Všetci ľudia budú sestry

Konečne som sa dostal k miestečku, ktoré vyhovuje môjmu naturelu – áno, predstavte si, budem kontrolovať, ako sa firmy, ministerstvá, úrady, školy, médiá, kultúrne ustanovizne mimovládky a vôbec všetky organizácie vyrovnávajú s bojom proti sexizmu v slovenskom jazyku. Ako expert Ústavu pre rodovo vyvážený jazyk, uznávaný odborník na rodový genderizmus (uznávaný najmä v Európskej únii, ktorá ma do tejto funkcie odporučila). Nebojte sa, nebude zo mňa úradník s glotovými rukávmi, osobne budem navštevovať príslušné inštitúcie, konfrontovať veci takpovediac „na mieste činu“ dopytovať sa, poukazovať, kritizovať, prípadne dávať pokuty, najmä však za nadmerné zneužívanie generického maskulína, inak povedané, za zástupné používanie mužského rodu v zmysle ženského pohlavia. Aby ste rozumeli: nijaký manažér Nováková, ale manažérka Nováková, ešte lepšie manažérka Novák… nijaký štrajk učiteľov, ale štrajk učiteľstva… Ľudia sú, skrátka, nepoučiteľní, staromódni, príštipkársky, na každom kroku sa stretávam s osloveniami oboch pohlaví zatuchlinami typu: vážení študenti, milí uchádzači, ctení hostia atď.

„A ako sa máme vyjadrovať?“ namietajú.

„Čítajte ministerské smernice, sledujte progresívnych jazykovedcov,“ odpovedám zakaždým, „máme tu predsa krásne novotvary – študentstvo, uchádzačstvo, hosťstvo a podobne. Tak smelo do toho…“

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Aj toť včera! Prídem do istej fabriky, vychýrenej po celom svete, s ešte vychýrenejšou riaditeľkou, zamierim si to rovno za ňou, zaklopem na dvere… Čože?! zháčim sa. Na dverách nápis: Sekretariát riaditeľa. Tak to teda nie, to je priveľa!

„Čo to má znamenať?!“ pýtam sa sekretárky.

„Nerozumiem,“ celá sa chvela, „môžem vám ponúknuť kávičku, keksíky…?“ hlas sa jej zadŕhal od nervozity.

„Ten nápis na dverách – sekretariát riaditeľa,“ upokojoval som ju zmierlivejším tónom. „Vari sa hanbíte za to, že máte riaditeľku?“

„Kdeže… kdeže, práve naopak,“ pochopila moju pripomienku, „pani riaditeľku máme veľmi radi. A nápis na dverách…“

„Odkážte jej,“ prerušil som sekretárkino zdôvodnenie,“ že tentoraz to bude pokuta iba za tisíc eur…“

„Nebude,“ zrazu sa objavila vo dverách riaditeľka, oblečená v saku mužského strihu a v nohaviciach, „nápis vyhotovili na môj pokyn, som totiž…“

… transvestitka, dokončil som v duchu jej vetu.

Z pokuty nebolo nič, musel som byť zhovievavý. Vyšiel som z fabriky, v neďalekom stánku som si kúpil noviny, otvorím ich, do očí mi udrie titulok Aktivisti kritizujú plán ministerstva, čítam, čítam, vidím že pod petíciou sú podpísané väčšinou ženy. A kde sú aktivistky? Ďalší prešľap ako hrom. Poďho teda priamo do redakcie za šéfredaktorom…

„Nehanbíte sa, pán šéfredaktor,“ vytiahol som z aktovky noviny a ukázal prstom na článok, „vy… progresívny denník hlavného prúdu, prinesiete takýto paškvil…“

„Aj majster tesár sa utne,“ zdôvodňoval prehrešok šéfredaktor. „Inak si dávame veľký pozor, dokonca v mnohých prípadoch už neprechyľujeme ani ženské priezviská.“

„Rozumiem,“ prikývol som chápavo hlavou, „nedá sa však nič robiť, predpisy sú predpisy, pokuta vás neminie.“

„Nebuďte na nás taký prísny,“ protestoval, „súčasťou vašej profesie by mala byť predsa tolerancia. A navyše sme ako svoji, ako bratia, čo bratia, sestry…“

Toľko ma presviedčal, že som napokon prižmúril oči a pokutu som im tentoraz odpustil. Zapili sme to štamperlíkmi slivovice. To sme mohli, veď slivovica je ženského rodu. Ako inak, aj sme sa po sestersky rozlúčili…

Ešte ma čakala jedna háklivá úloha: do ústavu sme dostali sťažnosť, že v istom (nemenovanom) divadle pred každým predstavením zaznie text: „Vážení diváci, prosíme vás, aby ste počas predstavenia mali vypnuté mobilné telefóny…“, opäť nijaké diváčky a diváci, resp. jednoslovné oslovenie diváctvo. A pritom, ako naschvál, riaditeľ je môj dobrý kamarát.

A teraz sa z toho vysomárte…

Našťastie, v kancelárii bol iba riaditeľov námestník, sedel za širokým stolom, na ktorom svietila dúhová vlajočka. Vysvetlil som mu podstatu sťažnosti…

„Musíte ísť s dobou,“ karhal som ho, „nechápem, že ponechávate onú inkriminovanú nahrávku v predpotopnej podobe. Veď vy umelci máte v génoch zakódované, že ste vždy o konskú hlavu vpredu. Myslite viacej na ženy, nepatrí sa, aby ste ich pohlavie sexisticky zneviditeľňovali.“ Môj hlas znel mentorsky a vyčítavo.

„Polepšíme sa… určite sa polepšíme,“ sľuboval. „Nahrávku vymeníme…“

„Vymeniť… áno vymeniť – to je to správne slovo,“ chválil som námestníka. „Vidieť, že ste genderovo na úrovni. Teda aspoň vy osobne…“

„Zaraz dám príkaz,“ oplýval ochotou námestník. „Ak chcete, môžete si to osobne preveriť…“

„Verím vám, pán námestník,“ odvetil som žoviálne, „keďže ste príkladne ústretový, pokutu vám odpustíme.“ Pri týchto slovách som si pomyslel na priateľa-riaditeľa, ktorý by mi pokutu isto neodpustil. Napokon, akéže výčitky! Aj protekcia je ženského rodu, treba všetko vyvažovať…

P. S.: Friedrich Schiller napísal báseň Óda na radosť (1786), v nej nájdete verš „Všetci ľudia budú bratia,“ v titulku fejtónu som ho v rámci „rodového genderizmu“ pozmenil. Básňou sa do istej miery inšpiroval Ludwig van Beethoven vo svojej 9. symfónii, v časti Óda na radosť (1823), ktorá sa po hudobnej stránke stala, paradoxne, hymnou Európskej únie (hymna nemá text, čo ma vonkoncom neprekvapuje, lebo EÚ zrejme nevyhovuje generické maskulínum). A na záver niečo parodicky úsmevné: manželka pri sobáši silou-mocou nástojila, aby som nosil jej priezvisko, ale vďaka argumentácii, podopretej princípmi pozitívnej diskriminácie, som svoje priezvisko chlapsky uhájil. Odjakživa a stále sa podpisujem
Pavol Dinka

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 5 – 6/2024)  

(Celkovo 305 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter