V päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia dominovali svetovej kinematografii talianske filmy. Pravda, bol tu aj Ingmar Bergmann, bola francúzska a česká nová vlna, no vo filmovej ponuke prevládali Taliani s aspoň tuctom skvelých režisérov a ešte väčším počtom vynikajúcich hercov. Medzi mužmi mal dominantné postavenie Marcello Mastroianni „ohrozovaný“ de Sicom, Gassmanom, Sordim a Tognazzim, neskôr Nerom. Ale ktorá zo ženských hviezd filmu bola najpopulárnejšia? Sláva Lolobrigidy rýchlo zhasla, len čo dala prednosť nakrúcaniu v USA, do popredia sa však tlačili ďalšie krásky. Najnovšie v jednej z ankiet talianskeho filmového časopisu boli za najväčšie hviezdy talianskeho filmu označené Monica Vitti, Anna Magnani, Claudia Cardinale, Silvana Mangano a až na piatom mieste bola Sophia Loren. Keby sme sa opýtali našich filmových fanúšikov, svedkov oných slávnych čias, možno by sme dostali iné poradie. V týchto dňoch sa práve Sophia Loren dožíva okrúhleho životného jubilea (narodená 20. 9. 1934), ktorá žiarila najmä v 60. a 70. rokoch.
Sophia Loren, 1979. Foto: Wikimedia | Zdroj: ETH-Bibliothek Zürich
Narodila sa ako nemanželské dieťa v Ríme ako Sophia Costanza Brigida Villani Scicolone, detstvo a vojnu prežila v Pozzuoli a neďalekom Neapole. Už ako 15-ročná vyhrala prvú súťaž krásy a v roku 1950 sa stala Miss Italia. V nasledujúcom roku sa zoznámila so svojím druhom a po dlhých peripetiách aj manželom, producentom Carlom Pontim, ktorý sa príkladne usiloval, aby z nej urobil filmovú hviezdu. V prvých, málo významných filmoch hrala pod menom Sophia Lazzaro. V roku 1954 si zahrala vo filme Zlato Neapola režiséra Vittoria de Sicu spolu s vtedy ešte málo známym Marcellom Mastroiannim. Práve títo dvaja sa pričinili o jej neskoršiu slávu. Obaja boli aj pri jej ďalšom filme Mlynárka a v roku 1955 si so Sicom zahrala vo voľnom pokračovaní filmov Chlieb láska a fantázia a Chlieb láska a žiarlivosť (namiesto pôvodnej Lolobrigidy). V nasledujúcich rokoch už nakrúcala v Hollywoode, kde sekundovala významným americkým hercom, ako boli Cary Grant, William Holden, Anthony Quinn, Anthony Perkins. Rozhodujúci prelom v jej kariére predstavovala postava v prepise románu Alberta Moraviu Vrchárka (1960, réžia de Sica), za ktorú získala hereckého Oscara. Stala sa medzinárodnou hviezdou v Španielsku, USA, vo Veľkej Británii i vo Francúzsku s novými partnermi (Heston, Sellers, Gable, Newmann, Hossein) a túto sériu ukončila v Chaplinovom neveľmi vydarenom filme Grófka z Honkongu (1967, s Marlonom Brandom). Už predtým však natočila (de Sicovu) poslednú z poviedok filmu Bocaccio 70, v ktorej jej krásne telo malo byť hlavnou cenou v lotérii (1962). Nasledovali nezabudnuteľné de Sicove komédie s ňou a Mastroiannim (Včera, dnes a zajtra, Manželstvo po taliansky, Slnečnice). V prvom z nich sa postupne prevteľovala do prostej Neapolčanky brániacej sa uväzneniu neustálym tehotenstvom, potom sa zmenila na neúprimnú povrchnú meštiačku a napokon na zbohatnutú rímsku prostitútku. Zato Sicov prepis Sartrových Väzňov z Altony (1962) sa do našej distribučnej siete nedostal, veď francúzsky existencialista sa u nás stal módou až o pár rokov neskôr v dobe politického odmäku. V našich kinách sme ju opäť zažili až v roku 1971 v Monicelliho komédii Mortadela. Neskôr sme už nemali možnosť vidieť ju v Sicovom prepise Pirandella Cesta, kde jej robil partnera Richard Burton, či vo voľnom prepise muzikálu Muž menom La Mancha (s Petrom O’Toolom ako Cervantesom). Jej posledným „veľkým“ filmom bola Scolova psychologicko-politická dráma Zvláštny deň (1977, opäť s Mastroiannim), kde znova dokázala, že je nielen veľkou komediálnou herečkou s typicky talianskou gestikou a vitalitou, ale aj ozajstnou dramatickou umelkyňou. V posledných dvoch desaťročiach minulého storočia už vo filme pôsobila len zriedkavo, napr. po boku Lemonda a Matthaua vo filme Daj si pohov, kamoš 2. Z neskorších filmov spomeňme Môj dom je plný zrkadiel (2010), kde si zahrala svoju matku, alebo filmy svojho syna Edoarda Pontiho Ľudský hlas (2014) a Život pred sebou (2020). Okrem Oscara získala množstvo ďalších ocenení (cena v Cannes a Benátkach, César, BAFTA, Davidov Donatello, a ďalšie).
Dnes sa talianske filmy v našej filmovej distribúcii takmer neobjavujú, nebyť Talianskeho kultúrneho inštitútu, ktorý každoročne v rámci festivalu Dolce vitaj ponúkne v kine Mladosť aj zopár nových talianskych filmov. Na jubileum herečky, ktorú v Taliansku volajú La Loren, si pár dní pred jej jubileom spomenuli na ČT2. Hádam si ju pripomenie aj slovenská televízia.
