Odkedy ma po tridsiatich rokoch spolu so stovkou kolegov prepustili z práce (vraj z organizačných dôvodov), po nekonečnom bezvýslednom chodení na úrad práce som sa vybral posťažovať rovno na úrad najvyšší.
Keď som na vrátnici oznámil dôvod svojej návštevy, vrátnik sa na mňa najprv zahľadel ako orol na myš, potom s kýmsi telefonoval, až si napokon vypýtal osobné doklady a zapísal si ma do hrubého zošita. O dva týždne sa mám vraj hlásiť na šiestom poschodí, číslo dverí 610, oddelenie sťažností.
Medzitým mi neznámi páchatelia stihli dvakrát vykradnúť byt, na ulici ma podvečer ozbrojení lupiči ozbíjali o posledné peniaze a o zamestnanie prišla aj manželka. Fabriku, v ktorej vyše dvadsať rokov pracovala, vytunelovala a priviedla ku krachu istá skupinka, blízka poslaneckému klubu najsilnejšej strany.
V kancelárii na čísle dverí 610 čakal na mňa mladý muž v decentnej kravate. Bez váhania som stručne vyklopil svoje požiadavky:
„Vážený pane, chcem pracovať, živiť sa vlastným umom a vlastnými rukami. Za svoju prácu žiadam primeranú odmenu, chcem uživiť seba a rodinu, chcem, aby ma z vlastných daní ochránila polícia a justícia pred zlodejmi, vrahmi, podvodníkmi a korupciou. Chcem, aby ma ošetril lekár z pravidelných príspevkov na zdravotníctvo.“
Mladý muž si ma obzrel od hlavy po päty a podivne sa uškŕňal. Chvíľu sa hral s mobilom, potom komusi zavolal, otvorili sa dvere a vstúpili traja páni v elegantných oblekoch.
„Táák, koho to tu dnes máme?“ spýtavo na mňa upreli svoje pohľady.
Predstavil som sa a zopakoval svoje požiadavky. Všetci štyria na mňa civeli ako na zjavenie a ústa mali vyškerené ako podrážky čaptavej bačkory.
„Áno, isteže, pokúsime sa v tejto veci niečo podniknúť,“ ukončil naše stretnutie jeden z nich. „No teraz musíme o tom spísať záznam. Pôjdete s nami!“
Všetci štyria ma obstúpili a dlhou chodbou viedli k výťahu. Zviezli ma kamsi do suterénu, kde ma odovzdali plecnatému mužovi v dlhom bielom plášti. Niesol sa ako páv a ústa mu išli ako mlynček na mäso.
„Tak čo si to želáte, v čom tkvie vaša nespokojnosť?“ opýtal sa ma, keď sme zostali osamote.
„Chcem sa len trochu nadýchnuť života a žiť ako normálny človek. Chcem pracovať, živiť sa vlastným umom a vlastnými rukami. Za svoju prácu žiadam primeranú odmenu, chcem uživiť seba a svoju rodinu, chcem, aby ma z vlastných daní ochránila polícia a justícia pred zlodejmi, vrahmi, podvodníkmi, korupciou. Chcem, aby ma ošetril lekár z pravidelných príspevkov na zdravotníctvo…“
„Ošetrím vás, pane, celkom bezplatne,“ usmial sa. „Urobím všetko, aby ste opäť mohli žiť ako normálny človek.“
Vtedy som si všimol vizitku na jeho plášti: MUDr. Konečný, psychiater.
