Peter Pellegrini sa nestal prezidentom Slovenskej republiky v prvom kole. Vysvetlenie, prečo sa tak nestalo, nasledujúce riadky neponúkajú. Rovnako ani nadbytočné vajatanie a hromženie. Je potrebné sa sústrediť na najbližšie dni.
S pokojom a istotou sa dá povedať, že Peter Pellegrini je oveľa lepšou voľbou pre slovenskú spoločnosť ako Ivan Korčok. Progresívnemu táboru zmobilizovanému hneď po parlamentných voľbách sa darí mladším voličským ročníkom úspešne podsúvať, že druhý menovaný, čochvíľa sám šesťdesiatnik, je im mentálne bližšie a chápe ich problémy. Podobne ako obstarožné dámy na námestiach údajne ovládajúce jiu-jitsu, no nie samé seba, ako by sa v ich veku dávno patrilo.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Pre tento moment odsuňme mladých nabok, no nezlomme nad nimi palicu. Veď aj pre nich sa raz nekonečný večierok skončí a mnohí budú čeliť problémom, ktoré so sebou život prinesie. Ako povedal Džingischán, každá generácia by mala prežiť svoju vojnu, bude ju mať teda aj tá dnešná slovenská. Nech sa páči, mladoni, voľte a bojujte. Ak Rusov nas…iete, vedzte, že nedôjdete ani k Mukačevu, nieto k Dnepru. Alebo si uvedomte, že váš život sa bude odohrávať aj ďaleko za horizontom výmenných študijných programov a internátových dobrodružstiev. Banka vám nedá vyšší úver a nižšie úroky, keď budete argumentovať tým, že ste volili Korčoka a progresívcov či tých druhých.
Ivan Korčok zvíťazil v jednej bitke, no nevyhral vojnu, a on to veľmi dobre vie. Jeho štáb je napriek fanfáram v spriatelených médiách v hĺbke srdca určite ustarostený pri hľadaní riešenia, ako o necelé dva týždne „narásť“ tak, aby sa ich kandidát prehupol cez magickú hranicu päťdesiatich percent. Nemá veľmi odkiaľ čerpať, snáď od matovičovcov a časti predovšetkým mladších maďarských voličov odtrhnutých od pôdy. Potenciál mobilizácie ďalších spomedzi tých, ktorí v sobotu neprišli k urnám, je veľmi nízky. To len na vysvetlenie okamžitého spevu sirén smerom k voličom „tretieho vzadu“, Štefana Harabina, ktorý odhaľuje vnútornú slabosť a komunikačnú uponáhľanosť víťaza prvého kola a ľudí okolo neho.
Tým sa dostávame na druhú stranu. Pellegriniho vyhranení „skalní“ podporovatelia mu odovzdali solídnych tridsaťosem percent, o päť menej ako zmobilizovaní progresívci. Možno k nim pribudne nejaké to percento z doteraz nerozhodnutých alebo pohodlnejších, no jemu a jeho politickému štýlu blízkych. Pellegriniho zálohy sú však, vojenskou terminológiou povedané, neporovnateľne väčšie ako jeho konkurenta. Všetci vieme rátať a kalkulovať a poznáme Harabinov príbeh. Je výborný právnik a uznajme mu, že aj zásadový človek, no cez eurobyrokratov by svojím štýlom politiky neprešiel. Prosím, zachovajme rozvahu, prestaňme blúzniť o tom, že z večera na ráno vstúpime do BRICS a vystúpime z NATO a EÚ. Tie dve organizácie sa pri súčasnom stave menežovania a diktátorských praktík ich špičiek úplne zdiskreditujú a položia samé na celoeurópskej úrovni, čo si vyžiada istý čas. Doprajme im ho. Aj potom však Slovensko nebude diktovať pravidlá hry.
