V najnovšej knihe svojho menovca, bývalého spolužiaka a neskôr na pár rokov kolegu som bola len pri druhej kapitole, keď som si povedala, že tento pútavý príbeh by sa mal stať doplnkovým čítaním pre školákov. Tento názor som nezmenila ani po prečítaní poslednej kapitoly. Ak by sa aj kniha nestala doplnkom na oživenie dejepisných dát vo všetkých slovenských základných školách, tak v liptovských by také miesto mať mohla. Pretože je zaujímavá, príťažlivo napísaná a vzbudzuje záujem dozvedieť sa viac aj o tom, čo iba načrtáva.
Keď som knihu Leopolda Moravčíka Posledný liptovský kuruc, ktorú s podporou mesta Liptovský Mikuláš vydalo v roku 2022 vydavateľstvo PERFEKT, dočítala, zadúfala som, že sa hádam aspoň v autorovom rodisku v Lúčkach nájdu osvietení učitelia, ktorí pri hodinách vlastivedy či dejepisu upriamia pozornosť žiakov popri učebniciach aj na Posledného liptovského kuruca. Lebo ak žiaci nezaberú na hodinách dejepisu na učebnice, je takmer isté, že do tejto knihy sa pohrúžia so záujmom. A popri sledovaní napínavých príbehov zo svojej obce a regiónu v období stavovských povstaní proti Habsburgovcom vsajú do seba nielen vedomosti, ale hádam aj záujem o históriu svojej obce, ba možno aj Slovenska… A to v súčasnosti, keď mnohých z nás vôbec nezaujíma to, čo máme okolo seba, môže byť čin hodný ocenenia. Prinajmenšom v Liptove by sa to mohlo podariť. Ako a prečo?
Príbehmi zasadenými do svojho liptovského rodiska, teda Lúčok, ich kúpeľov a okolia, nás autor sprevádza obdobím po podpise Satmárskeho mieru medzi kurucmi a cisárskou armádou v roku 1711. Zachované informácie umožňujú predpokladať, že kuruci vedení kniežaťom Františkom II. Rákocim pokračovali v tajnej príprave na novú etapu povstania a jedným z ich tajných centier mohol byť Liptov, kde sa povstalci skrývali a kadejako maskovali, napríklad aj zbojníčením. Nie náhodou — veď obdobie kurucov je aj jánošíkovským obdobím, ktoré v našom vedomí do Liptova patrí, a podľa súpisu vojakov-kurucov z 2. decembra 1707 sa k nim dal Juraj Jánošík naozaj zverbovať. Tieto fakty môžu byť pre autora výzvou. Leopold Moravčík, rodák z tejto časti Slovenska, na ňu reagoval a tak sa jeho prostredníctvom dozvedáme aj o obyčajnom živote obyčajných ľudí, ale aj zemianskych rodín, o tom, čo nimi hýbalo v turbulentných časoch 18. storočia.
Viete, čo je deladzídeň?
Nielen zbojníctvom, maskujúcim aktivity kurucov v Liptove, je však živý Posledný liptovský kuruc, ktorého osudy nás do diania v pôvabných Lúčkach na začiatku 18. storočia doslova „vcucnú“. Prostredníctvom zaujímavých historiek až s detektívnymi zápletkami, a miestami aj príbehov plných ľúbostnej romantickosti vyrozprávaných s elegantným nadhľadom, sa v nej možno stretnúť s pestrým životom tých čias, ani čo by sme ho, pohrúžení do príbehov, zrazu spolu s postavami knihy žili aj my. Stretneme sa s predstaviteľmi viacerých zemianskych rodov, so začiatkami sofistikovaného bylinkárstva, vzdialene s Jánošíkom, ale celkom zblízka aj s Veľkou ozdobou Uhorska Matejom Belom, so Švihrovskou dumou a jej autormi, zemanom Lubym a huslistom Piťom, aj s „obyčajnými“ Liptákmi, ich spôsobom života, ich charaktermi, ich vzťahmi. A zaujímavé sú aj príbehy vecí či pojmov, ktorými si Lúčania kolíkovali svoj svet. Nazrieme do úsmevného pôvodu názvu zemiakov ako švábky, voči ktorej spočiatku vládla v Liptove nedôvera, a zoznámime sa aj s rôznymi inými historickými výrazmi. Viete napríklad, že armáles je listina udeľujúca či polepšujúca erb, fokoš je druh valašky, lônik zase klin na kolese, ale aj úzky vysoký pohár na pálenku, okovitka názov liehoviny podľa latinského aqua vitae – voda života, libertáše medené rákociovské mince s nápisom pro libertate a trochu tajomný deladzídeň je miestny názov pracovného dňa? Posledný liptovský kuruc nás pobaví, naplní zvedavosťou a často aj chuťou dopátrať sa ďalších faktov, ktoré súvisia s významnými udalosťami našich dejín nielen v okolí liptovských Lúčok.
