Posledná varta čatára Matúša

(K nedožitej storočnici Ladislava Ťažkého)

Nestor a posledný skutočný klasik slovenskej literatúry Ladislav Ťažký uzavrel svoju životnú kapitolu po krátkej, zákernej chorobe po veku nedožitých osemdesiatich siedmich rokov. Verejnosť sa s ním naposledy rozlúčila 21. januára 2011 na panychíde v bratislavskom Dóme sv. Martina. Obrad celebroval arcibiskup Ján Sokol. Zármutok manželky Anny, troch synov a blízkych príbuzných prišlo do katedrály osobnou kondolenciou zmierniť niekoľko stoviek priateľov a obdivovateľov spisovateľovho diela a jeho životných postojov…

Ladislav Ťažký: 19. septembra 1924 – 14. januára 2011

Ladislava Ťažkého pochovali podľa jeho želania v Klížskom Hradišti na cintoríne vedľa románskeho kostolíka z 12. storočia – v rodisku jeho manželky. Na jeho hrobe bol spočiatku dubový kríž, ktorý som na majstrov popud dal zhotoviť u stolára Jána Kuľandu vo Veľkom Lipníku pod Červeným Kláštorom. Vynikajúci remeselník zo Zamaguria bol veľkým spisovateľovým obdivovateľom. Za knihu s venovaním sa chcel literátovi odvďačiť. Keď som to oznámil na Radvanskej, kde sme v susedstve režiséra Paľa Bielika zavše s Lacom sedávali pod slivkou na priedomí pri jeho domácom vínku, zaskočil ma želaním, aby som mu dal vyrobiť kríž… Bolo to dva roky predtým, ako sme sa s ním vo Veľkom Klíži rozlúčili navždy. Za ten čas kríž z Pienin absolvoval „krížovú cestu“ cez tri štáty s množstvom takmer literárnych epizód. Aj s tragikomickým nádychom… Raz o tom napíšem veľký „cestopis“. A ďalší, ako sme v lágri Kaisersteinbruch na majstrovo prianie s kamenosochárom Vincom Staríčkom z Bardejova umiestňovali pamätníček na hroboch slovenských vojenských zajatcov, ktorí tam počas internovania zahynuli. Až tam som pochopil, prečo Laco tak starostlivo a pomaly prežúval každé sústo. Vždy totiž v taške nosil lopárik a čosi na zahryznutie – pre každý prípad.

Keď som posledné leto spisovateľovi oznamoval, že po putovaní Rakúskom a Maďarskom mám už vyše roka kríž u seba v Petržalke, do aparátu mi sprisahanecky šepkal, aby som ho na Napoleonov vŕšok nenosil, lebo manželka je akási chorá a ešte by si myslela, že už ju pochováva. Keď som po Lacovej smrti volal pani Anke, že kríž je stále u mňa, prekvapila ma, že o ňom vie. A tak som ho v ten smutný januárový deň pred trinástimi rokmi viezol električkou i trolejbusom celou Bratislavou až nad Hrad…

Vo Veľkom Klíži pri Partizánskom sa spisovateľ zdržiaval počas núteného exilu, keď bol perzekvovaný za verejnú kritiku vstupu okupačných vojsk v roku 1968. Tu vznikli viaceré jeho ťažiskové diela. Popri románe Pivnica plná vlkov, ktorý napísal práve v Klíži, jeho literárnu pozostalosť tvoria ďalšie tri desiatky beletristických kníh a románov, desiatky noviel a esejí, viaceré divadelné a rozhlasové hry, filmové scenáre a rozsiahla publicistická tvorba. Na niektoré posledné som mu robil obálky. Vo viacerých dielach s výrazným autobiografickým podtextom sa spisovateľ štylizuje do postavy čatára Matúša a na jeho príbehu približuje anabázu slovenských vojakov na východnom fronte. Tak je to v knihách Amenmária, Samí dobrí vojaci, Pochoval som ho nahého a najmä v románe Evanjelium čatára Matúša.

Vlastne celý život Ladislava Ťažkého od jeho úsvitu pred sto rokmi 19. septembra 1924 v osade Komov v Čiernom Hrone (Čiernom Balogu), až po jeho skon 14. januára 2011 je spojený s osudom slovenského národa. Je reflexiou sociálnych zápasov počas prvej republiky, krutostí vojny na frontoch i v zajateckých táboroch, budovateľských premien i politického vrenia a zápasov počas uplynulého obdobia. Všetko, čo napísal, osobne prežil, precítil, pochopil, umelecky a literárne povýšil. Bol vyše pol storočia pravým národným buditeľom a po zásluhe mu ponúkli kandidovať na prvého slovenského prezidenta v novej Slovenskej republike. Túto poctu i ďalšie funkcie s vďakou odmietol. Aj o tom sa so mnou radil. Zostal verný literatúre. Pár dní pred jeho skonom ho niektoré spisovateľské organizácie u nás navrhovali ako kandidáta na Nobelovu cenu…

Miloval Slovensko. Mal rád aj východ republiky a kraj pod Poloninami. Niekoľkokrát bol čestným hosťom tvorivých stretnutí umelcov v Snine, kde mu tamojší mestskí poslanci s primátorom Štefanom Milovčíkom udelili čestné občianstvo mesta. V spolupráci s Galériou Andrej Smolák vyšla dvojjazyčne jeho novela Krásna zlatá beštia a svoj vzťah k organizátorom sninského medzinárodného výtvarného festivalu vyjadril aj v eseji Moji traja Rusíni. Bola o Galérii MIRO, bratoch Smolákovcoch a o mne…

Foto: Emil Semanco