Politické poradenstvo je zrejme také staré ako politika sama. Panovníci rôzneho rangu si oddávna k sebe brali či už mudrcov, alebo šašov, aby sa od nich dozvedali to, čo by im inak nikto nepovedal. Takéto poradenstvo však fungovalo väčšinou na „intímnej“ báze – stálo na dôvernej komunikácii medzi vládcom a jeho vyvolenými poradcami, o ktorej vedeli iba oni sami. Poradcovia pôsobili väčšinou v úzadí, málokto ich mohol poznať a na verejnosti vystupovali iba oficiálni politici. Iba oni brali na seba verejnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy, a ak sa stalo, že im ich radcovia poradili zle, mohli skončiť „o hlavu kratší“, prípadne vo vyhnanstve, ak také čosi sami panovníci vôbec „ustáli“.
Sama potreba mať poradcov vyplýva z náročnosti a zložitosti politickej činnosti. Aj keď sa niektorí politici pripravujú na túto činnosť systematicky a dlhodobo, a to aj svojím vzdelaním, sú to skôr výnimky. Väčšina politikov sa dostáva do svojich profesionálnych pozícií bez špeciálnej prípravy i politického vzdelania (niektorí doslova ako „slepé kura k zrnu“), ale každý z nich potrebuje aspoň akú-takú orientáciu, nebodaj istotu vo svojom konaní. Aj preto sa postupne zaužívalo obklopovanie už vyslúžilými, skúsenejšími politikmi z praxe (neraz aj neoficiálne), alebo, na druhej strane, vzdelancami, teoretikmi, ktorí majú prehľad v istej oblasti, aby politikom poskytovali akési konceptuálne či strategické zázemie pre politiky, ktoré chcú realizovať. Tak sa už dávnejšie vžilo, že ak politik chce byť kompetentný (alebo aspoň pôsobiť tým dojmom), má mať poradcov, podľa možnosti čo najkompetentnejších. Politik sám nemá totiž dostatok času ani možností, aby študoval teoretické či praktické analýzy, ba neraz ani schopnosti na to. Preto Platónova idea vládcov-filozofov, ktorí nepotrebujú poradcov, lebo sami sú mudrcmi, je buď utópiou, alebo omylom. To, samozrejme, nevylučuje výnimky, akých však bolo v histórii len zopár: filozof na cisárskom tróne Marcus Aurelius alebo filozof v prezidentskom kresle T. G. Masaryk. Filozofia a politika sú však dve rôzne profesie, ktoré síce môžu obsahovo súvisieť, ale nedajú sa súčasne profesionálne vykonávať v „jednej osobe“. Jednoducho, praktický politik sám nemá šancu robiť teoretický výskum, rovnako ako profesionálny teoretik nemá predpoklady robiť praktickú politiku. Osudy intelektuálov v politike sú dobre známe a väčšinou nezávideniahodné. Takže akási deľba práce a kooperácia medzi tými, čo majú konať praktické politické činy, a tými, ktorí majú produkovať myšlienky na zdôvodnenie týchto činov, je celkom racionálna. Preč sú časy titanov, ktorí najprv ako teoretici vypracovali svoju vlastnú politickú či spoločenskú koncepciu a potom ju išli do praxe realizovať (utopisti, osvietenci). Alebo naopak, keď sa z politikov v najvyšších mocenských pozíciách ideologicky a propagandisticky fabrikovali géniovia, ktorých spisy mali mať najvyššiu vedeckú autoritu. Pravdaže, ľudská hra na bohov je droga, ktorá bola namixovaná práve pre ten druh homo sapiens, ktorý sa necháva opiť politikou.
Poradenská činnosť, t. j. tvorba politických podkladov pre politické konanie a rozhodovanie je dnes profesionálna činnosť, ktorú vykonávajú cele tímy a inštitúcie odborníkov, expertov (tzv. think tanky, politickí konzultanti), z ktorých si politik môže vyberať. Sféra politických analýz a interpretácií je takmer neprehľadná. Túto funkciu (popri kompetentných žurnalistoch, akí už pomaly vymreli) obvykle plnia špecialisti z rôznych odborov spoločenských, najmä politických vied (politológovia), ktorí výsledky svojich výskumov publikujú v rôznych médiách, i keď politici nemusia mať vždy možnosť dostať sa k nim podľa svojich aktuálnych potrieb. Aj preto potrebujú buď mať týchto odborníkov priamo po ruke vo svojich poradenských tímoch, alebo mať poradcov, ktorých prácou je v týchto analýzach sa orientovať a podľa toho politikom radiť. Jedným z najznámejších akademikov v tejto pozícii bol britský sociológ prof. Anthony Giddens ako tvorca teórie tretej cesty, ktorú chcel prakticky implementovať Tony Blair.
Otázka, či mať alebo nemať poradcov – a akých – je teda predovšetkým problémom politikov samých. Iba oni rozhodujú o tom, či (ak vôbec) si nechajú od niekoho radiť, ako a v čom. Nepochybne existujú politici, ktorí si o sebe myslia, že poradcov nepotrebujú (nadáva sa im autoritári), a ak, tak iba ako akési dekórum, ktorým sa prikrývajú pred verejnosťou. Na druhej strane je znakom úrovne a zrelosti politika, ak dokáže zostaviť taký zbor poradcov, s ktorým vie efektívne komunikovať a ktorý mu poskytuje také poradenské služby, aké mu neposkytne nikto v jeho politickej strane či politickom orgáne, ktorého je členom. Poradca však musí vedieť povedať svojmu „pánovi“ aj nie. A „dobrý pán“ zasa vie počúvať. Skutočné politické poradenstvo funguje ako efektívna inštitúcia, nie iba ako atrapa.
