V horúci večer v stredu 17. júla ma zarmútila správa o tom, že od nás odišiel môj priateľ, popredný slovenský spisovateľ, publicista, diplomat. Tak som si zaspomínal na deň pred 30 rokmi. Vtedy som sa prvý raz osobne stretol s Antonom Hykischom. Bolo to koncom augusta 1994 na letisku v Montreale v Kanade. On ma vítal ako náš veľvyslanec a ja som prichádzal do Kanady ako minister hospodárstva SR na oficiálnu jednotýždňovú pracovnú návštevu. Vtedy som mohol v akcii, z blízka spoznať Tóna Hykischa. Toho, ktorého som v mojej mladosti obdivoval ako novinára a spisovateľa. Dotvoril sa mi tak plastickejší obraz o tomto vzácnom Slovákovi. Nebol to iba vynikajúci diplomat, ale múdry, rozhľadený, vzdelaný a predovšetkým tolerantný ČLOVEK. Z vtedajších rokovaní, stretnutí, recepcií mi zostalo v pamäti jeho racionálne vyjadrovanie ako znalca nielen svetového hospodárstva, ale znalca Európy a predovšetkým polyhistora Slovenska. Boli to vzácne chvíle, kultivovanej a racionálnej komunikácie s partnermi u svetových leteckých výrobcov, v jadrovom výskume, na Torontskej univerzite, ale aj v rokovaniach a diskusiách s ústavnými činiteľmi Kanady, s krajanmi. Neboli to len uhladené diplomatické frázy a zvraty, bola to reč človeka svetového, humánneho formátu.
Vtedy som si spomenul na jeho vyslovené a napísané myšlienky zo začiatočného obdobia normalizácie v ČSSR dňa 28. apríla 1972 uverejnené v článku ZODPOVEDNOSŤ vo vtedajšej Smene: „… život každého človeka je voľbou … Mnohí volili cestu emigrácie. Vonkajšej a vnútornej. Ja som zvolil zostať tu, v tejto krajine, kde som sa narodil, kde sa narodili moji rodičia, kde vyrastajú moje dve deti. Na Slovensku, v krajine, ktorú milujem a s ktorou je spätá moja doterajšia tvorba a úsilie. Zostal som tu a zostávam tu, hoci som vedel, že mi nebude ľahko. Z tejto voľby logicky vyplýva, že spájam svoj osud občiansky i umelecký s osudom miliónov občanov tejto krajiny… ľudia chcú žiť a pracovať v pokoji a s perspektívou…myslím si, že treba nechať bokom city, trpkosť, nálady urazenosti, vzdoru, sympatií či antipatií, lebo ide o veľké veci, ktoré si vyžadujú ruky, mozgy a city každého z nás, ak ozaj ľúbime svoj domov…“
Spomínam si, čo pre mňa, ako mladého inžiniera v poprednom priemyselnom podniku ČSSR, toto vyznanie znamenalo. Aj v kontexte povytŕhaných slov, viet a myšlienok uverejnených na poslednej stránke Kultúrneho života v máji 1990, ktoré chceli ponížiť jeho charakter, osobnosť, čestnosť za jeho ZODPOVEDNOSŤ. Aj vtedy boli jeho myšlienky z roku 1972 pre mňa vzpruhou nepodľahnúť insinuáciám, prázdnemu frázovitému štebotaniu, dogmatickému prevracaniu kabátov, deštrukčnému odporu, ale tvorivo pracovať, poznávať a viesť ľudí k hodnotám, ktoré sú trvalé bez ideologického závanu akejkoľvek moci. Že netreba podliehať beznádeji, ale treba žiť, tvorivo a hodnotovo správne. DOMA. Pre rodinu, pre priateľov, pre spolupracovníkov, pre rodné mesto, pre Slovensko. To platí aj pre dnešné Slovensko.
Šťastie pre Slovensko, že Tóno Hykisch po hrubých zásahoch do jeho osobného života po roku 1969 na Slovensku zostal. Uvedomil som si to výrazne, keď som videl a počul rozhádaných „krajanov“(predvojnových, vojnových, čechoslovakistov, federalistov, národovcov, šesťdesiatosmičkárov, tesne predprevratovými a poprevratovými), ktorých som na recepcii k štátnym sviatkom SR v auguste 1994 v Ottawe spoznal. Akí boli frustrovaní, že opustili svoju domovinu. Vtedy som aj pochopil, že aj dva skvosty čitateľsky najúspešnejších Tónových kníh, historických románov, Čas majstrov a Milujte kráľovnú, by sa nezrodili, keby nebol býval napísal svoje vyznanie ZODPOVEDNOSŤ.
Upútal ma dielom Ako chutí politika. Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992. Ako literatúra faktu, ako zamyslenie človeka, ktorý si nevymýšľa, nefabuluje. Človeka, ktorý bol pri kľúčových okamihoch rodiaceho sa moderného Slovenska. Mnohé postrehy v tomto diele o charakterových rysoch mnohých osôb tých čias, platili o nich aj neskôr. I keď boli apologétmi oblečení do rúch „demokratov“, „kresťanov“, „geniálnych reformátorov“, „Európanov“, „kozmopolitov“, „sociáldemokratov“, „najspravodlivejších na svete“. Mnohí dnes ešte radia a mudrlantsky komentujú.
O Tónovi Hykischovi ako intelektuálnom bojovníkovi je možné vysloviť tézu, že „ten, kto nevie prehrávať, nevie ani víťaziť.“ V jednej časti jeho života, akoby bol prehral, ale bola to prehra s noblesou. Aj preto bol jeho život víťazným, noblesným. Nebolo to len jeho osobné víťazstvo, bolo víťazstvo intelektuálneho, humánneho ducha jedného velikána medzi nami. Stal sa symbolom pokory, ale aj intelektuálnej zanovitosti, nie elitárstva, ale múdrosti, tolerantnosti a ľudskosti. Preto svojou životnou púťou a veľkolepým dielom pre nás patrí Anton Hykisch do panteónu elít slovenského národa .
Martin 18. 7. 2024
Foto: Archív autora, Emil Polák
