Uvidíš, s kým máš česť

Veľký Choč je kopec s kopčekom. Dívali sme sa naň zdola, z Liskovej, či fajčí, alebo sa črtá na oblohe za jasnej noci, v ktorej padali hviezdy.

Štverali sme sa naň úzkym chodníčkom pomedzi kosodrevinu či zimnou cestou po vyše metrovom snehu, držiac sa reťazí. Tam hore, mokrí zvonka od dažďa či hmly a zvnútra od potu, vyliezli sme posledné metre na skalu s turistickou značkou: Choč 1 611 metrov.

Náš kamarát, Liskovčan, hrdo ukazoval Pražanom: je vyšší ako vaša Sněžka! A potom zavše plece pri pleci sme spolu spievali československú štátnu hymnu. Pri značke bola plechová skrinka, v nej písanka s priviazanou ceruzkou. Turisti si zaznačovali výstupy. Jeden rok, to sa náš syn chystal do školy, veľkými tlačenými písmenami sa zapísal Michal. Pod ním tým istým detským písmom – Martin. Stretli sa potom v prvej triede, jeho mama bola dcérou spisovateľa Mila Urbana, chodili na Choč z oravskej strany a až neskôr sme zistili, že sme susedia. No zoznámil nás ten liptovský kopček s kopčekom.

Nielen s nimi, desiatky rokov sme každé prázdniny aspoň na týždeň vyšli tam hore. Len čo sme dorazili, pri drevenici pristáli s bicyklami Fero a Johan, naši verní kamaráti. Naplánovali trasy – na Magurku, Likavský hrad, Starhrad, Jánošíkove diery, Vlkolínec, Malinô Brdo, Ostrô, Kvačiansku dolinu, Oblazy, Veľké Borové, Liptovskú Maru, Havránok, Ludrovú, Svätý kríž, Kalameny… A po túrach na chate u Dvorských, s vybíjaným opaskom na stene (ktorý neskôr nejaký Jánošík ukradol), sa vytiahla kronika a ja som dostala čestnú úlohu: píš!

V auguste sme pri táboráku spievali partizánske pesničky a náš kamarát Bohuš odchádzal počúvať Slobodnú Európu. Jozef Rožtek, básnik a všetkého na svete majster, napiekol šišky, podával ich v bielej kuchárskej čapici a v bielych rukavičkách, „krstný“, tak ho všetci volali, dotiahol na chatu generátor a čapoval z bočky pivo. Výstup na horu bol spomienkou na liskovského rodáka doktora Slimáka, ale nielen. Zbratali sa tam domáci i cudzinci, mešťania i dedinčania. Liptáci boli katolíci, aj vtedy, za socializmu, keď sme schádzali k večeru do dediny, zvony zvolávali na svätú omšu, lebo na druhý deň bol najväčší sviatok, odpust. Krstní rodičia po veľkej omši domácich pozývali na rezne so šalátom, sedeli sme v záhrade pri zemiačnisku, nad nami zrejúce jablká.

Básnik Jaroslav Rezník venoval rodákom báseň Lisková, starosta Johan mi ju tam hore naklepanú na hárku a vloženú do igelitového obalu strčil do ruky: recituj! A mocným chlapom sa pri nej viditeľne zarosili oči, pokašlávali, skrývajúc dojatie.

Vladimír Vysockij má krásnu Pieseň o priateľovi, preložila ju Lýdia Vadkerti-Gavorníková: „Ak ti priateľ tvoj múti zrak, ak raz tak – a raz naopak, až sa vôbec v ňom nevyznáš a nevieš, čo v ňom máš – do hôr vezmi ho so sebou a skús spolu s ním štíty zliezť. Na jednom lane, pod nebom, uvidíš, s kým máš česť.“

Silvia Ruppeldtová tvrdí, že len poézia nás spasí. Vo svete pololží, ktoré sú horšie ako lož, je to naša spoločná hora.

(Text vyšiel v Pravda.sk 8. 11. 2022)