Na cintorínoch opäť raz šuští spadané lístie. Všetko je tak, ako kedysi, len s jednou malou výnimkou. Klasické sviečky, ktoré zápachom zhoreného vosku v minulosti dotvárali „dušičkovú“ atmosféru a zďaleka signalizovali, kam návštevník vlastne smeruje, už pomaly ustupujú do pozadia a nahrádzajú ich novodobejšie svetielka na baterky. Vydržia dlhšie, a najmä sú odolnejšie voči počasiu. Mŕtvi sa tak nemusia báť, že by vo večných temnotách zostali bez svetla.
Na malú prechádzku slovenskými cintorínmi sme sa s fotoaparátom v ruke vybrali aj my. Za všetky sme vybrali päť pietnych miest, presnejšie päť hrobov, v ktorých odpočívajú naši kolegovia, ktorí svoje novinárske pôsobenie – a v širšom zmysle životy – spojili s pôsobením v Novom slove, resp. v Klube Nového slova.
Zastávka prvá – cintorín v Suchohrade | Leopold Podstupka
Suchohrad leží na samom západe Slovenska, konkrétne – podľa súradníc – sa hrdí prívlastkom „druhá najzápadnejšia obec republiky“. Dlhodobo v ňom nežije viac ako šesťsto, sedemsto ľudí. Tomu úmerná je aj rozloha miestneho cintorína. Hrob, ktorý hľadáme, nie je ťažké nájsť, hoci nemá klasickú náhrobnú tabuľu, meno pochovaného je uvedené priamo na hrobovej doske. Stojí na nej: Ing. Leopold Podstupka, 12. XI. 1927 – 3. X. 1997. A my by sme pod meno dodali – Novinár. S veľkým „N“. Dlhoročný, resp. dvojnásobný šéfredaktor týždenníka ÚV KSS Nové slovo, ktorý svojím príkladom a prácou ovplyvnil celú jednu generáciu slovenských novinárov. Pre tých, čo ho poznali a zažili, bol a ostal nezabudnuteľný. Zviedol celý rad bojov o podobu týždenníka, ktorý viedol, a keď bolo treba, aj konkrétnych článkov. Nové slovo sa pod jeho vedením venovalo širokej palete celospoločenských tém v rozsahu, aký je v dnešnej skarikovanej tlači nemysliteľný – od ekonomiky, ideológie a filozofie až po poľnohospodárstvo, kultúru a architektúru. Pritom sa práci odovzdával celý – rola publicistu, ak sa vykonáva zodpovedne, nie je jednoduchá v žiadnom spoločenskom zriadení.
Jeden z jeho počinov, Záchrana pokladu, čo bola systematická publicistická podpora a pomoc Nového slova obnove Banskej Štiavnice, rezonuje u pamätníkov dodnes.
„Dnes je to už 27 rokov, čo je svet bez Leopolda Podstupku“, napísala 3. októbra t.r. dcéra Mária Podstupková. Napriek tomu je Leopold Podstupka stále súčasťou našich životov; mnohých, ktorí pracovali v redakcii Nové slovo v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ovplyvnil natrvalo. Bol výnimočným šéfredaktorom a výnimočným človekom; pre nečestnosť, podlosť a nedostatok charakteru nemal zmysel, ale pre drobné ľudské slabosti – vždy. Miloval život a ako by sme povedali s básnikom Jiřím Wolkrom, bil sa za jeho spravodlivosť. Nielen zato mu patrí naša spomienka.
Zastávka druhá – cintorín v Šoporni | Rudolf Čižmárik
„Vôbec sa nebudem hnevať, ak mi nad hlavou budú po smrti šumieť stromy. Reč listov má totiž veľmi blízko k básňam..“,. tak sa vyslovil Rudolf Čižmárik (10. VII. 1949 – 10. III. 2008) v posledných mesiacoch pred odchodom na onen svet, keď už raz bol prekonal klinickú smrť, avšak znovu sa zázračne vrátil do života. Pravda, tušil, že to nie je nadlho, a tak začerstva napísal báseň nazvanú „Keď už raz naozaj zomriem“. Pár veršov z nej zacitujme: „Keď už raz naozaj zomriem, | priatelia, | bude ma bolieť len to, že už nie som medzi vami | prepáčte mi, že už nebudem odpovedať na otázky, | ako sa mám, čo robím | ani len to stručné zovšednené: ujde to. | Už neujde.“
Ak sa to dá spätne tak povedať, patril medzi kmeňových básnikov týždenníka Nové slovo. Ako novinár pracoval síce v denníku Pravda, ale kultúrna rubrika týždenníka i príloha Nové slovo mladých znamenali pre neho viac. Azda preto, lebo všetko, čo súviselo s literatúrou, bolo jeho srdcovou záležitosťou a vášňou; bol to priestor, kde nachádzal a vyjadroval sám seba.
