Pred každým literárnym tvorcom sa otvára široká škála možností, ako vniknúť do podstaty lyrickej situácie. Preskúmať reálny obraz súčasnosti, citových vzplanutí, a priblížiť to celé originálnym spôsobom čitateľom poézie.
Eva Sisková: Ticho v dave,
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
Bratislava, 2023, 95 strán
Aj preto dobrá poézia do seba vstrebáva realitu, vyrovnáva sa s udalosťami, ktoré sa jej buď priamo, ale aj nepriamo dotýkajú. Najmä básnici odjakživa srdcom a rozumom hľadali a aj hľadajú harmonickú rovnováhu medzi citom a rozumom. Nie je tomu inak ani v poézii Evy Siskovej, ktorá nám tieto dve príbuzné veličiny približuje vo svojej novej knihe „Ticho v dave“. Čím sa predstavuje vo svojej tretej zbierke po vydaných predchádzajúcich dvoch ? /Vôňa dúhy 2010, Až za horizont 2020/ Ako sa z anotácie Štefana Ruščáka dozvedáme, citujem: „Verše poetky Evy Siskovej sú percepčne náročnejšie predovšetkým pre tých, ktorí nepoznajú ich kontextové, látkovo-tematické pozadie ako predpoklad na uchopenie ich vyznania obsahu i vyznenia básnického tvaru. Ale to je údel každej dobrej básne.“
Už názov zbierky naznačuje, čo je leitmotívom básnickej výpovede. Je to ticho. Ticho dôležitejšie ako aplauz. Práve v ňom je najviac miesta na uvažovanie, sebaskúmanie, hodnotenie situácii, v ktorých sa lyrický subjekt ocitol. Môže to byť aj v dave. V ktorom sa niekedy cítime osamotení. V zbierke rozdelenej na tri tematické časti Hľadanie slov, Spoločnosť a my a Talianske metamorfózy, cítime, že poetke ide o to , aby cez účinné slová bol dialóg medzi ňou a čitateľom priamy. A to na základe zážitkovosti, ktorú do svojej básnickej stopy vkladá a zaznačuje cez citové impulzy. Stopy po prežitých vzruchoch, no aj po škrabancoch a jazvách. Poskladať do jedného celku všetky tieto konkrétne vnemy, radosti i utrpenie dáva súčet rovný k počtu prežitých rokov. Jej lyrické ponory sú vecné, neoplývajú prehnanou ornamentálnosťou či absurditami. Poetka vždy nachádza v objekte svojho pozorovania správne určené miesto. Neodbočuje. Drží sa témy. Cudzia jej je precitlivenosť a sentimentálne vyjadrovanie.
V časti „Spoločnosť a my“ sa dočítame o poetkinom postoji k súčasnosti. / V spätnom zrkadle listujem / ako v knihe životov / kde dávaš viac / kde menej /. V básni Maska si autorka kladie otázku: / Strašidlá noci vchádzajú / do môjho života / Ako ich odplašiť? / V ďalšej básni akoby nachádzala odpoveď: /Počula som hlas, ktorý hovoril / Rob veci podľa seba /. V zbierke je viacero takýchto miest s filozofickým podtextom. Básne sú napísané voľným veršom.
Nechýbajú v nich programové predsavzatia, celospoločenská naliehavosť, ani životné pravdy, ktoré sú v každej básnickej zbierke potrebné na vyjadrenie osobného autorského postoja. Cez ne sa dozvedáme ako poetka aj v tomto prípade dokáže zmapovať to, čo cíti a čo je v jej básnickej výpovedi podstatné. Autorka sa okrem písania venuje aj výtvarnému a keramikárskemu umeniu. Jasným dôkazom toho je, že básnickú zbierku „Ticho v dave“ si sama vlastnými ilustráciami dotvorila a navrhla aj obálku.
