Poohliadnutie za minulosťou má svoju pridanú hodnotu, ak je ňou zhmotnenie osobnej skúsenosti, ktorá je neprenosná, a preto vždy unikátna. O to viac, ak sa na reflexiu podujme profesionál a priamy účastník dejinných udalostí. Veľvyslanec Dušan Rozbora prináša v recenzovanej publikácii „Cyprus Problem: A NEVER-ENDING STORY?“ (Medzinárodný klub SR, 2024) vzácny pohľad človeka z fachu. Na pozadí diplomatickej genézy snáh o nájdenie vhodného modus operandi pre ďalšie kultivovanie toho, čo expertný žargón medzinárodných vzťahov nazýva bi-komunitný dialóg, opisuje nedávnu politickú históriu Cypru a jeho obyvateľov.
Autorovo rozprávanie je v mnohom spomienkou na minulosť, no znamená tiež výzvu do budúcnosti. Cyperský problém sa podľa neho nekončí, naopak, príbeh ostrova v Stredozemnom mori, kde má aj slovenská stopa svoje nezameniteľné, a treba dodať, že aj svetovým diplomatickým spoločenstvom pozitívne vnímané miesto, pokračuje. Tento odkaz je užšej odbornej i širšej laickej čitateľskej verejnosti sprístupňovaný jednoduchým a uchopiteľným spôsobom.
Nad rámec entré autora knihu v úvode do života uvádzajú bývalý slovenský zaminir, dlhoročný nadriadený autora, exveľvyslanca Slovenskej republiky v Cyperskej republike a jeho pedagogický kolega na Diplomatickej akadémii Karola Rybárika pri Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Eduard Kukan (†9. februára 2022) a politický vedec, rodák z Holíča Jozef Vlčej. Vo svojich príspevkoch poskytujú čitateľovi potrebnú propedeutiku k ťažiskovým termínom (enosis, taksim) i k zdanlivo ťažko uchopiteľným skratkám (CYPROB, UNFICYP), ktoré budú rámcovať obsah diela na ďalších vyše sto päťdesiatich stranách. K jeho prehľadnosti výraznou mierou prispieva aj logicky členená časová os komentovaných udalostí, pričom bonusom zostáva archívna obrazová dokumentácia rozložená na viacerých miestach záverečnej časti.
Sedem kapitol, ktoré sú základným obsahovým stavebným kameňom diela, sa postupne venuje týmto témam: „Historický prehľad“; „Turecká invázia na Cyprus“; „Úloha medzinárodného spoločenstva pri riešení cyperského problému“; „Prístupové rokovania medzi Cyprom a Európskou úniou“; „Cyprus v Európskej únii“; „Obnovenie stretnutí na úrovni cyperských komunitných lídrov“ a „Aktivity slovenskej diplomacie pri riešení CYPROB“. Nech je nasledujúca analýza nástrojom, ktorý krok za krokom poodkryje autorovo umenie zachytiť na malej ploche pomerne veľký diapazón faktov i vlastné hodnotenie súvislostí.
Prvá kapitola („Historický prehľad“) pojednáva o alfe a omege toho, čo zadefinovalo CYPROB ako tému. Hovoríme tu o skutočnosti, že Zürišsko-londýnske dohody na sklonku päťdesiatych rokov minulého storočia, bohužiaľ, nevytvorili dostatočný ústavný rámec pre dlhodobé bezproblémové spolunažívanie dvoch komunít na Cypre. Dôvod bol pritom jednoduchý. Vychádzalo sa z princípu, že ostrov je politicky rozdeleným územím, čo sa prejavovalo v nerovnakej úrovni reprezentácie či ťažkopádnosti legislatívneho procesu. Išlo o faktory, ktoré predznamenali vývoj na dekády dopredu.
V druhej kapitole („Turecká invázia na Cyprus“) autor opisuje to, ako ingerencia tureckej armády zaktivizovala medzinárodné kooperatívne inštitúcie – menovite Organizáciu Spojených národov a jej Bezpečnostnú radu – i to, ako pokračoval proces prijímania rezolúcií. Veľmi pozorne pritom pripomína, že popri izraelsko-palestínskom konflikte sa tak v ďalšej časti Stredozemného mora začal boj za návrat utečencov. Novovzniknutý CYPROB, ktorý sa odohrával na pozadí zasadnutia Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe však výraznejším spôsobom nezasiahol do podoby jeho záverečného Helsinského aktu. Gréci, Turci a Cyperčania preto pochopili, že tento príbeh bude musieť mať pokračovanie na inom medzinárodnom fóre.