V roku 1989 sa na niekoľko mesiacov stal vedúcim oddelenia kultúry ÚV KSS. Bolo že to gratulácií i potľapkávania po pleciach, vraj konečne prišiel do tejto funkcie správny človek, profesionál, intelektuál, človek s invenciou. Perestrojka, ako sa patrí. Svitol však 17. november a karta sa zvrtla. Tí istí kolegovia z kultúrnej obce, čo Ruda predtým adorovali, ho začali zrazu na ulici obchádzať, ba mnohí mu „v nových časoch“ nevedeli prísť na meno. Citlivá básnikova duša sa proti takejto zrade búrila, ale – našťastie – básnik a spisovateľ na tvorbu nezanevrel. Po roku 1989 vydal celý rad autorských či prekladových kníh a v diskusiách s kamarátmi glosoval čerstvé politické vetry.
Majster slova dnes spí svoj večný sen v Šoporni, v rodnej obci ležiacej neďaleko Serede, kde sa spolu so súrodencami (mal ich päť) a kamarátmi hrával v jelšinách pri Váhu – a sem sa „z veľkého sveta“ i vrátil, pod dve košaté, storočné lipy…
Zastávka tretia – cintorín v Prašníku | Jaroslav Lajda
Ako vo väčšine slovenských horských dedín a dediniek, aj v Prašníku ležiacom na dohodenie kameňom od Vrbového, sa obecný cintorín nachádza na vŕšku, bokom od hlavnej cesty. Treba sa trochu namáhať, kým ho človek nájde, čo platí aj o konkrétnom hrobe, ktorý hľadáme. Navyše nositeľov mena Lajda tu neleží práve málo. Novinárom z nich bol však len jeden – Jaroslav (23. XII. 1951 – 29. XII. 2018).
Po absolvovaní štúdia novinárstva FFUK v Bratislave (1975) náš kolega dlhé roky pôsobil v denníku Roľnícke noviny. V októbri v roku 1986 prešiel pracovať do redakcie Nového slova, kde sa stal sekretárom. Bez zveličovania – táto funkcia bola pre neho ako stvorená. Mal organizačný talent, rozhodnosť i patričnú tvrdosť, keď bolo treba od autorov a redaktorov vymôcť sľúbený materiál. Pre svoju pravdovravnosť však nebol vždy len obľúbený, pretože v činoch aj úsudkoch býval nekompromisný.
O čosi menej sa mu darilo v osobnom živote. Dlhé roky sa usiloval o priazeň jednej známej slovenskej hádzanárky tých čias, ba keď mu osud doprial aj isté peniaze, neváhal si kúpiť rodinný dom v obci neďaleko Bratislavy. Keď ju nezískal, domu sa nakoniec zbavil a opäť býval v Petržalke. Príliš veľa šťastia však nenašiel ani tam a nakoniec sa bytu takisto zbavil, lenže peniaze sa rozkotúľali.
Nie každý sa dokázal prispôsobiť novým a dravým kapitalistickým pomerom, ktoré tu zavládli. Žiaľ, ani Jaro celkom nie.
Keď už s vekom pribudli aj pomerne závažné zdravotné problémy, vrátil sa tam, odkiaľ vyšiel – do rodného Prašníka. Staral sa o neho brat s manželkou. Pod vplyvom rôznych okolností sa dostal nakoniec do domova dôchodcov v Moravanoch, kde už – ako človek s obmedzenou pohyblivosťou – pred Vianocami 2018 spadol a zlomil si bedrový kĺb. Pád sa mu stal osudným, na následky zomrel ešte pred Silvestrom.
V pamäti tých, čo ho poznali, ostal ako verný kamarát, dobrý spoločník, obetavý druh a výborný novinár.