Špecifickým spôsobom vyznania rodisku však nie je iba Moravčíkov Posledný liptovský kuruc. Vedomosti i hrdosť na svoj región môžu Lúčania čerpať i z ďalších jeho kníh venovaných obci i kúpeľom Lúčky: Vzbura proti maďarizácii, Pramene zdravia i nádeje, Lúčanské rody a ich prezývky, Nezbedné príbehy či Priepustka na slobodu. A aj tie by sa mohli uchádzať o postavenie doplnkového školského, ale i dospeláckeho čítania. Tým skôr, že okrem faktov oblečených do príťažlivých príbehov zaujme vnímavého čitateľa aj šťavnatý autorov jazyk a kompozícia knihy. To všetko vytvára príjemné napätie z očakávania, ako to všetko bude pokračovať a…
K čomu to dospeje
Predchádzajúce konštatovanie platí aj pre ďalšie knihy Leopolda Moravčíka, spisovateľa, novinára, vzdelaním, ale aj vedomosťami nabitého a stále nové fakty ustavične hľadajúceho človeka. A hoci kníh vydal nemálo, každá ďalšia obohacuje literatúru faktu (najmä) nielen novou témou, ale v kontexte jeho tvorby aj novou formou. Práve tá môže každého autora bezpečne ochrániť pred upadnutím do klišé. Autor Posledného liptovského kuruca v tomto zmysle chránený je. Schopnosť vtiahnuť čitateľa do problematiky ponúknutej tak, že sa do nej ponorí, ako by bol účastníkom, ba možno až autorom textu on sám, svedčí o tom, že Leopold Moravčík je predovšetkým novinár. Človek, ktorý sa s očami i ušami na stopkách a nohami pripravenými prejsť čo najviac, osobne dotkol päťdesiatich krajín sveta. Navštevoval ich služobne i cielene a v knihe Objavené v zápisníkoch o sebe v podstate odhaľuje odhodlanie zúročiť raz všetko, čo zažil, aj ako spisovateľ. Aj v tejto role je však najmä novinárom. Novinárom v najlepšom zmysle pojmu, ktorý vďaka svojim súčasným predstaviteľom u nás, žiaľ, zdevalvoval často nižšie než na úplné dno. A novinár Leo Moravčík nielen výborne ovláda svoje remeslo, ale neostýcha sa to dať najavo a využíva to remeslo (opäť v najlepšom zmysle toho pojmu) aj v pozícii spisovateľa. Novinár-pozorovateľ, novinár-analytik, uvažujúci autor, ktorý presne vie, ako s čitateľom nadviazať pomyslený kontakt, ktorý je nevyhnutný, ak chce autor dosiahnuť, aby ho čitateľ aj pri tej najkomplikovanejšej úvahe vnímal naplno. Presne tak sa mu podarilo spracovať nielen Posledného liptovského kuruca, ale aj také zdanlivo vzdialené témy, akými sa zaoberá napríklad v knihe Čína na konci Dlhého pochodu, za ktorú si bol v roku 2019 prevziať v Pekingu Osobitnú cenu Číny (Special Book Award of China). A hoci ho Čína poctila vyznamenaním, neuhol ani v kritickom zobrazovaní problematických aspektov jej života. Neuhýba ani v ďalších „príbehoch faktu“. Nepochybne sa aj preto čítajú povedzme Výhybky dejín či Bastardi v politike, Lži, ktoré menili svet a ďalšie náročné knihy z jeho tvorby v podstate „na jeden hlt“. A presne tak je to aj pri Poslednom liptovskom kurucovi: detektívny nádych, romantika, beletrizovaná história, miestami národopisná črta, vtip, humor, nabádanie čitateľa myslieť, uvedomovať si kontext v priestore, čase a vnímať súvislosti. Tie dejinné, ale aj súčasné.