V tretej kapitole („Úloha medzinárodného spoločenstva pri riešení cyperského problému“) sú podrobnejšie opísané prvé nezhody, ktoré nastali pri návrhoch spolunažívania gréckych (federálna vláda vychádzajúca z princípu autonómie) a tureckých (bi-komunitný model postavený na dvojštátnom, teda konfederačnom riešení) Cyperčanov.
Vo štvrtej kapitole („Prístupové rokovania medzi Cyprom a Európskou úniou“) nastáva podľa autora istý prelom spôsobený novou angažovanosťou a podporou Organizácie Spojených národov zo strany Európskej únie pri riešení CYPROB. Začatie prístupového procesu pre Cyprus bol umožnený najmä na základe quid pro quo výmeny – získania kandidátskeho štatútu pre Tureckú republiku. CYPROB však napriek týmto gestám dobrej vôle zostal naďalej nevyriešený, čo autor dokumentuje aj na ambicióznom pláne bývalého generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov Kofiho Annana. Ten počítal s vytvorením bi-komunitnej federácie švajčiarskeho kantonálneho typu s ústrednou vládou s obmedzenými právomocami v zahraničnej politike či finančných otázkach, ktorý však Cyprus v predvečer vstupu do Európskej únie zamietol.
Piata kapitola („Cyprus v Európskej únii“) už analyzuje Cyprus ako členský štát zjednotenej Európy a po prvýkrát prináša zvýšený dôraz na nemenej zaujímavé ekonomické aspekty CYPROB. Úvahy o tom, ako objav ložísk zemného plynu, kontroverzie ohľadom rozsahu výlučnej ekonomickej zóny či problémy s dlhovou krízou prispeli k ešte väčšej konzervácii CYPROB, pôsobia približne v strede knihy ako vhodný doplnok majoritnej geopolitickej analýzy. Autor presne pomenúva, ako sa Cyprus stal investičnou bránou do Európskej únie i to, ako potreba štrukturálnych reforiem a boj s negatívnymi externalitami trhu určovali jeho medzinárodno-ekonomické aktivity. Nezabúda ani na tureckých Cyperčanov, prináša zaujímavé poznatky o medzinárodnom fungovaní de facto entity Tureckej republiky Severného Cypru, jej exportno-importnom mixe či naviazanosti na tureckú líru. Piatu kapitolu možno predovšetkým na základe týchto pozorovaní hodnotiť ako vôbec jednu z najzaujímavejších.
Šiesta kapitola („Obnovenie stretnutí na úrovni cyperských komunitných lídrov“) čitateľa prenáša do nového milénia, pojednáva totiž o pokuse o zjednotenie ostrova na pôdoryse bi-zonálnej a bi-komunitnej federácie. Táto podobne ako aj neskoršie diplomatické iniciatívy a dvojstranné rozhovory – rokovania v Montpellier či konferencia v Ženeve – konštatujú jednu podstatnú vec a síce neudržateľnosť status quo, ktorý je potrebné opustiť, keďže ma negatívny efekt na obidve komunity. Autor citujúc generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov Antónia Guterresa týmto zároveň poukazuje na častokrát opomínanú, no z hľadiska želaného úspechu akýchkoľvek rokovaní veľmi prirodzenú zásadu uplatniteľnú aj pre CYPROB. Je potrebné sústrediť sa na dosiahnutie základných rámcov fungovania (v tomto prípade dosiahnutie bezpečnostných záruk) vopred a až následne pristúpiť k organizovaniu mierových a iných medzinárodných podujatí. Dodáva, že aj napriek nezdarom sa netreba vzdávať a že kvadratúra kruhu nie je riešiteľná iba v geometrii, v politike však áno.
