postihnutej desaťročia trvajúcim a nebojme sa konštatovať, že aj bezcitným a nespravodlivým embargom. Len vďaka tomu môžeme spolu s Maxom pochopiť, akú cenu majú na kubánskom vidieku mäsové konzervy, prečo tam dodnes chýbajú nielen náhradné diely pre dávno ojazdené autá, ale aj sušené mlieko pre dojčenskú výživu. Napriek tomu sú potulky Maxových blízkych po karibskej metropole nasýtenej dobou Ernesta Hemingwaya nezabudnuteľné: „Atmosféra uličiek bola úžasná. Plná farieb, ľudí, ruchu, hluku a amerických búrakov. Veľké námestie s veľkým rínkom plným ľudí, s malými obchodíkmi a krčmičkami. V bočných uličkách umelci predvádzali svoje umenie. Hemingwaya už v havanských bogeditach a hoteloch nebolo možné osobne stretnúť, ale bolo ho v Havane cítiť.
Vďaka autorovým spomienkam máme možnosť nepriamo pozorovať aj udalosti, ktoré sa v tom čase odohrali v Československu a ich dopad na pobyt našich spoluobčanov na Kube. Stojí si za to prečítať, ako zarezonovali ozveny „nežnej“ revolúcie v krajine, ktorá v tom čase žila tou skutočnou už tri desaťročia – ako sa lámal chlieb, i prezliekali kabáty, či ako ťažko sa vracalo do vlasti, kde sa radikálne zmenili pomery: „S Maxom mali kolegovia problém, lebo odchádzal s biľagom a prichádzal očakávaný a s gloriolou.“
O tom, že kubánsky pobyt bol významným predelom jeho života svedčí aj kompozícia knihy. Napriek tomu, že zaberá väčšinu rozsahu, nezabúda nás autor zoznámiť, čo tomu predchádzalo, ako aj s udalosťami po návrate. A tak si môžeme Maxovu životnú mozaiku doplniť aj pohľadom na osemnásťročného mladíka odchádzajúceho po roku 1968 na Západ, aby sa odtiaľ vrátil a pokúšal sa žiť normálnym životom v normalizovanom Československu napriek ciachu emigranta a syna vyhodeného straníka. Podarilo sa mu vyštudovať, založiť si rodinu a navzdory všetkému sa vypracovať na rešpektovaného odborníka. V závere zase sledujeme Maxov rodinný i pracovný život v dobe, ktorá do našich životov priniesla nielen mnoho pozitívnych zmien, ale aj veľa nenaplnených túžob a sklamaní.
„Nežná v Havane“ Pavla Rybára je pozoruhodnou spomienkovou knihou, ktorá nesie výrazné autobiografické črty, ale – ako pripomína – „je iba dielom náhody, že príbehy a realita sú si niekedy veľmi podobné“. Nepatrí sa, ale môžeme s autorom dobromyseľne polemizovať v tom, že si predsa až tak veľa nevymýšľal, keď nám zanechal vierohodné svedectvo nielen o svojom kubánskom dobrodružstve, ale aj dôležitých križovatkách vlastného života. V Maxových topánkach prejdeme značný kus cesty, máme možnosť vyskúšať si ich aj porovnávať jeho osobné skúsenosti s vlastnými, pričom nám tento baník s dušou básnika prirastie k srdcu natoľko, že sa nám vo finále knižky bude s ním iba veľmi ťažko lúčiť.