Kuruc podnecuje k tvorivosti
Akým spôsobom? Nuž, pri čítaní Posledného liptovského kuruca mi napadlo, že by mohol byť nielen doplnkovým čítaním, ale aj čítaním s pridanou hodnotou. Kniha je totiž koncipovaná tak, že si žiada pokračovanie či rozšírenie, pretože hoci je primárne beletriou, niekde si priam pýta viac dokumentárnej výbavy. Jej absencia však pôsobí ako zámerná. Akoby čitateľa chcela donútiť a nútila čitateľa, aby si to, čo chce poznať hlbšie či presnejšie hľadal aj sám a vyskúšal si spôsob spisovateľskej prípravy na nepovrchný text. A pri takom dopĺňaní faktov (akoby na ďalšie vydanie knihy, ktoré by nebolo od veci) by mohli nájsť svoju parketu práve školáci. Ak nie žiaci viacerých liptovských škôl, tak aspoň žiaci lúčanskej základnej by povedzme mohli pátrať po ďalších údajoch, ktoré v Lúčkach s kuruckými vojnami súviseli, prípadne stále súvisia. Lúčanskí učitelia a učiteľky by svojich žiakov pokojne mohli motivovať, aby napríklad v Liptovskom múzeu vypátrali autorov a názvy v knihe použitých ilustrácií súvisiacich s dobou protihabsburských povstaní, aby rozširovali a dopĺňali historické poznámky, register… A duch Posledného liptovského kuruca by tak ožil a mohol by podnecovať záujem o všetko, čo vytváralo genius loci Lúčok. Posledný liptovský kuruc, kniha čerpajúca (aj) z lúčanskej histórie je na to podnetnou inšpirátorkou.
Leopold Moravčík (* 1944 Lúčky pri Ružomberku), spisovateľ a publicista, do roka 1990 významný zahraničnopolitický komentátor Československej televízie (navštívil 50 krajín), po roku 2000 pracoval v denníkoch Pravda a Práca. Pôsobil aj na Ministerstve školstva Slovenskej republiky a v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Je členom Literárneho klubu ružomberských spisovateľov a Spolku slovenských spisovateľov (SSS), nositeľom Ceny primátora mesta Ružomberok, Ceny Vladimíra Ferka SSS za literatúru faktu, Medzinárodnej ceny Egona Ervína Kischa, Ceny Spolku slovenských spisovateľov či Osobitnej ceny – Special Book Award of China. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, neskôr medzinárodné vzťahy a právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zahranično-politickú žurnalistiku na Fakulte žurnalistiky Univerzity Karlovej v Prahe. V súčasnosti sa venuje písaniu kníh. Doteraz (2022) vydal tieto knihy:
Čína na Dlhom pochode (2002), Lži, ktoré menili svet (2005), Ženy, ktoré menili svet (2007), Výhybky dejín: Udalosti, ktoré urobili svet takým, aký je (2011), Bastardi v politike (2013), Sprisahanie proti konšpiráciám (2015), Čína na konci Dlhého pochodu (2017), Objavené v zápisníkoch (2019).
Spolu s manželkou Alžbetou preložil knihu Čína a nová hodvábna cesta (2021).
Svojmu rodisku, obci Lúčky pri Ružomberku, sa venoval v dielach: Vzbura proti maďarizácii: Obec Lúčky v rokoch 1906 – 1911 (2009 a 2010), Pramene zdravia a nádeje: 300 rokov Kúpeľov Lúčky (2012), Lúčanské rody a ich prezývky (2019), Nezbedné príbehy (2020), Priepustka na slobodu (2021), Posledný liptovský kuruc (2022).
Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Lúčkach pri Ružomberku.
