(3. 10. 1936 – 24. 5. 2024)
Pred necelými dvoma týždňami som zrazu pocítil nutkanie pozrieť si film „Údolí včel“ (1967) režiséra Františka Vláčila. Patrí, bez určenia poradia, do štvorlístka mojich najobľúbenejších, ku ktorým sa pravidelne vraciam. Keďže sa do neho ponáram celý, musím sa na jeho zhliadnutie pripraviť a takisto musí nastať vhodný okamih. Dej si totiž aj ako divák treba poctivo odtrpieť. Odmenou je katarzia.
Film je silný. Expresíva by mu v hodnotení len ublížili, taký je aj po dekádach dobrý. Hrdý, pyšný a pokorný. Remeselne brilantný a presvedčivý. S ponorom do minulosti bez ambícií tvorcov a filmových predstaviteľov ornamentalizovať ju, ale vyhmatať jej tvrdé jadro. Najmä prostredníctvom Armina von der Heide, jednej z dvoch hlavných postáv stvárnenej Janom Kačerom. Začiatkom 70. rokov Československý film snímku uvoľnil do televízneho vysielania. Zhliadol som ho u starých rodičov vo večernej premiére i predpoludňajšej repríze prilepený k obrazovke, do kina by ma kvôli veku nepustili. Takmer ničomu som nerozumel, postupne čoraz viac. I tak ma neustále prekvapuje. Bol nakrútený v čierno-bielom formáte, ktorý bol v tom čase v porovnaní s farebnými, širokouhlými a panoramatickými filmami, považovaný za menejcenný. Pán Vláčil už vtedy videl ďaleko dopredu. Nemenej prenikavo ako do minulosti.
Jan Kačer bol od svojich hereckých počiatkov typologicky predurčený do úloh silných a výrazných postáv. Hral v desiatkach filmov, divadelných hrách a televíznych inscenáciách, z ktorých mnohé režíroval. Nebol hýčkaným miláčikom národa z estrád a kresiel pre hostí, no mal jeho rešpekt a uznanie. Na základe čiastočnej vonkajšej podoby ho prirovnávali k Marcellovi Mastroiannimu. Ak by bol Brit, v 60. rokoch by mohol stvárniť Bonda, akiste nie horšie ako domáci predstavitelia. Skôr by mu však svedčalo iné, úlohy navonok chladných a povznesených no vo vnútri zraniteľných hrdinov, napríklad z Dostojevského. Konzistentne dával prednosť svojmu kultúrnemu češstvu a stredoeurópanstvu, čo ho robilo originálom s unikátnou patinou, Angličan by ju nazval „commanding presence“ – reprezentatívnou prítomnosťou, spočívajúcou v celkovom výzore, pohľade, zafarbení hlasu a dikcii, ktorým sa neodporuje, ale podlieha.
Nie som znalec celoživotného diela Jana Kačera, no Vláčilovo a Körnerove „Údolie včiel“ s ním, Petrom Čepkom a Věrou Galatíkovou v hlavných úlohách spolu s dych berúcou hudbou Zdeňka Lišku vo mne stále prežíva. Bez toho, aby som po mnohých návratoch spoznal jednoznačnú odpoveď na otázku, ktorú film nevzniesol. Len neochvejné presvedčenie, vieru jej nositeľa takú čistú, ak by sa naplnila, že na zemi by okrem anjelov nezostal žiť nik hriešny. V dialógu s miestnym kňazom Armin zmučený kontrastom ideálneho a skutočného odkryje svoje vnútro. Kňaz, preľaknutý ráznosťou a „nesmlouvavostí“ rádového rytiera avšak privyknuvší na každodenné kompromisy chápavého pastiera žijúceho so svojím stádom v slzavom údolí, mu s ľútosťou poradí: „Zůstaň alespoň ty čistý“ (1:18:22 – 1:22:37).
Napriek zmene kulís žiť nikdy nebolo a nie je ľahké, v trinástom ani dvadsiatom prvom storočí. Za vraždou kvôli spáse nasleduje tá z pomsty. Kajúcnik napokon naplní priateľove posledné slová, jeho prosbu. Boli výsledkom začínajúcich pochybností o sebe samom, alebo pokračujúceho neochvejného presvedčenia o jedinej možnej ceste vedúcej k spáse seba i druhých siahajúceho až za hrob? Ak nie je možné zostať čistý vo svete ľudí, treba sa o to snažiť v druhom. Jana Kačera si bude prostredníctvom jeho, odvažujem sa napísať, životnej úlohy stále pamätať publikum obdivujúce ľudskú presvedčivosť a herecké majstrovstvo, s ktorými vdýchol život padlému anjelovi túžiacemu po čistote a strácajúcemu v tomto nerovnom zápase svoj vlastný.
Úvodné foto: „Petr Novák, Wikipedia“