Štefan Harabin ani tento raz síce nedokázal prejsť do druhého kola, no poprel by svoje navonok manifestované zásady, ak by sa jednoznačne nepostavil za Petra Pellegriniho a za jeho vcelku vyvážený kurz v zahraničnej politike. S jedným ba dvomi veľkými caveat. Postojom k budúcim „pandémiám“, cez ktoré sa snažia dostať ku globálnej moci súkromné korporácie maskované za medzinárodné spolu s ich lokálnymi služobníkmi vrátane Slovenska, a k aktívnej vojenskej podpore Ukrajiny. Teraz je čas verejne vyriecť tie správne slová a nárast voličskej účasti bude vyšší o desať percent, ktoré pri zachovaní regulárnosti volieb nemajú korčokovci, aj keby sa postavili spoločne so svojimi podporovateľmi z médií a spriatelených ambasád na hlavu, jednoducho nemajú odkiaľ vziať.
Na Harabinovi a tých, ktorí sa nezúčastnili na prvom kole volieb, záleží najviac. Im je určený tento článok. Peter Pellegrini sa vôbec nemusí starať o to, čo povie Danko a Uhrík pravidelne potvrdzujúci svoj „formát“ a politickú obmedzenosť. Ak svoje sľuby dodrží – viď predchádzajúci odstavec – o svoju politickú budúcnosť sa obávať nemusí. Stať sa prezidentom pred dosiahnutím päťdesiatky je vysoko nastavená latka, po ktorej sa motivácia môže hľadať pomerne ťažko. Uplatnenie sa v medzinárodných organizáciách už nie je takým lákadlom ako povedzme pred desiatimi či piatimi rokmi. Služba národu je pre ambicióznych a pozitívnych jednotlivcov slúžiacich verejnosti oveľa väčšou výzvou ako zašívanie sa za luxusný plat v zahraničí.
Práve tu má Peter Pellegrini možnosti i potenciál stále napredovať. Stačí mu byť takým, akým je a rásť s vekom a skúsenosťami. Už teraz svojho protivníka vo všetkom predstihuje. No práve v tomto sa zároveň ukrýva riziko slovenskej malosti a závisti. Verme, že si tí, ktorým Peter Pellegrini nevonia, vo svojej zaslepenosti či krátkozrakosti nepodpília konár pod sebou a zároveň pod nami ostatnými. Aj z Bruselu, do ktorého chcú len pár mesiacov po parlamentných voľbách, ktoré ich vyniesli do poslaneckých lavíc a ministerských funkcií „zásadovo“ a „národne uvedomelo“ zdrhnúť, sa raz vrátia domov. No môžem sa mýliť.
V júni roku 1800 bol mladý Napoleon, vtedy ešte len prvý konzul Republiky, porazený Rakúšanmi pri Marengu v sevenom Taliansku. V prvom kole, ktoré sa skončilo o piatej popoludní. S porážkou by sa zosypala celá jeho doterajšia vojenská reputácia a politické ambície. Veliaci rakúsky generál Mélas už poslal kuriérov do Viedne so správou, že porazil obávaného Bonaparta. Vzápätí na bojisko dorazil detašovaný zbor generála Désaixa. Ten sa údajne pozel na hodinky a povedal – prvé kolo sme prehrali, začína sa druhé. O ďalšie dve hodiny bolo po rakúskej armáde a zdrvený Mélas kapituloval.
Prehry sú užitočné vtedy, ak dokážu porazenú stranu vyburcovať k lepšiemu výsledku. Nie, Peter Pellegrini nie je Napoleon, napokon historické analógie neponúkajú úplné riešenia aktuálnych situácií, no nebudem tajiť, že mu v tomto politickom zápase straním. Som v makro- aj mikroprespektíve presvedčený, že ponúka lepšiu cestu pre Slovensko ako jeho protikandidát. Bolo by ľúbivé ukončiť tieto riadky tradičným, verejnosti nadbiehavým „volič rozhodne“. Máme za sebou prvé kolo zápasu o smerovanie Slovenska v najbližších štyroch-piatich rokoch a ani po nich sa čas nezastaví. S Ivanom Korčokom, voči ktorému neprechovávam zášť a uznám mu, že dokázal veľa, na čele štátu by to bola, po skúsenostiach s Andrejom Kiskom a Zuzanou Čaputovou, ďalšia verejnosť traumatizujúca kapitola v pokračujúcom príbehu Slovenskej republiky. Ak sa jej chcú podobne uvažujúci občania vyhnúť, budú mať možnosť tak učiniť o necelé dva týždne.