Zastávka štvrtá – cintorín v Bratislave-Vrakuni | Marián Babic
Nie je to síce priamo cintorín hamburský, ktorý sa s tromi miliónmi pochovaných osôb považuje za najväčší v Európe, ale aj tak je jeho veľkosť úctyhodná. Reč je o bratislavskej „nekropole“ v mestskej časti Vrakuňa (predtým dlhšie nazývaný ako cintorín v Ružinove). Nájsť tu konkrétny hrob by bol ešte v nedávnej minulosti pomerne smelý zámer, ale pokračujúca digitalizácia a precíznosť správcu cintorína robí zázraky aj v tomto smere. Preto prakticky okamžite nachádzame meno Marián Babic (10. IX. 1947 – 15. I. 2011). Ako informuje nápis na hrobe, večný sen sníva spolu s rodičmi.
Bol celý život novinárom – a nielen školou (absolvoval štúdium na Katedre novinárstva FFUK v Bratislave) a zamestnaním, ale predovšetkým celým svojím duchovným pohľadom na svet. Írečitý, plnokrvný, zanietený, nefalšovaný tvorca s kladmi aj istými ľudskými chybičkami, dobrý kamarát, ktorý – keby na to prišlo – bol schopný zaplniť sám hoci aj celé zajtrajšie vydanie novín. V Novom slove pracoval od jari 1989 do polovice roku 2005 ako zahraničnopolitický komentátor; predtým pôsobil v denníku Smena a v Československom rozhlase.
Nebol členom komunistickej strany, a tak by sa mohlo zdať, že po novembri 1989 nebude preňho ťažké obrátiť sa v smere vetra. Veď tak urobili mnohí iní kolegovia, pľujúci sami na seba i na svoj predošlý život. Nie tak Marián. Keď videl, že politický vývoj sa uberá preč od hodnôt formálne deklarovaných na novembrových tribúnach, jeho ľavicové zmýšľanie sa ešte posilnilo, zapol druhú rýchlosť. Bol to jeden z mála novinárskych príkladov tohto druhu. Či už podvedome – alebo aj vedome – v období tvorby pre Nové slovo symbolicky nadviazal na svoje funkcionárske obdobie z raných študentských čias, keď sa angažoval v Česko-slovenskom zväze mládeže.
Zastávka piata – cintorín v Liskovej
Čo má spoločné Jozef Dvorský s Pavlom Orsághom Hviezdoslavom? Nuž, kto by nevedel, lásku k Choču. Obaja boli majestátnosťou a výškou tohto končiara ako praví rodoľubi nadšení, s malým rozdielom – prvý ho vídal z liptovskej strany, druhý z oravskej.
Jozef Dvorský, zvaný medzi priateľmi Košo, pochádzal z liptovskej obce Lisková. Narodil sa 8. V. 1950. Keď 22. VI. 2023 zomrel, tu našiel aj miesto posledného odpočinku. A to je aj dôvod, prečo sme sa s fotoaparátom v ruke vybrali na miestny cintorín, ležiaci hneď povedľa cesty vedúcej do Ružomberka. Orientácia na mieste nie je ťažká.
Jozef nebol novinár, preto by sme jeho meno ako autora na stránkach Nového slova hľadali márne. Zato bol po roku 1989 úzko spojený s Klubom Nového slova. Dlhé roky bol i členom klubového výboru. Kým mu ešte telo dovoľovalo, neľutoval organizačných síl, aby podporil jeho činnosť. A organizačných skúseností mal ako dlhoročný funkcionár Socialistického zväzu mládeže na rozdávanie, nech už pracoval v Bratislave alebo neskoršie v Prahe, ako tajomník Ústredného výboru SZM a poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR.
Nikdy však nespanštel – o novodobých privatizéroch si myslel svoje – a stále si zachovával bodrosť, elán, nadšenie, dobrú náladu a ľavicovosť v srdci i rozume. Bol nositeľom vyznamenania Za vynikajúcu prácu, ktoré mu udelil prezident Gustáv Husák. „A keby som pracoval ešte aj rád, možno by ma čakal aj Rad práce“, žartoval neskôr na svoj účet, dĺžeň-nedĺžeň.
Ako človek s výbornou pamäťou a znalosťou celých generácií politikov a politických pomerov dokázal vždy zaujať pozornosť partnerov v diskusii, obvykle vo vinárňach, a vždy vedel aj odhaliť pozadie tej či inej konkrétnej okolnosti. Ako prvotriedny spevák bol schopný oživiť každé priateľské stretnutie. S obľubou spieval aj ústrednú pieseň z filmu Doktor Živago, ktorú u nás preslávil Milan Chladil. Zanôťme si s jedným i druhým: Veru, krásne je žiť!
Snímky: Alexander Piekov, Iveta Demianová, Oľga Gáfriková, www.pixabay.com
Grafická spolupráca: Dominik Biľo