Posledná, siedma kapitola („Aktivity slovenskej diplomacie pri riešení CYPROB“) je oslavou dobrého mena, ktorým sa môže hrdiť slovenská diplomacia v prípade cyperskej otázky. Na počiatku našej angažovanosti stála myšlienka slovenského diplomata Emila Keblúška už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Autentický záujem o tému sme potvrdili aj pomerne rýchlym otvorením slovenského ZÚ v Nikózii v dátume, ktorý bol totožný so štátnym sviatkom, dňom vzniku SR – 1. 1. 1993. SR sa ako poskytovateľ bona fides pri riešení CYPROB pritom neobmedzovala iba na úlohy toho, kto zabezpečoval miesta rokovania a ich logistickú podporu, ale aktívne sme participovali aj pri príprave záverečných komuniké oboch strán.
Takýto je teda príbeh Cypru podľa veľvyslanca Dušana Rozboru. Živý, s vlastnou dejovou líniou i protagonistami. Termín príbeh alebo bi-komunitný dialóg v sebe obsahuje nádej a omnoho viac diplomatickej nonšalantnosti než slovo CYPROB.
Z danej knihy je tento rozdiel cítiť a to je jej najväčšia pridaná hodnota.
* * *
Dušan Rozbora začal svoje pôsobenie na Ministerstve zahraničných vecí SR v roku 1992 v pozícii riaditeľa diplomatického protokolu a zároveň riaditeľa sekcie administratív a informatiky. Vo svojej profesionálnej kariére pôsobil ďalej ako štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR (1994), ako poradca ministra (1995 – 1996) a ako riaditeľ odboru administratívy (1996 – 1997). V roku 1997 bol vyslaný v diplomatickej hodnosti radca – vyslanec na post vedúceho Zastupiteľského úradu SR v Nikózii. V roku 1998 bol vymenovaný za veľvyslanca SRv Cyperskej republike. Po ukončení misie viedol odbor protokolu Kancelárie prezidenta SR (2002 – 2004). V roku 2004 bol vymenovaný za veľvyslanca SR v Nórskom kráľovstve akreditovaného v Islandskej republike (2005).
Od návratu v roku 2011 zastáva post prezidenta Medzinárodného klubu SR.
Autor Matej Drotár, je rigorozantom v študijnom odbore Politické vedy, programe Medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Jedna odpoveď
Veľmi ma potešila táto informácia – recenzia knihy skúseného diplomata Dušana Rozboru.
Po prvé preto, lebo vznikla.
Po druhé, že na je napísanie sa odhodlal mladý, začínajúci diplomat, ktorý – ako som pochopil – má záujem sa učiť od starších kolegov, v danom prípade už od exkolegu.
Vrátim sa však k bodu číslo jeden.
Osobne so vždy presadzoval tézu, že všetci veľvyslanci, ktorí sa po rokoch vrátia z vyslania, by mali napísať knihu o tom, čo bolo v „ich“ krajine, kde veľvyslancovali.
Mnohí tak urobili (M. Mojžita, E. Kukan, M. Lajčák, P. Kopecký, Š. Markuš…).
Sám, držiac sa tejto tézy, som po ukončení misie v Uzbekistane napísal a ponúkol čitateľom: Terra O´zbekistan (1724 dní a nocí v Uzbekistane) a po skončení misie v Kazachstane: Terra Qazaqstan (…texty z Astany…).
Faktom je, že mnohí (a zväčša politicky nanútení veľvyslanci) tak neurobili, nemajúc na to mentálnu výbavu a po návrate z veľvyslancovania sa buď skrývajú na tlačovkách politických strán, aby skryli svoj odborný handicap (T. Valášek, P. Bátor….), alebo kopú do svojho chlebodarcu po tom, čo už vo výrazne dôchodkovom veku nedostali nové politické angažmán aké si vysnívali a o vnukov sa nechcú strať (P. Weiss….), alebo štekajú, pritom poberajúc aj „zlý“ trinásty dôchodok (B. Hitka, F. Dlhopolček…).
O množine exveľvyslancov, ktorí zapredali svoje JA za mince od USAID – I. Korčok, R. Káčer, M. Wlachovský… – nehovoriac.
A teraz sa vrátim k bodu dva.
Pán M. Drotár, ďakujem Vám za Váš text!