Niekedy sa zdá, že sme sa ocitli mimo reality. Rozopli sme svet a nevieme ho zopnúť. Naspäť. Zips sa pokazil. Vymkol spod kontroly. Stojíme bezradne opodiaľ a sme ako oslík, ktorý beží na kľúčik, v kufríku. Jeho kroky sú len do prázdna. Bojíme sa, že naše nohy sa budú knísať v prievane, no nechceme sa predať zaživa. Ani za čokoľvek. Aspoň sa na to hráme…
Tieto slová sú iba parafrázou (dosť nepresnou, no azda príznačnou) veršov Miroslava Válka, básnika, jedného z rovesníkov iného Miroslava – grafika a ilustrátora – Cipára. Poodhaľujú záves nad takouto hrou. Pomyselný, ale jestvujúci, aby za odhrnutím pripomenul (alebo pripomínal), že realita je skutočná. Nie je to iba hra. A nikdy nebola.
Obaja, Válek a Cipár – niesli v živote svoj náklad. Nesúc ho, boli nesení. Hoci časom každý iným smerom. Aspoň sa to tak zdá. Cipár sa podieľal na rozvoji slovenského výtvarného života druhej polovice 20. storočia (a zasiahol do jeho vývoja aj v úvodných decéniách nového veku). Ilustroval, okrem iných, Válkove knihy – známu Veľkú cestovnú horúčku (Mladé letá 1967, 1983), alebo Do Tramtárie (Mladé letá 1981).
Válek sa stal ministrom kultúry SSR, Cipár zasa aktívnym členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Stal sa predsedom jeho najväčšej organizácie. V Bratislave. Bratislavskej. Tej, kde a okolo ktorej sa sústreďovalo jadro členov aj nečlenov zväzu z celého Slovenska. Kde to najviac vrelo. Bolo to v osemdesiatych rokoch minulého storočia. To ho zrejme priviedlo k snahe reformovať zväz, podobne ako sa o to postupne usilovali aj iní exponenti z ďalších oblastí spoločenského života. Pred tridsiatimi tromi rokmi. Málokto vtedy tušil, ktorým smerom sa vývoj bude uberať. A málokto, presnejšie takmer nikto nevedel (a nevie to ani dnes), kde zakotví. V akom prístave, s akými cieľmi a výsledkami. Môžeme sa len domnievať, čo nás čaká a neminie. Asi najlepšie urobíme, keď to prenecháme historikom a budúcim generáciám, našim nasledovníkom. Tí budú formovať (prekresľovať) svet podľa vlastných predstáv. Tak to vždy bolo. A tak sa Cipár a Válek pokúšali formovať svoj a náš svet podľa vtedy frekventovaných dobových predstáv. Predstáv doby (nebojme sa použiť zaužívané klišé) „tehotnej zmenami“.
Miroslav Cipár (8. 1. 1935 Vysoká nad Kysucou – 8. 11. 2021 Bratislava) patril, resp. patrí medzi „tridsiatnikov“ – predstaviteľov slovenského umenia, ktorí sa narodili v tridsiatych rokoch minulého storočia. To znamená, že vstúpili „na scénu“ prevažne na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ktoré tvorili predpolie „zlatého veku“ slovenskej kultúry, o ktorom sa dodnes vedú (podľa môjho názoru nepodstatné) polemiky, o tom, kto z nich tou či onou, väčšou alebo menšou mierou prispel ku kontúrovaniu jej budúceho obrazu. Akoby to nebolo jedno. Podstatné je, že slovenské umenie sa vďaka nim začalo rozvíjať do šírky a hĺbky, kvality aj kvantity. Tak sa stalo, že s podobným zápalom „pre vec“ sa stretávali starší aj mladší maliari, sochári, grafici, básnici, literáti, hudobníci rôznych názorových prúdov a ideových platforiem. Vedľa seba sa ocitli Rúfus a Laluha, Mihalkovič, Feldek a Brunovský, Válek a Cipár…
Prinášali nové a prekračovali staré. V myslení a tvorbe. Cipár osobitne v grafike. To znamená v disciplíne, ku ktorej mal najbližšie, v oblasti tzv. voľnej a úžitkovej grafiky, grafickom dizajne. Zvlášť na tomto poli profesionálneho pôsobenia patril k priekopníkom a realizátorom nových nápadov, postupov a „konceptov“, kde udržiaval krok s náladami doby. S Európou i so svetom, ak chcete. Je autorom viacerých grafických značiek, logotypov apod. našich popredných inštitúcií (Bratislavské hudobné slávnosti, Slovenská národná galéria, Vydavateľstvo Mladé letá, Bienále ilustrácií Bratislava, Slovenské národné múzeum) a mnohé ďalšie. Z jeho biografie len stručne: v rokoch 1953 – 1955 študoval na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave (prof. E. Lehotský) a v rokoch 1956 – 1961 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. V. Hložník, P. Matejka). V rokoch 1971 – 1972 pôsobil v indickom New Dillí v Children’s Book Institut, v roku 1985 viedol workshop pre ilustrátorov na Srí Lanke a v roku 1987 získal štipendium v Spojených štátoch amerických. Stál pri zrode a realizácii viacerých kultúrnych projektov, ako je napríklad Bienále ilustrácií Bratislava (BIB). Pôsobil tiež v oblasti plagátovej tvorby, animovaného filmu a scénografie. Jeho prednosťou bola kresba, charakteristická nezameniteľným „lineárnym“ rukopisom. Ten spočíva v štylizácii jednoduchých predmetov, ktoré skladal tvarovo i farebne do kompozične zoskupených obrazov. Sám hovorieval, že nikdy nekreslí to, čo vidí, ale to, čo za videným objavuje, svoju fantáziu. Za ilustračnú tvorbu získal viackrát Cenu vydavateľstva Mladé letá a Čestné uznanie zo súťaže Najkrajšia kniha roka. Za ilustrácie ku knihám Márie Ďuríčkovej Biela kňažná a Dunajská kráľovná dostal Plaketu BIB’73 a Plaketu BIB’77. Z Festivalu najkrajších kníh sveta vo francúzskom Nice si v roku 1972 priniesol ocenenie Zlatý orol za ilustrácie Aristofanovej Lýsistraty. Roku 1979 sa stal nositeľom ceny Ľudovíta Fullu, roku 2001 Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Usporiadal niekoľko samostatných výstav a zúčastnil sa na kolektívnych výstavách doma a v zahraničí. Ilustroval množstvo kníh domácich a zahraničných autorov, realizoval sa tiež ako autor dvoj- a trojrozmerných maliarskych projektov a objektov.
Miroslav Cipár prišiel s vlastným variantom geometricko-letristickej tvorby, kde osnovnú časť grafického prejavu založil na štylizácii predmetov, ktoré skladal (ako už bolo napísané) tvarovo a farebne do kompozične zoskupených fantazijných obrazov. Sú to reflexie poeticko-expresívnej vizionárskej grafiky uplatňovanej v našom prostredí, kde podobenstvá skutočnosti do nich premietnuté disponujú poetickými prvkami, realizované tlačou z hĺbky (linoleoryt, linorez, litografia – farebná, čiernobiela). Jeho pôsobenie súvisí so založením a činnosťou združenia Club grafikov (1967 – 1972), ktorého bol riadnym členom. Na rozdiel od neho ďalší členovia klubu zväčša pozostávali z absolventov Hložníkovho grafického oddelenia na bratislavskej VŠVU.
Miroslav Cipár bol teda „viacrozmerným“ autorom. Vnímal kultúrnu atmosféru doby okolo seba akoby vo svojom celku. Túžil objaviť niečo, čo – ako sám zistil – možno považovať za nové a podstatné: autorskú ideu spojenú so znalosťou remesla. Bol presvedčený o správnosti starej známej pravdy, že v umení nemožno ostať stáť. Nemožno sa večne klaňať tým istým modlám. Tak bola otvorená cesta pre jeho tvorbu. Dôkazom toho sú umelcove grafické listy, kresby, ilustrácie, obrazy… Stelesňujú fakt, že obraz, grafika, kresba znamená neustále vyrovnávanie – súvzťažnosť energie línie, farby, tvaru prevtelenú do obsahovej výpovede diela. Ich súhra nielen odkrýva, ale aj ponúka, osvetľuje dušu stvárňovaného motívu. Akoby sa tým v jeho dielach „vyjavovalo“ čosi prapôvodné, ale tiež dobové z ľudského jestvovania. A čosi nadčasové, večné, „nadreálne“. Čo sa nedá vystihnúť, opísať slovami.
Foto: Ivan Dubovský
To všetko tu po ňom ostalo. S nami. Po jeho neočakávanej smrti v covidovej atmosfére neskorej minuloročnej jesene, od ktorej uplynul takmer už rok. Preto, aj vďaka tomu objavujeme v Cipárových dielach pravdu o nás. Nech to neznie pateticky. Podobne ako v tvorbe umelcových spolupútnikov, s ktorými sa pohyboval, napriek odlišnostiam v názoroch, po jednej spoločnej fatálnej púti dejinami. A z nej sa odvíjajúcej histórii smerujúcej a približujúcej sa súčasnosti.
Presne tak ako v poézii Miroslava Válka (17. 7. 1927 Trnava – 27. 1. 1991 Bratislava), ktorého nedožité 95 narodeniny si práve pripomíname, a ktorý na rozdiel od Cipára zomrel omnoho skôr. Už pred 31 rokmi.
Platilo to vtedy a platí to dodnes. Keď slovenské umenie – ako nie raz predtým – zvádza znovu zápas o potvrdenie svojej identity v súkolí národnej tradície a európskej kultúry. Žiaľ, deje sa tak až príliš často v napätí rozdielností a v rozdielnostiach napätí. Medzi nami. Miroslav Cipár a Miroslav Válek o tom vedeli svoje.
